Ján Budaj

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Ján Budaj
slovenský politik, minister životného prostredia SR
Ján Budaj v roku 2010
Ján Budaj v roku 2010
15. minister životného prostredia SR
Momentálne v úrade
od 21. marca 2020
PrezidentZuzana Čaputová
PremiérIgor Matovič
Predchodca Árpád Érsek
Poslanec Národnej rady SR
V úrade
2016 – 2020
V úrade
1998 – 2002
Biografické údaje
Narodenie10. február 1952 (69 rokov)
Bratislava, Česko-Slovensko
Politická stranaVPN (1990 – 1991)
DEÚS (1994 – 1995)
DÚ (1995 – 2000)
SDK (1998 – 2002)
Zmena zdola, DÚ (2000 – súč.)
OĽaNO (2016 – súč.)
Odkazy
Spolupracuj na CommonsJán Budaj
(multimediálne súbory)

Ján Budaj (* 10. február 1952, Bratislava) je slovenský politik, jeden z vedúcich predstaviteľov nežnej revolúcie[1] a súčasný minister životného prostredia SR. Vo volebnom období 2016 – 2020 pôsobil ako poslanec NR SR za hnutie OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti (OĽaNO).[2]

Vzdelanie[upraviť | upraviť kód]

Ukončil stredoškolské vzdelanie. Vysokoškolské štúdium matematiky a fyziky začal na Pedagogickej fakulte v Trnave, no vo štvrtom ročníku ho zo štúdia vylúčili. Od roku 1976 pracoval ako kurič.[3]

Začiatky a November 89[upraviť | upraviť kód]

V závere 70. rokov, počas normalizácie, založil s jedným z prvých signatárov Charty 77 na Slovensku Tomášom Petřivým a básnikom Vladimírom Archlebom Dočasnú spoločnosť intenzívneho prežívania (DISP), v rámci nej tvorili v uliciach Bratislavy rôzne akcie: happeningy, nepovolené hudobné akcie, neoficiálne výstavy a pod. V 80. rokoch pôsobil ako ekologický a občiansky aktivista, bol zostavovateľom samizdatovej publikácie Bratislava/nahlas, vydanej v roku 1987.[4]

Počas nežnej revolúcie v roku 1989 moderoval mítingy, spoluzaložil hnutie Verejnosť proti násiliu, patril do jeho užšieho vedenia a stal sa hlavným hovorcom. V roku 1990 bol zvolený za predsedu hnutia.

Politická činnosť[upraviť | upraviť kód]

Vzťah s ŠtB[upraviť | upraviť kód]

Podľa registračného zväzku číslo 23214 komunistickej ŠtB bol Ján Budaj v rokoch 1979 – 1981 vedený ako agent s krycím menom Domovník.[9] Táto informácia bola medializovaná v júni 1990, bezprostredne pred parlamentnými voľbami, do ktorých Ján Budaj, ako čelný kandidát a predseda rady, viedol hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN). V dôsledku zverejnených informácií v priebehu posledného dňa konania volieb z kandidátky odstúpil.

V článku venovanom jeho osobe ÚPN k evidovanej spolupráci uvádza: „Táto informácia sa okamžite stala obrovskou senzáciou, pre mnohých však bola úplne nepochopiteľná. ŠtB zaevidovala Jána Budaja ako sledovanú osobu už na začiatku 70. rokov a väčšinu času bol v jej zoznamoch vedený v kategórii „nepriateľská osoba“. Jedno obdobie však bol preevidovaný do kategórie „tajný spolupracovník“. Zväzok a dokumenty, ktoré by mohli bližšie osvetliť jeho spoluprácu s ŠtB, sa v archívoch nenachádzajú a s najväčšou pravdepodobnosťou boli účelovo vytiahnuté spomedzi dokumentov ŠtB. Mnohé ďalšie dokumenty však poukazujú na skutočnosť, že Ján Budaj s ŠtB nikdy aktívne nespolupracoval.“[10]

V článku TASR, vydanom pri príležitosti 25. výročia novembra 1989, sa k spolupráci uvádza: „v roku 2007 sa v archívoch Ústavu pamäti národa našla oficiálna Správa ŠtB o činnosti za rok 1980, v ktorej sa konštatuje, že tajný spolupracovník, vedený pod menom Jána Budaja s ŠtB nespolupracoval, ale konal proti režimu“.[11]

Budaj sa verejne obhajoval napríklad v diskusii k 30 výročia novembra 1989, že práve on je jediná (hlavná) obeť spravodajskej lustračnej aféry „Sachergate“[pozn. 1] pred voľbami v roku 1990.[13][14][15][12]

Poznámky[upraviť | upraviť kód]

  1. ↑ Richard Sacher bol od decembra 1989 do júna 1990 ministrom vnútra. Z moci tejto funkcie vo februári 1990 rozpustil Štátnu bezpečnosť. Už počas pôsobenia vo funkcii čelil kritike časti Občianskeho fóra za nezvládnutie transformácie rezortu do nových pomerov (a stratu ŠtB zväzkov). Václav Havel mu ale až do konca funkčného obdobia Čalfovej vlády vyjadroval podporu. Budaj svoje skompromitovanie pred voľbami v júni 1990 zväzkami ŠtB pripisuje na vrub dohodám Fedora Gála, Vladimíra Mečiara, Milana Čiča, Václava Havla, Mariána Čalfu a ostatných otvorených alebo skrytých ľavičiarov.[12]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. ↑ Ján Budaj (1952) [online]. Bratislava : Ústav pamäti národa, [cit. 2017-03-21]. Dostupné online.
  2. ↑ Ján Budaj [online]. Bratislava : NR SR, [cit. 2017-03-21]. Dostupné online.
  3. ↑ https://www.upn.gov.sk/sk/jan-budaj-1952/
  4. ↑ Bratislava/nahlas [online]. Bratislava : Ústav pamäti národa, [cit. 2017-03-21]. Dostupné online.
  5. ↑ a b SITA. Ján Budaj kandiduje na post primátora [online]. webnoviny.sk, 2010-10-03, [cit. 2017-03-21]. Dostupné online.
  6. ↑ Zoznam kandidátov podľa politických subjektov [online]. Štatistický úrad Slovenskej republiky, [cit. 2019-05-03]. Dostupné online.
  7. ↑ Voľby do NR SR 2016: Zvolení poslanci Národnej rady Slovenskej republiky [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2016-03-10. Dostupné online.
  8. ↑ Zoznam poslancov podľa výborov [online]. NR SR, [cit. 2016-05-29]. Dostupné online.
  9. ↑ KS ZNB – Správa ŠtB Bratislava (Séria: II) [online]. Bratislava : Ústav pamäti národa, [cit. 2017-03-20]. S. 29. Dostupné online.
  10. ↑ JAŠEK, Peter; SPEVÁKOVÁ, Jana. Príbeh pamätníka Ján Budaj (1952) [online]. Bratislava : Ústav pamäti národa, [cit. 2017-03-21]. Dostupné online.
  11. ↑ TASR. Ján Budaj v novembri 1989 rečnil z tribúny. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2014-11-17. Dostupné online [cit. 2017-03-21].
  12. ↑ a b Ústav pamäti národa si 30. výročie Nežnej revolúcie pripomenie množstvom zaujímavých podujatí [online]. Ústav pamäti národa, [cit. 2020-12-01]. Dostupné online.
  13. ↑ SUDOR, Karol. Ján Budaj: Havel robil tajné dohody s komunistami. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2008-11-17. Dostupné online [cit. 2020-03-25]. ISSN 1335-4418.
  14. ↑ ŽÁČEK, Pavel: „Sachergate“: první lustrační aféra. Nesnáze postkomunistické elity (nejen) se svazky Státní bezpečnosti. Paměť a dějiny, 2007, roč. 1, č. 1, s. 50–80 Online; In ONDRUŠ, Vladimír: Atentát na Nežnú revolúciu, s. 87–129.
  15. ↑ ŠVIHRAN, Ladislav. Aféry po novembri. [s.l.] : Nezávislosť, 1991. 123 s. Dostupné online. ISBN 978-80-85217-04-9.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ján Budaj
  • Spolupracuj na Wikicitátoch Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Ján Budaj

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]


Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ján_Budaj&oldid=7121382“