Preskočiť na obsah

Jānis Pujats

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jānis Pujats
kardinál Svätej rímskej cirkvi
Emeritný arcibiskup Rigy
kardinál Jānis Pujats v roku 2011
kardinál Jānis Pujats v roku 2011
Erb Jānis Pujats
 Ad Jesum per Mariam
Cez Ježiša k Márií
Štát pôsobeniaLotyšsko Lotyšsko
Funkcie a tituly
arcibiskup Rigy
8. mája 1991 – 19. júna 2010
Predchodca Antonijs Springovičs Zbigņevs Stankevičs Nástupca
kardinál - kňaz Santa Silvia
21. februára 2001 – súčasnosť
Predchodca Vytvorený titulárny kostol Momentálne v úrade Nástupca
Predchádzajúce funkcie
Biografické údaje
Narodenie14. november 1930 (95 rokov)
Nautrēni, Latgale, Lotyšsko
Svätenia
Cirkevrímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka29. marec 1951 (20 rokov)
Antonijs Springovičs
arcibiskup
Biskup
Menovanie8. máj 1991 (60 rokov)
Ján Pavol II.
Konsekrácia1. jún 1991 (60 rokov)
SvätiteľFrancesco Colasuonno
SpolusvätiteliaJānis Cakuls
Vilhelms Nukšs
Kardinál
Menovanie21. február 1998 (67 rokov)
in pectore
21. február 2001 (70 rokov)
Ján Pavol II.
Stupeňkardinál - kňaz
Titulárny kostolSanta Silvia
Odkazy
Jānis Pujats na catholic-hierarchy.org angl.
Spolupracuj na Commons Jānis Pujats

Mons. Jānis kardinál Pujats[1][2] (* 14. november 1930, Nautrēni, Latgale, Lotyšsko) je lotyšský rímskokatolícky kňaz, biskup, ktorý v rokoch 1991 až 2010 pôsobil ako arcibiskup Rigy. V roku 1998 bol tajne vymenovaný za kardinála.[3]

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa 14. novembra 1930 vo farnosti Nautrēni v Latgale v rodine s ôsmimi deťmi, mal troch bratov a štyri sestry. Základnú školu navštevoval v susednej dedine Sološniek. Vo veku 15 rokov si prečítal Príbeh duše od Terézie z Lisieux a rozhodol sa stať kňazom. Vďaka svojmu talentu mohol vynechať školský rok a vo veku 17 rokov vstúpiť do seminára v Rige. Navštevoval teologický seminár v Rige. O dva mesiace neskôr 29. marca 1951 keď mal iba 20 rokov ho tajne vysvätil arcibiskup Antonijs Springovičs za kňaza. Počas pontifikátu pápeža Pavla VI. zaviedol pápežovu liturgickú reformu a vydal prvý misál v lotyštine.

Arcibiskup Antonijs Springovičs ho povolal do Rigy. Po Druhom vatikánskom koncile zohral významnú úlohu pri zavádzaní liturgickej reformy v Lotyšsku a pri preklade liturgických kníh do lotyštiny, počnúc Rímskym misálom.

V roku 1975, pri príležitosti Svätého roka, dostal povolenie od štátnej „Rady pre náboženské záležitosti“ cestovať do Ríma. V mene kardinála Vaivodsa informoval pápeža Pavla VI. o cirkevnej situácii v Lotyšsku. V rokoch 1979 až 1984 bol generálnym vikárom v Rige. Keď KGB zistila, že nelegálne tlačil modlitebné knihy, Boriss Pugo, šéf KGB v Lotyšsku, ho prinútil odstúpiť z funkcie generálneho vikára. Odvtedy opäť pracoval ako farár. Na konci sovietskej okupácie zohral vedúcu úlohu pri vydaní prvej modlitebnej knihy, ktorá bola vydaná po polstoročnom zákaze tlače (od roku 1940), v lotyštine v roku 1989.

8. mája 1991 bol menovaný za arcibiskupa v Rige. Za biskupa ho 1. júna toho istého roku v katedrále svätého Jakuba v Rige vysvätil arcibiskup Francesco Colasuonno.

21. februára 1998 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za kardinála in pectore, čo bolo zverejnené na konzistóriu 21. februára 2001 keď ho prijal do kardinálskeho kolégia ako kardinála – kňaza s titulárnym kostolom Santa Silvia,[4][5] počas obradu, ktorý sa konal o 10:30 na schodoch Baziliky svätého Petra vo Vatikáne. 15. mája toho istého roku ho pápež vymenoval za člena Kongregácie pre kauzy svätých. Bol jedným z kardinálov voličov, ktorí sa zúčastnili pápežského konkláve v roku 2005, na ktorom bol zvolený pápež Benedikt XVI..[6]

Ako arcibiskup Rigy bol tiež metropolitom zvyšných troch lotyšských diecéz. 19. júna 2010 pápež Benedikt XVI. prijal jeho rezignáciu z dôvodu veku a po devätnástich rokoch pastorálneho riadenia sa stal emeritným arcibiskupom. Jeho nástupcom sa stal Zbigņevs Stankevičs, dovtedy duchovný riaditeľ seminára a riaditeľ Vysokého inštitútu náboženských vied v Rige.[7] Zároveň prestal pôsobiť aj ako predseda Lotyšskej biskupskej konferencie. Úrad apoštolského administrátora arcidiecézy zastával do 21. augusta toho istého roku, dňa uvedenia svojho nástupcu do úradu.

Po rezignácii pápeža Benedikta XVI. sa kvôli svojmu veku nemohol zúčastniť pápežského konkláve v roku 2013, na ktorom bol zvolený kardinál Jorge Mario Bergoglio, arcibiskupa a metropolitu v Buenos Aires, na pápežský trón s menom František. Od 5. septembra 2020, dňa úmrtia Mariana Jaworského, emeritného ľvovského arcibiskupa, je jediným žijúcim kardinálom, ktorý bol prvýkrát vymenovaný in pectore.

Okrem lotyštiny hovorí po rusky, poľsky, litovsky a nemecky; je tiež jedným z mála, ktorí plynule hovoria po latinsky, a ako jediný ju používal na synodách v rokoch 1991, 1994, 1999, 2001 a 2005.

Vyznamenania

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ PUJATS Card. Jānis [online]. . Dostupné online. (po taliansky)
  2. ↑ Cardinal Jānis Pujats [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
  3. ↑ Jānis Cardinal Pujats [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
  4. ↑ Statistics (updated) on the Consistory, 21 February 2001 [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
  5. ↑ PUJATS Card. Jānis [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
  6. ↑ Conclave - 2005 [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
  7. ↑ RINUNCE E NOMINE, 19.06.2010 [online]. . Dostupné online. (po taliansky)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jānis Pujats na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Jānis_Pujats&oldid=8095621“