Ján Benko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Ján Benko
slovenský politik, účastník protifašistického odboja, verejný činiteľ a úradník
Ján Benko
Narodenie2. marec 1908
Veľké Zalužice, dnes Zalužice, Slovensko
Úmrtie20. február 1957 (48 rokov)
Bratislava, Slovensko
Alma materKarolova univerzita v Prahe
Univerzita Komenského v Bratislave

JUDr. Ján Benko (* 2. marec 1908, Veľké Zalužice, dnes Zalužice – † 20. február 1957, Bratislava) bol slovenský politik, účastník protifašistického odboja, verejný činiteľ a úradník.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa vo Veľkých Zalužiciach v rodine roľníka (otec Ján Benko, matka Mária Benková rodená Gajdošová). Ľudovú - základnú školu navštevoval v rodnej obci, bol talentovaným žiakom. Následne pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Michalovciach, kde aj maturoval. Právo študoval na Karlovej univerzite v Prahe a Univerzite Komenského v Bratislave, titul JUDr. získal v roku 1935. Počas študentských rokov bol funkcionárom mládežníckych agrárnych organizácií, predsedom Ústredného zväzu agrárnych akademikov, ovplyvňovali ho myšlienky a ideológie Milana Hodžu a Vavra Šrobára.

Obdobie medzi vojnami[upraviť | upraviť zdroj]

V prvej Československej republike, zastával najprv post referenta Poľnohospodárskej rady pre Slovensko, neskôr v roku 1938 bol vládnym komisárom. V tridsiatych rokoch 20. storočia prispieval svojimi článkami do časopisu Slovenský hospodár, ktorý bol odborným časopisom slovenských poľnohospodárov a úradným tlačovým orgánom Poľnohospodárskej rady pre Slovensko.

Odboj a Slovenské národné povstanie[upraviť | upraviť zdroj]

Počas existencie Slovenského štátu, bol v rokoch 1939 až 1944 riaditeľom Uhoľnej spoločnosti Karbonia, udržiava však kontakty s domácimi odbojovými skupinami, ktoré sa postarali o to, aby ho ako rezervného nadporučíka povolali do Trnavskej vojenskej posádky, kde prevzal funkciu veliteľa 5. roty 23. práporu Dunaj. Po vypuknutí SNP, sa podieľal na prevrate v Trnave a trnavských v kasárňach.[1][2]

K nastúpeným vojakom v kasárňach prehovoril takto:

Slovenskí vojaci, Nemci obsadili Slovensko, prestala existovať Slovenská republika, slovenská vláda a prezident sú pod kontrolou Nemcov. Máte na výber - dáte sa odzbrojiť Nemcom a poputujete do koncentračných táborov, kde na konci vojny pohyniete alebo sa pripojíte do povstania proti Nemcom a spolu s víťaznou sovietskou armádou sa vrátite zakrátko domov, slávne ako víťazi.

S Trnavskou posádkou následne odchádza na povstalecké územie ako veliteľ roty práporu Dunaj.[3] Zúčastňuje sa viacerých bojových akcií napr. pri Osľanoch.[4] Za bojovú činnosť počas Slovenského národného povstania je mimoriadne povýšený 1. októbra 1944 z nadporučíka, na kapitána pechoty. Po potlačení povstania bojuje už ako príslušník v 2. česko-slovenskej paradesantnej brigáde v ZSSR. Od októbra 1944, do konca januára 1945, pôsobí v partizánskom zväzku Lichner - Sadilenko. Počas bojov roku 1944, utrpí črepinové zranenie hlavy so stratou chrupu a priestrel oboch predkolení. Od 12. februára 1945, sa stáva príslušníkom Prvého česko-slovenského armádneho zboru v ZSSR. Ako veliteľ bojovej skupiny sa v januári 1945 zúčastňuje obranných bojov pri obci Čierny Balog, proti 309. streleckému pluku 208. pešej divízie Wehrmachtu.[5][6] Od 1. augusta 1945 povýšený na štábneho kapitána pechoty v zálohe. Demobilizovaný 11. augusta 1945 v Prahe.

Vyznamenania[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie po 2. svetovej vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Po roku 1945 bol riaditeľom predajne uhlia pri Oblastnom riaditeľstve baní a hutí na Slovensku, od roku 1948 do roku 1950 na Banskej predajni.

V povojnovom období od roku 1947 bol funkcionárom Demokratickej strany. Po voľbách do slovenskej národnej rady, v júni 1948, bol zvolený za poslanca.[7] V rokoch 1948 – 1951 bol poslancom SNR za SSO (Strana slovenskej obrody). Člen Sväzu vojakov Slovenského národného povstania (SVOJPOV), Zväzu slovenských partizánov (SSP). Autor viacerých článkov o politických a hospodárskych problémoch Slovenska.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. LACKO, Martin. Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov zv. III. (Povstanie roku 1944). I. vyd. Trnava : Katedra histórie FF UCM Trnava, 2004. ISBN 8089034756. S. 281,283,287,290.
  2. Biografický lexikón Slovenska. Martin : Slovenská národná knižnica, Národný biografický ústav. Dostupné online. ISBN 8089023169. S. 365.
  3. OLDŘICH, VANĚK. Situácia na frontoch SNP a 2.ČS samostatná paradesantná brigáda v ZSSR (Bojová činnosť tretieho práporu brigády). Vojenská história (Vojenský historický ústav Bratislava), 2008-12-17, roč. 2008, čís. 4, s. 70. [www.vhu.sk/data/att/375.pdf Dostupné online]. ISSN 13353314.
  4. KLUBERT, Tomáš. Smrť sa volala Schill. I. vyd. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2014. ISBN 9788089335695. S. 84,85, 111 -113.
  5. KOVÁČIK, Milan. Hrdinovia 2. svetovej vojny z Čierneho Balogu. Baločan, 2015-05-01, roč. XXIII, čís. 5, s. 2. Dostupné online.
  6. KOVÁČIK, Milan. Čierny Balog v Slovenskom národnom povstaní, Kapitola: Obranné boje a oslobodenie obce čierny Balog [online]. 26. augusta 2017. [www.kvhtyrnau.sk/file/208/obranne-boje-a-oslobodenie-cb.pdf Dostupné online.]
  7. SNR 1948-1954, 5. schůze, část 2/5 (12. 11. 1948). www.psp.cz [online]. [cit. 2018-04-23]. Dostupné online.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ján Benko na českej Wikipédii.