Ján Rešetko

**Ján Rešetko**
	Ján Rešetko;
	; vojak armády Slovenskej republiky, partizánsky veliteľ, bojovník proti komunistickému režimu, popravený po politickom procese
Narodenie	4. august 1917; Ploské, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	21. apríl 1953 (35 rokov); Praha, ČSR
Národnosť	slovenská
	Vojenská kariéra
Jednotka	partizánsky oddiel Hurban
Velil	oddiel J. Rešetku
	Účasť v bojoch
Vojny	Druhá svetová vojna; Slovenské národné povstanie
Bitky	Stará Turá
	Biografický portál

Ján Rešetko (* 4. august 1917, Ploské – † 21. apríl 1953, Praha) bol partizán, člen oddielu Hurban, ktorý po februárovom prevrate prešiel k ozbrojenému odporu proti komunistickému režimu v Československu. Po povojnovej službe v armáde odišiel do ilegality a na východnom Slovensku budoval protikomunistické skupiny pripravované na očakávaný politický zvrat. Skupiny získavali zbrane, zastrašovali miestnych funkcionárov a boli voľne inšpirované hnutím Biela légia. V rámci akcie ŠtB „Duben“ bol Rešetko v januári 1952 zatknutý, obžalovaný z velezrady a v septembri 1952 odsúdený na trest smrti. Popravený bol 21. apríla 1953 v Prahe na Pankráci, rehabilitovaný až v roku 1990.^[2]

Život

Ján Rešetko sa narodil 4. augusta 1917 v obci Ploské pri Košiciach ako prostredné z piatich detí. Otec Martin Rešetko pracoval ako robotník na veľkostatku, matka Barbora Rešetková, rodená Bálintová, sa starala o domácnosť. Po absolvovaní ľudovej školy pracoval Ján na veľkostatku, no po otcovej smrti v roku 1933 odišiel do Prešova, kde sa vyučil obuvníkom. Neskôr absolvoval odbornú prax v Zlíne vo firme Baťa a v roku 1938 získal miesto výpomocného predavača v Spišskej Novej Vsi.^[2]^:284

Vojenskú prezenčnú službu nastúpil začiatkom marca 1939. Po rozpade Československa bol prevelený z Pardubíc do Nového Mesta nad Váhom, kde slúžil v Pionierskom prápore 11. V roku 1939 absolvoval poddôstojnícku školu v Trenčíne a ženijný výcvik. V slovenskej armáde zostal ako dlhšie slúžiaci a v novembri 1940 bol prijatý do zboru poddôstojníkov z povolania. Ako ženista sa od júla 1941 do mája 1943 zúčastnil ťaženia proti ZSSR, po návrate pôsobil v Novom Meste nad Váhom ako účtovník a skladník pri vojenskej posádke.^[2]^:284

Po vypuknutí Slovenského národného povstania v auguste 1944 sa aktívne zapojil do odboja. Bol poverený vyvezením výzbroje a výstroja z vojenských skladov a stal sa veliteľom stráže v obci Kálnica. Neskôr pôsobil ako veliteľ jednotky v rámci oddielu Hurban a s ňou v októbri 1944 vstúpil do 2. československej partizánskej brigády J. V. Stalina pod velením Jozefa Brunovského. Ako veliteľ oddielu sa zúčastňoval bojových a diverzných akcií proti nemeckej armáde a POHG a podieľal sa najmä na ničení železničných tratí a mostov.^{[pozn. 1]} Po vojne bol za svoju činnosť vyznamenaný.^[2]^:284

Po oslobodení pôsobil v Novom Meste nad Váhom ako národný správca obchodu s textilom a zároveň sa v septembri 1945 opätovne vrátil do armády. Zastával funkciu zástupcu veliteľa ženijného práporu v hodnosti rotmajstra, v júli 1946 bol povýšený na poručíka a prevelený do Bratislavy k 4. ženijnej brigáde ako veliteľ čaty. Podľa služobných hodnotení bol vnímaný ako zodpovedný, kamarátsky a schopný veliteľ, hoci mu nadriadení vyčítali povrchnosť, sklon k alkoholu a nízky záujem o ďalšie vzdelávanie.^[2]^:285

V novembri 1947 bol na vlastnú žiadosť preložený do zálohy, pričom v októbri 1950 bol ešte povýšený na nadporučíka. Vrátil sa k obchodnej činnosti, v ktorej ho počas služby zastupovala manželka Anna Valová, s ktorou sa oženil v roku 1945. Manželstvu sa narodili dve dcéry, Kvetoslava (1946) a Libuša (1950). Rešetko pomáhal v Novom Meste nad Váhom zakladať Komunistickú stranu Slovenska, no členstvo stratil už v roku 1946 po strate legitimácie. Od roku 1948 bol organizovaný v Zväze československo-sovietskeho priateľstva a podľa vlastných výpovedí sa zúčastnil februárového prevratu v roku 1948 v Zväze partizánov. Keď ním vedený textilný obchod prešiel do komunálnej správy, presťahovali sa Rešetkovci do Petržalky, kde Ján získal národnú správ hostinca.^[2]^:285

V roku 1950 sa jeho osobná i spoločenská situácia vyhrotila. Po prevode hostinca, v ktorom pracoval, pod komunálne podniky a po zhoršení manželských vzťahov sa rozhodol pre útek. Začiatkom novembra 1950 opustil rodinu a zdržiaval sa najmä na východnom Slovensku v okolí Košíc a Prešova. Tvrdil príbuzným, že sa ukrýva pred zatknutím pre kontakty s protikomunistickou skupinou. Mal pri sebe pištoľ kalibru 6,35 mm a ruský samopal pochádzajúci ešte z vojnových čias.^[2]^:286

Počas zimy 1950/1951 nadväzoval kontakty s osobami nespokojnými s režimom a začal sa prezentovať ako partizánsky veliteľ čakajúci na vypuknutie ozbrojeného konfliktu. Zoznámil sa s Jozefom Ležákom a začali budovať odbojovú skupinu. Skupina sa postupne etablovala v okolí Prešova, kde chodili ozbrojení, zastrašovali miestnych komunistických funkcionárov a budovala zárodky ilegálnych štruktúr. V lete 1951 vznikli dve miestne protikomunistické skupiny v Kecerovských Pekľanoch a Čižaticiach, ktoré mali spolu niekoľko desiatok členov.^[2]^:286

Rešetko a jeho spolupracovníci sa pripravovali na ozbrojený zvrat, vytvárali ilegálne národné výbory a plánovali prevzatie moci na miestnej úrovni. Dôležitou súčasťou príprav bolo získavanie zbraní. Prostredníctvom civilného zamestnanca vojenskej správy Imricha Čamaja nadviazali kontakt s poručíkom československej armády Bohumilom Gruberom, ktorý skupine dodával vyradené, no funkčné zbrane. V priebehu jesene 1951 získali 12 pušiek, 4 samopaly, 2 ľahké guľomety, 3 granáty a ďalší materiál, ktorý bol ukrývaný na viacerých miestach.^[2]^:287

V tom istom období prebiehala rozsiahla akcia ŠtB „Duben“, zameraná na likvidáciu protikomunistických skupín označovaných ako Biela légia. Rešetkova skupina bola postupne infiltrovaná agentmi ŠtB a začiatkom roka 1952 sa jej činnosť dostala pod plnú kontrolu bezpečnostných orgánov. V novembri Rešetko spolu s istým Jánom Čurákom spôsobili politicky motivovanú výtržnosť v obci Bačkovík. Začiatkom roka 1952 jeden z členov Rešetkovej skupiny, František Bodnár, zastrelil 2 príslušníkov ZNB, ktorí ho prišli zatknúť kvôli bitke so susedom. To donútilo ŠtB urýchliť akciu „Duben“. Po sérii zatýkaní a zradách v rámci skupiny bol Ján Rešetko 19. januára 1952 lokalizovaný a v noci z 19. na 20. januára zatknutý v obci Egreš potom, ako ho člen skupiny, zároveň agent ŠtB Ladislav Boroš priotrávil alkoholom s pridaným chemickým prípravkom.^[2]^:288-289

Súdny proces

Bližšie informácie v hlavnom článku: Proces s Bielou légiou

Vyšetrovanie vyvrcholilo v septembri 1952 podaním obžaloby na Štátny súd. Pred súdom sa ocitli ôsmi členovia 3 protikomunistických skupín, skupina „pánbíčkára“ Jána Minárika, „kšeftára“ Rešetka a „dedinského boháča“ Michala Mihoka, viac či menej ideovo napojených na Bielu légiu. Rešetko bol obvinený z velezrady, budovania teroristickej organizácie a príprav ozbrojeného prevratu. Pred súdom vystupoval ako jeden z hlavných organizátorov protikomunistického odboja na východnom Slovensku. Počas hlavného pojednávania, ktoré sa začalo 30. septembra 1952 v Košiciach, sa k vine priznal a uviedol, že skupina mala zasiahnuť až v prípade medzinárodného konfliktu.

Rozsudkom Štátneho súdu v čele s JUDr. Václavom Hamákom z 2. októbra 1952 boli Ján Rešetko, Bohumil Gruber, Michal Mihok a František Bodnár odsúdení na trest smrti, ostatní obvinení dostali tresty 15 rokov až doživotie. Najvyšší súd v čele s JUDr. Eugenom Wagnerom 10. decembra 1952 všetky odvolania zamietol. Dňa 17. apríla 1953 bol Rešetko prevezený z väznice v Ilave na Pankrác a 21. apríla 1953 nadránom popravený obesením ako druhý v poradí.^{[pozn. 2]} Jeho telo bolo pochované v hromadnom hrobe na pražských Ďáblicích.^[2]^:291

Rehabilitácia

Žiadosti o rehabilitáciu z roku 1970 boli zamietnuté. K úplnej súdnej rehabilitácii Jána Rešetka došlo až v roku 1990, keď Krajský súd v Košiciach zrušil rozsudky Štátneho aj Najvyššieho súdu na základe zákona o súdnej rehabilitácii.^[2]^:291

Vyznamenania^[2]^:285

Československý vojnový kríž 1939
Rad Slovenského národného povstania II. tr.
Medaila Za chrabrosť
Medaila Za zásluhy

Historiografia

Normalizačná Plevzova Encyklopédia SNP uvádza stručné heslo „Rešetko Ján“ bez udania dátumu úmrtia a údajoch o povojnovom osude.^[1]

Poznámka

↑ Už dňa 9. septembra o 2:45 ráno rotník Ján Rešetko so svojou skupinou poškodil viadukt trate Nové Mesto nad Váhom – Veselí nad Moravou medzi obcami Stará Turá a Papraď tak, že ostal do konca vojny nepoužiteľný. 28. septembra poškodili v dĺžke 300 metrov trať Bratislava – Trenčín. 10. októbra na druhý pokus (prvý zlyhal pre malé množstvo trhavín) Rešetkova skupina zdemolovala opäť na trati Nové Mesto nad Váhom – Veselí nad Moravou železničný nadjazd pri obci Poriadie tak, že nebol do konca vojny opravený.^[3]^:85
↑ Prvým popraveným bol Michal Mihok, nasledovali František Bodnár a Bohumil Gruber.^[2]^:291

Referencie

1 2 Plevza, Viliam, ed. (1984), „Rešetko, Ján“, Dejiny Slovenského národného povstania 1944, 5. zväzok, Encyklopédia odboja a SNP (1. vyd.), Bratislava: Nakladateľstvo Pravda, str. 454
1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 Mallota, Petr, ed. (2024), „Ján Rešetko (1917 – 1953)“, Popravení z politických důvodů v komunistickém Československu, III. (1. vyd.), Praha: Nakladatelství Academia, Ústav pro studium totalitních režimů, str. 284-291, ISBN 978-80-200-3506-6
↑ KRIŠTOFÍK, Juraj. Javorinu Nemci nikdy nedostanú. Odboj a partizánske hnutie v pojavorinskom regióne 1939 – 1945. Banská Bystrica : Múzeum Slovenského Národného Povstania, 2017. ISBN 978-80-972559-2-3.

[4] Už dňa 9. septembra o 2:45 ráno rotník Ján Rešetko so svojou skupinou poškodil viadukt trate Nové Mesto nad Váhom – Veselí nad Moravou medzi obcami Stará Turá a Papraď tak, že ostal do konca vojny nepoužiteľný. 28. septembra poškodili v dĺžke 300 metrov trať Bratislava – Trenčín. 10. októbra na druhý pokus (prvý zlyhal pre malé množstvo trhavín) Rešetkova skupina zdemolovala opäť na trati Nové Mesto nad Váhom – Veselí nad Moravou železničný nadjazd pri obci Poriadie tak, že nebol do konca vojny opravený.^[3]^:85

[5] Prvým popraveným bol Michal Mihok, nasledovali František Bodnár a Bohumil Gruber.^[2]^:291

[PlevzaResetko-1] 1 2 Plevza, Viliam, ed. (1984), „Rešetko, Ján“, Dejiny Slovenského národného povstania 1944, 5. zväzok, Encyklopédia odboja a SNP (1. vyd.), Bratislava: Nakladateľstvo Pravda, str. 454

[Mallota-2] 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 Mallota, Petr, ed. (2024), „Ján Rešetko (1917 – 1953)“, Popravení z politických důvodů v komunistickém Československu, III. (1. vyd.), Praha: Nakladatelství Academia, Ústav pro studium totalitních režimů, str. 284-291, ISBN 978-80-200-3506-6

[Kristofik-3] KRIŠTOFÍK, Juraj. Javorinu Nemci nikdy nedostanú. Odboj a partizánske hnutie v pojavorinskom regióne 1939 – 1945. Banská Bystrica : Múzeum Slovenského Národného Povstania, 2017. ISBN 978-80-972559-2-3.

[1]

[2]

[pozn. 1]

[pozn. 2]

[3]