Ján Jamnický

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Ján Jamnický
slovenský divadelný herec a režisér
Ján Jamnický
Narodenie20. máj 1908
Jasenová, Slovensko
Úmrtie4. august 1972 (64 rokov)
Poprad, Slovensko
ManželkaVilma Jamnická, rod. Březinová
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Ján Jamnický

JUDr. Ján Jamnický, pseud. Gustáv Marro (* 20. máj 1908, Jasenová – † 4. august 1972, Poprad, pochovaný je v Bratislave) bol slovenský herec, divadelný režisér, scenárista a pedagóg. V 40. rokoch patril k najvýznamnejším a najpozoruhodnejším osobnostiam slovenského divadla. Manžel herečky Vilmy Jamnickej.

Život a dielo[upraviť | upraviť kód]

Mladosť[upraviť | upraviť kód]

Ján Jamnický sa narodil v Jasenovej v rodine evanjelického farára. Ako mladý bol obklopený knihami, ktoré ho neskôr úplne pohltili. Zaujímal sa najmä o filozofiu a rozličné umelecké smery. Obklopovala ho hudba, zaujímalo ho maliarstvo a architektúra.

V Bratislave začal so štúdiom medicíny. Na lekárskej fakulte, kde začal študovať v roku 1926, sa zoznámil so svojou budúcou ženou Vilmou Březinovou, ktorá ho napokon priviedla i k divadlu. Štúdium medicíny po dvoch rokoch zanechal a prihlásil sa Hudobnú a dramatickú akadémiu pre Slovensko (HADAPS). Na žiadosť rodičov súčasne so štúdiom herectva sa venoval aj štúdiu práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. Obe školy úspešne dokončil v roku 1932.

Jamnický ako herec[upraviť | upraviť kód]

Ako študent hosťoval od roku 1928 na javisku Slovenského národného divadla. Ako riadny člen súboru Slovenskej činohry SND debutoval v roku 1932 v rolách Šviháka a Tovariša s fúzikmi v Šulcovej inscenácii hry Najkrajšie topánky na svete od Josefa Koptu. Prvú veľkú príležitosť dostal ešte v ten istý rok ako Peter v hre Pohoršenie v svätofloriánskej doline od slovinského dramatika Cankara v réžii Andreja Bagara.

Jamnický prevyšoval väčšinu svojich kolegov v Slovenskom národnom divadle, a to nielen svojou štíhlou vysokou postavou, ale aj svojím rozhľadom a náročnosťou voči sebe i iným. Samo o sebe bolo odvážne, že si neholil bradu, čo bolo v tej dobe dosť nezvyčajné. Dalo by sa povedať, že všeobecne nezapadol do súboru Slovenskej činohry SND, ktorá bola naučená na realistické herectvo. Ako herec pracoval štylizovane, s náznakom. Kritika mu vyčítala priveľký nános pátosu, chlad a monotónnosť. Dedinské typy, najmä z Tajovského hier, mu vôbec nesedeli, kým ostatní herci bravúrne zvládali vytvárať slovenské rázovité postavy. Na Jamnického nedocenené herecké kvality poukázala až česká divadelná kritika, pri pohostinskom predstavení Palárikovej hry Zmierenie v Prahe.

Bravúrne stvárnil Kreonta v Sofoklovej Antigone v réžii Janka Borodáča. Úloha Kreonta bola jedným z Jamnického hereckých triumfov. Kritika oslavovala orátora a i jeho pohybovú kultúru. Uplatnil sa aj v inscenáciách hier slovenských dramatikov, za všetkých spomeňme Jonáša Záborského a Jána Palárika. Ako herec sa s javiskom rozlúčil v roku 1949 úlohou Čackého v Gribojedovovej hre Útrapy z rozumu.

Jamnický ako režisér[upraviť | upraviť kód]

Janko Borodáč si všimol Jamnického talent a zamestnával ho dramaturgickou prácou a taktiež ako prekladateľa divadelných hier. Pre Jamnického bol odtiaľ už iba krok k réžii, ktorej sa začal systematicky venovať. Na scéne divadla napokon pripravil celkom 33 inscenácií a časom sa už herectvu venoval len sporadicky.

V Slovenskom národnom divadle začínal s rozprávkami a ľahkými konverzačnými hrami. Jeho režijným debutom bola rozprávka Karla Jaromíra Erbena Stratil sa hlásnik Cibuľa, na ktorej naskúšanie mal štyri dni. Neskôr sa pokúsil aj o náročnejšie kusy - inscenoval hry Molièra, Shakespeara, Schillera, Ibsena, Vojnovića a z domácich autorov Zvona a Stodolu. Počas vojny sa Jamnický vypracoval na výraznú a svojráznu umeleckú osobnosť. Svoje inscenácie aktualizoval narážkami na negatívne javy doby. Za vojnového slovenského štátu povzbudivo pôsobil svojou adresnou útočnosťou inscenácií ako Molièrov Mizantrop a Zdravý nemocný, Schillerov Villiam Tell a Zvonova hra Tanec nad plačom. Týmto svojím prístupom zabezpečoval rovnováhu voči často pro-štátne orientovaným inscenáciám Jána Borodáča.

Vo svojej režijnej práci Jamnický naväzoval na európsku a Sovietsku avantgardu - najmä na ruských režisérov Tairova, Mejerchoľda, Vachtangova, s ktorých tvorbou sa zoznámil pri svojom pobyte v Moskve v roku 1936. Najviac ho však očarili inscenácie Nikolaja Pavloviča Ochlopkova a najmä jeho inscenácia Shakespearovho Othella. O inscenácii povedal „A nakoniec sme všetci na Othellovi v Moskve plakali - tak hrali. Prvý raz som zažil to, čo požaduje Aristoteles od tragédie: katarzis, očistenie - nie ponurú dusivú beznádejnosť, spoločenských tragédií, ale katarzis na vlastnom tele.“

Bol prívržencom štylizovanej réžie - réžie pracujúcej s náznakom. S týmto režijným prístupom dosahoval prekvapujúce výsledky najmä vo veršovanej hre. Na javisku sa mu podarilo vytvoriť súlad farieb, línií, pohybu. Odkrýval skrytý význam hier a svojrázne ho interpretoval. Na svojich inscenáciách spolupracoval s režisérom a scénografom Karolom L. Zacharom, a ďalšími osobnosťami slovenskej scénografie: Emilom Bellušom, Ladislavom Vécseyom a Jánom Ladvenicom.

Poslednou Jamnického réžiou v roku 1944 bola Stodolova hra z divadelného prostredia Komédia. Jamnický v nej vyjadril svoj postoj k vedeniu divadla, ktoré v dramaturgii divadla preferovalo operetu, ktorú Jamnický považoval za nízky žáner. Nespokojné vedenie stiahlo inscenáciu z repertoáru po prvých reprízach a naznačilo Jamnickému, aby divadlo opustil. Po skončení druhej svetovej vojny, keď činohra divadla znovu začala hrať, Jamnický sa k režijnej práci už nikdy nevrátil. Svoju poslednú úlohu ako člen hereckého súboru odohral na doskách Slovenského národného divadla v roku 1949.

Po odchode zo Slovenského národného divadla[upraviť | upraviť kód]

Pamätná tabuľa Jánovi Jamnickému vo Vysokých Tatrách na Symbolickom cintoríne pri Popradskom plese

V rokoch 1945-1949 pôsobil v Česko-slovenskom filme ako režisér a scenárista. Taktiež hrával v televíznych filmoch a inscenáciách. Pôsobil v rozhlase ako recitátor. Jeho spôsob prednesu v mnohom ovplyvnil ďalších slovenských interpretov poézie. Zdôrazňoval hudobnú stránku a melodickosť slovenskej reči a vytvoril novú javiskovú reč.

Pripravoval reorganizáciu slovenskej divadelnej siete a taktiež sa podieľal na príprave zákona o poštátnení Slovenského národného divadla. Ako pedagóg pôsobil na Hudobnej a dramatickej akadémii (1937-1944), na Vysokej škole múzických umení (1949-1952), kde viedol Katedru herectva a réžie a na pražskej bábkarskej katedre Divadelnej akadémie múzických umení. Kvôli zdravotným problémom - kvôli "zdravotným problémom" komunistického zriadenia - musel v roku 1953 predčasne odísť do dôchodku a pracoval iba veľmi nepravidelne. Na Vysokej škole múzických umení sa o Jamnickom nedalo prednášať ešte v rokoch 1957-1960... Dôchodok prerušil iba účasťou v recitačných pásmach slovenskej poézie: Čo vatru nietili, Slovenské ľudové balady a O krvi) a v. V nich sa znovu potvrdzovalo, že Ján Jamnický stále patrí medzi našich najsugestívnejších interpretov poetického slova.

Zomrel v popradskej nemocnici v roku 1972 po jednom zo svojich výstupov na tatranské končiare. Jamnického smrť ostáva stále opradená tajomstvom, pretože ani lekári nedokázali s istotou určiť, či smrť podchladením nastala náhodou, alebo bola skutkom človeka, ktorý sa pre ňu rozhodol dobrovoľne.

V roku 1967 dostal titul zaslúžilý umelec, v roku 1969 mu bola udelená zlatá medaila VŠMU, v roku 1970 titul národný umelec a v roku 1991 mu bol in memoriam udelený Rád T. G. Masaryka III. triedy. Po hercovi bola aj pomenovaná Jamnického ulica v Bratislave.

Citáty o Jamnickom[upraviť | upraviť kód]

František Zvarík vo svojej memoárovej knihe Pierot s puškou napísal: „Borodáč nás učil po javisku chodiť, Jamnický tancovať.“

Výber z divadelných rol[upraviť | upraviť kód]

  • 1932: Nikolaj Nikolajevič Jevreinov: ja+ja+ja=Ja; réžia: Ján Jamnický, absolventské predstavenie, Hudobná a dramatická akadémia pre Slovensko
  • 1932: Ivan Cankar: Pohoršenie v svätofloriánskej doline (Peter); réžia: Andrej Bagar, Činohra SND
  • 1932: Bjørnstjerne Bjørnson: Nad našu silu (pastor Bratt); réžia: Janko Borodáč, Činohra SND
  • 1933: Oscar Wilde: Vejár lady Windermeerovej (lord Cecil Graham); réžia: Janko Borodáč, Činohra SND
  • 1933: Ján Palárik: Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch (barón Kostrovický); réžia: Janko Borodáč, Činohra SND
  • 1933: William Shakespeare: Macbeth (Malcolm); réžia: Janko Borodáč, Činohra SND
  • 1934: Anton Pavlovič Čechov: Višňový sad (Trofimov); réžia: Andrej Bagar, Činohra SND
  • 1934: Antoni Słonimski: Čistá rasa (rodina) (Hans); réžia: Vladimír Sýkora, Činohra SND
  • 1935: Jonáš Záborský: Najdúch (Gejzík); réžia: Janko Borodáč, Činohra SND
  • 1936: Ján Palárik: Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch (barón Kostrovický); réžia: Janko Borodáč, Činohra SND
  • 1938: Ján Palárik: Inkognito (básnik Jelenský); réžia: Janko Borodáč, Činohra SND
  • 1940: Jonáš Záborský: Najdúch (Gejzík); réžia: Janko Borodáč, Činohra SND
  • 1940: Ivan Stodola: Čaj u pána senátora (Pyskuliak); réžia: Ferdinand Hoffman, Činohra SND
  • 1940: Sofokles: Antigona (Kreón); réžia: Janko Borodáč, Činohra SND
  • 1940: Georg Büchner: Dantonova smrť (Saint Juste); réžia: Ferdinand Hoffmann, Činohra SND
  • 1949: Alexandr Sergejevič Gribojedov: Útrapy z rozumu (Čacký); réžia: Jozef Budský, Činohra SND

Výber z divadelných réžií[upraviť | upraviť kód]

  • 1935: Henri Bernstein: Nádej; Činohra SND
  • 1936: Július Barč-Ivan: Človek, ktorého zbili; Činohra SND
  • 1936: Marcel Achard: Kokosový orech; Činohra SND
  • 1938: Alexander Nikolajevič Ostrovskij: Nevesta bez vena; Činohra SND
  • 1939: Milan Begović: Boží človek; Činohra SND
  • 1939: Ivo Vojnović: Ekvinokcia; Činohra SND
  • 1940: Henrik Ibsen: Rosmersholm; Činohra SND
  • 1940: Molière: Mizantrop; Činohra SND
  • 1940: Marivaux: Hra lásky a náhody; Činohra SND
  • 1940: Július Barč-Ivan: Diktátor; Činohra SND (naskúšané, ale nerealizované pre zákaz cenzúry niekoľko dní pred pripravovanou premiérou)
  • 1941: Ivan Stodola: Keď jubilant plače; Činohra SND
  • 1941: Alexander Vasilievič Suchovo-Kobylin: Smrť Tarelkina/Smrť Tanierika; Činohra SND
  • 1941: Gerhard Hauptmann: Kolega Crampton; Činohra SND
  • 1942: Ján Poničan: Štyria; Činohra SND
  • 1942: William Shakespeare: Sen noci svätojánskej; Činohra SND
  • 1942: Friedrich Schiller: William Tell; Činohra SND
  • 1943: Heinrich von Kleist: Rozbitý džbán; Činohra SND
  • 1943: Peter Zvon: Tanec nad plačom; Činohra SND
  • 1943: Molière: Zdravý nemocný; Činohra SND
  • 1944: Friedrich Schiller: Messinská nevesta; Činohra SND (ku koncu skúšobného obdobia Jamnický ochorel a inscenáciu doskúšal Karol L. Zachar, ktorý je oficiálne uvedený ako režisér inscenácie.)
  • 1944: Ivan Stodola: Komédia; Činohra SND

Filmografia[upraviť | upraviť kód]

Filmové postavy[upraviť | upraviť kód]

Televízne postavy[upraviť | upraviť kód]

  • 1963: Elisa Triletová: Ruže na úver (Donelle)
  • 1964: Pedro Claderon de la Barca: Zalamejský richtár (Filip II.)
  • 1964: Robert Bolt: Muž pre každé počasie (Henrich VIII.)
  • 1964: William Saroyan: Čas tvojho žitia (Pán zo spoločnosti)
  • 1965: Jean Paul Sartre: Nepochovaní (Canoris)
  • 1966: Fiodor Michajlovič Dostojevskij: Netočka Nezvanová (knieža)
  • 1966: Ferdinand Bruckner: Alžbeta Anglická
  • 1967: Ján Solovič: Zhasnuté slnko (V. G. Čertkov)
  • 1967: F. W. Crofts: Starwelská tragédia (Hlavný inšpektor Mitchel)
  • 1967: Walter Jens: Červená Róza (sudca - rozprávač)
  • 1969: F. W. Crofts: Morská záhrada (Hlavný inšpektor Mitchel)

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • Čavojský, L.: Prví a prvoradí: Herci SND. Bratislava, Tália-Press 1993
  • Jamnická, V.: Letá a zimy s Jánom Jamnickým. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1985
  • Sládeček, J., ed.: Ján Jamnický: Spoveď režiséra. Bratislava, Národné divadelné centrum 1998
  • Sládeček, J., ed.: Ján Jamnický: V ozvenách kritiky. Bratislava, Národné divadelné centrum 1999
  • Hollý, E., ed.: Ján Jamnický: Princ a mág. Bratislava, Divadelný ústav 2000
  • Sládeček, J., ed.: Ján Jamnický: V pamäti súčasníkov. Bratislava, Divadelný ústav 2001
  • Sládeček, J., ed.: Ján Jamnický: O veciach známych i neznámych. Bratislava, Divadelný ústav 2001

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]