Július Pántik

Július Pántik
Narodenie	15. január 1922; Stredné Plachtince
Úmrtie	25. august 2002 (80 rokov); Bratislava
Povolanie	slovenský herec
	Filmový portál; Biografický portál

Július Pántik (* 15. január 1922, Stredné Plachtince – † 25. august 2002, Bratislava) bol slovenský herec a pedagóg.

Začínal ako ochotnícky herec počas gymnaziálnych štúdií v Banskej Štiavnici, v rokoch 1940 – 1944 študoval herectvo na Bratislavskom štátnom konzervatóriu. V rokoch 1947 – 1951 pedagóg na Štátnom konzervatóriu a v rokoch 1951 – 1965 pedagóg na VŠMU (1959 docent). Už ako študent začal pôsobiť na scéne činohry SND (1942) a za päťdesiat rokov tu stvárnil viac ako 150 významných divadelných postáv, až do odchodu do dôchodku.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho talent sa prejavoval už počas štúdii na gymnáziu, hral ochotnícke divadlo, skladal skeče, na jednej z martinských súťaži si ho všimli umelci Slovenského národného divadla a vnukli mu myšlienku, aby sa stal profesionálnym hercom. V 40-om roku odchádza do Bratislavy, zapisuje sa na želanie rodičov na Právnickú fakultu, ale súčasne aj na dramatické konzervatórium, rodičia doma nechceli mať,komedianta”. Pántik opúšťa právnickú fakultu, plne sa venuje, na malú radosť rodičov, štúdiu na konzervatóriu a v roku 1942 podpisuje zmluvu do SND ako elév činohry. Patril do strednej generácie – „slnečnej generacie“ – v posledných rokoch vojny po oslobodení prišiel takto do činohry SND rad mladých hereckych talentov – Záborský, Huba, Valach, Černická, a na čele Bagar, Borodáč, Borodáčová, Kello, a režiséri Budský a Jamnický.

Pre svoj prvý slovenský povojnový hraný dlhometrážny film Varúj...! ho objavil režisér Martin Frič. Július Pántik bol pedagógom na VŠMU, režíroval v divadle a v televízii a stvárnil významné postavy aj v tv. inscenáciách, filmoch a seriáloch.

V roku 1966 dostal titul zaslúžilý umelec a v roku 1979 titul národný umelec. V roku 1993 vznikol v STV Bratislava v rámci cyklu Profily dokumentárny film Július Pántik (scenár Tatiana Syneková, a Dana Herrmanová, réžia Fedor Bartko).

Výber z divadelných postáv[upraviť | upraviť zdroj]

Pántik začínal a dosahoval prvé herecké úspechy vo svetovej a domácej klasike. Ako prvú veľkú rolu mu režisér Jamnický zveril úlohu Lysandra v Shakespearovom Sne noci svätojánskej. A potom to už šlo ako na bežiacom páse: Don Manuell v Schilerovej Messinskej neveste, Orlando v hre Ako sa vám páči, Horacio v Hamletovi, Kryštof Dudgeon v Shawovom Pekelníkovi, Fabricio v Goldoniho Mirandolíne, Clenat v Moliérovom Lakomcovi, Ruprecht v Kleistovom Rozbitom džbáne. Jeho herecký prejav má farbu a vôňu, strháva diváka svojím výbušným rytmom, dravou, neskrotnou živelnosťou.

Herecké výzvy a film[upraviť | upraviť zdroj]

Vývoj Pántikovho herectva nemožno odtŕhať od filmu, ktorý mu dosť dlho nedával príležitosť naplno prejaviť rôznorodosť prejavu a veľký potenciál stvárnenia silných postáv. Pritom Pántikove výrazné umelecké úspechy už v začiatkoch jeho činnosti nenechali nikoho na pochybnostiach, že sa objavil talent predurčený na filmovú kariéru. Prelom znamená až Pántikova spolupráca s režisérom Jiřím Křejčíkom, ktorý vybral Pántika do náročnej úlohy Floriša Zobáča vo filme Frona.

Spolupráca na filme Frona, blahodarne zasiahla do hereckého vývoja Júliusa Pántika, začal sa zamýšľať nad svojou prácou.

O svojom umeleckom vývoji podnietenom filmom Frona a režisérom, povedal v rozhovore s Richardom Blechom toto: „Dlhé roky som hrával postavy živelného „ naturburštovského“ charakteru. Hrával som dedinských korenistých ľudí. Moji hrdinovia v slovesných filmoch boli z jedného jadra a v tom som mal korčuľovať, kresliť obrázky na jeden motív. Je to ťažké, najmä ak má herec ambície nachádzať vždy nové a nové odtiene. V tých postavách sa menili iba detaily. Scenáristi a režiséri si zvykli na „pántikovštinu“ z javiska i filmov, brali ju často ako samozrejmosť. V posledných rokoch som sa takýmito postavami nasýtil a dnes už odmietam scenáre, ktoré by ma vnucovali iba do tejto polohy. Otázka výberu je jedna z najdôležitejších v umeleckom vývoji.“^[1]

Pántik nenašiel v postave Floriša iba zlé charakterové vlastnosti, ale naopak kus ľudského v neľudskom. Jeho Floriš bol najpresvedčivejší v scénach, kde sa usiloval o zblíženie s Fronou (Hana Hegerová) a kde ho tento ustavične odmietavý pokus ženie do bezhlavej zúrivosti.

Július Pántik najlepšie prejavil svoje herecké umenie vo filmoch: Kým sa skončí táto noc, Nevesta hôľ a Očovské pastorále. V Neveste hôľ prenikol do psychológie postavy uhliara a táto postava podfarbila celkovo rozprávkový štýl filmu, nakrúteného podľa novely Františka Švantnera.

Havrania cesta[upraviť | upraviť zdroj]

Vo filme Havrania cesta si Július Pántik zahral postavu Vinca Petráša, majstra partie montérov vysokého napätia. Príbehu dominuje najmä súboj o prestíž medzi kolegami. Pántik v postave Vincenta Petráša predstavil akúsi novú dimenziu prirodzeného hereckého naturelu. Bez zbytočnej patetickosti ukázal silu vlastnej hereckej osobnosti. Petráš je Pántikom dokonale zvnútornený. Pre robustný talent Júliusa Pántika predstavuje postava Petráša dovtedajší vrchol a má črty veľkej a rýdzo filmovej kreácie, akých slovenská kinematografia dovtedy veľa nepoznala. Pôsobivo mu kontruje aj herecký kolega Štefan Kvietik.

Pántik vo svojom decente ladenom výkone prejavil citlivosť ozajstného majstra hereckého umenia, ktorý si uvedomuje nevyhnutnosť rešpektovať a dodržiavať odlišnosť prejavu divadelného a filmového a ktorý súčasne hľadá s každou tvorivou príležitosťou ďalšie výrazové odtiene, ktoré by povýšili hercov výkon na tvorivý akt nezrovnateľný s úlohami predchádzajúcimi.^[2]

Vítězný lid[upraviť | upraviť zdroj]

Klementa Gottwalda, prvého robotníckeho prezidenta, si Július Pántik zahral vo filme z roku 1977 – Vítězný lid. Tvorcami nazvaný,umelecký dokument" bol tendenčným pohľadom na udalosti z 13. – 25. februára 1948 v Česku a na Slovensku. Natočili ho pri príležitosti 30. výročia Víťazného februára. Najväčší podiel na výslednom filme mal autor scenára a režisér Vojtěch Trapl. Tento film je dnes v nielen obsahovo ale aj formálne pomýlený. Zásluhu má na tom aj neobratné obsadenie Júliusa Pántika do postavy ikonického prezidenta Klementa Gottwalda, ktorý sa síce snažil napodobniť dikciu a spôsoby prezidenta dôveryhodne, v konečnom dôsledku však tento pokus pôsobí mimoriadne komicky.

Dva roky po stvárnení ,politika, bojujúceho za spravodlivé usporiadanie spoločnosti, bojujúci proti kapitalizmu a buržoáznemu politickému kapitulantstvu"^[3] dostal Július Pántik titul Národný umelec.