Preskočiť na obsah

Jamová kultúra

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Približný rozsah kultúry (žltá farba) cca 3200 – 2300 pred Kr.

Jamová kultúra[1] (iné názvy: kultúra [alebo komplex] okrových hrobov[1][2][3], zriedkavo (kultúra) jamnaja[4][5], staršie kultúra šachtových hrobov[1][3], staršie kultúra jamových hrobov[6][7], prvá a tretia vlna kurhanovej [=kurganovej/kurhanskej/kurganskej] kultúry[8], staršie Kurhan [=Kurgan] IV[9], rus. ямная культура - jamnaja kuľtura, ukr. ямна культура - jamna kuľtura) bola kultúra v neskorom chalkolite a začiatku bronzovej doby, vyskytujúca sa v oblasti pontsko-kaspickej stepi od Podnesterska až po rieku Ural. Vyskytovala sa v období 3500 – 2300 rokov pred Kristom.

Donedávna mnohí autori jamovú kultúru považovali za pravlasť praindoeurópskeho jazyka, novšie sa však ukazuje, že pravlasťou praindoeurópskeho jazyka bola Arménska vysočina (t.j. okolie vrchu Ararat) a až sekundárne sa Praindoeurópania odtiaľ rozšírili okrem iného na sever od Kaukazu, t. j. na územie jamovej kultúry.[10]

Ľud jamovej kultúry pravdepodobne vzišiel z miešania dvoch rozdielnych populácií, z ktorých silnejšou zložkou boli východoeurópski lovci a zberači, ktorí pochádzali buď priamo zo sibírskej maľtsko-bureťskej kultúry, alebo jej geneticky blízkych príbuzných. Druhou zložkou bola niektorá blízkovýchodná populácia,[11] do úvahy prichádzajú buď lovci a zberači z oblasti Kaukazu,[12] alebo chalkolitická populácia v oblasti dnešného Iránu.[13] Ich kultúra bola materiálne veľmi podobná altajskej afanasjevskej kultúre a geneticky sú tieto dve populácie prakticky nerozoznateľné.[11]

Jamová kultúra je tesne spriaznená s nadväzujúcimi kultúrami bronzovej doby, ktoré sa rozšírili do takmer celej Európy a strednej Ázie. Ide najmä o kultúru so šnúrovou keramikou a kultúru zvoncovitých pohárov na západe, i sintašt(in)skú kultúru (=sintašta), andronovskú kultúru a zrubovú kultúru na východe. Tieto kultúry zdieľajú s jamovou kultúrou spoločné znaky, ako napr. používanie koní, pochovávanie a hospodárstvo založené na pasení dobytka. Genetické štúdie potvrdili, že tieto nadväzujúce kultúry pochádzajú z väčšej časti zo stepnej oblasti jamovej kultúry.[11][14]

Pôvod

[upraviť | upraviť zdroj]

Kultúrny pôvod

[upraviť | upraviť zdroj]

Jamová kultúra vznikla v oblasti riek Don a Volga v období medzi 3300 až 2500 rokov pred Kristom.[15] V strednom Povolží jej predchádzala chvalynská kultúra a na Done repinská kultúra (=repino; cca 3950 – 3300 pr. Kr.).[15] Neskorá keramika týchto predchádzajúcich kultúr je už ťažko odlíšiteľná od skorej keramiky jamovej kultúry.[15]

Po svojom zrode sa kultúra rýchlo rozšírila v oblasti pontsko-kaspických stepí medzi rokmi 3400 a 3200 pred Kr.[16] Podľa Anthonyho „bolo rozšírenie tejto kultúry materiálnym vyjadrením rozšírenia praindoeurópskeho jazyka naprieč pontsko-kaspickou stepou.“[15] Anthony ďalej poznamenáva, že „jamová kultúra je viditeľným archeologickým dôkazom spoločenského vývoja s vysokou mierou pohybu - kočovníctva, a zároveň vývoja politickej moci slúžiacej na riadenie väčších stád dobytka z prechodných príbytkov na stepi.“[15] Podľa Pavla Doluchanova je vznik jamovej kultúry dôsledkom spoločenského vývoja niekoľkých miestnych kultúr ranej bronzovej doby, v ktorých postupne vznikal nový spôsob spoločenského rozvrstvenia založený na náčelníckom vedení nomádskej spoločnosti, čo posilňovalo kontakty medzi heterogénnymi spoločenskými skupinami.

Na západnom okraji bola jej pokračovaním katakombová kultúra (2800 – 2200 pred Kr.), na východnom poltavkinská kultúra (=poltavka; 2700 – 2100 pred Kr.) v oblasti stredného Povolžia. Obe tieto kultúry nasledovala zrubová kultúra (18. – 12. storočie pred Kr.).

Genetický pôvod

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Jones a Haak 2015 ľud jamovej kultúry vznikol zmiešaním dvoch rozdielnych populácií lovcov a zberačov. Východoeurópski lovci a zberači vykazujú genetickú príbuznosť k lovcom z malťsko-bureťskej kultúry alebo ich blízko príbuzným z oblasti Sibíri.[17] Druhou zložkou je genetická skupina kaukazských lovcov a zberačov, ktorí pravdepodobne prišli z oblasti Blízkeho východu, pravdepodobne priamo z Kaukazu.[12] Každá z týchto skupín sa na genetickej variabilite ľudu jamovej kultúry podieľala zhruba polovicou.[14][18] Spoluautor Haakovej štúdie Dr. Andrea Manica z University of Cambridge k tomu dodáva:

„Otázka pôvodu ľudu jamovej kultúry bola donedávna záhadou [...] teraz však už poznáme odpoveď. Ich genetická výbava je zmesou východoeurópskych lovcov a zberačov a populácie kaukazských lovcov a zberačov, ktorá zjavne žila od konca posledného glaciálu vo veľkej izolácii.“

Východoeurópski lovci a zberači

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Haaka a kolegov (2015), vyššie opísaný zhluk východoeurópskych lovcov a zberačov vykazuje vysokú príbuznosť k 24 000 rokov starému genómu zo Sibíri z malťsko-bureťskej kultúry alebo jej blízkych príbuzných.[17][18] Vzorky boli získané z mezolitických či skoro neolitických hrobov v Karélii a Samarskej oblasti v Rusku a podrobené analýze DNA celogenómovým sekvenovaním. Tri z týchto genómov boli publikované, všetky tri mužského pohlavia a s Y-haploskupinami R1a, R1b a J.[14] Haploskupina R1b je najčastejšou Y líniou v jamovej kultúre a v dnešnej západnej Európe.[17]

Blízkovýchodná populácia

[upraviť | upraviť zdroj]

Najpravdepodobnejšie išlo o kaukazských lovcov a zberačov alebo o chalkolitickú populáciu Iránu.

Tento komponent jamovej kultúry prvýkrát objavil Jones, ktorý v roku 2015 sekvenoval genómy neskoropaleolitických a mezolitických lovcov a zberačov z Kaukazu. Publikované boli dva mužské genómy, neskoropaleolitický (13 300 rokov) a mezolitický (9 700 rokov). Títo dvaja muži boli nositeľmi haploskupiny J* a J2a. Títo lovci a zberači boli pravdepodobne blízkovýchodnou neolitickou zložkou DNA v jamovej kultúre, pretože títo kaukazskí lovci a zberači boli vzdialene príbuzní obyvateľstvu, ktoré šírilo poľnohospodárstvo do Európy v čase neolitu.[18] Ich genómy ďalej poukazujú na to, že miešanie s ľuďmi z Blízkeho východu nastalo pred 25 000 rokmi v čase najchladnejšej periódy posledného glaciálu.[18]

Podľa Lazaridisa (2016) „populácia príbuzná ľuďom z chalkolitického Iránu prispela v rozsahu 43 % ku genetickej výbave stepných populácií začínajúcich doby bronzovej.“[13] Populácia chalkolitického Iránu bola zmesou neolitických populácií západného Iránu, Levanty a kaukazských lovcov a zberačov.[13]

Charakteristika

[upraviť | upraviť zdroj]

Praindoeurópania

[upraviť | upraviť zdroj]
Hrob jamovej kultúry, Volgogradská oblasť

Jamová kultúra je v kurhanovej (stepnej) hypotéze Marie Gimbutasovej spájaná s neskorými Praindoeurópanmi. Spolu s predchádzajúcou stredostogovskou kultúrou (Srednij Stog) je jedným z kandidátov na pravlasť praindoeurópskeho jazyka . Dôkazy sú nachádzané v oblastiach lingvistiky,[15] genetiky[17][19][20] a archeológie. Ľudia jamovej kultúry systematicky vyvražďovali mužov iných kultúr.[21] Zvieracie obete dobytka, oviec, kôz a koní sú tiež spájané s Protoindoeurópanmi.[22] Kultúra bola prevažne kočovnícka s prevažujúcim pastierstvom a drobným pestovateľstvom vykonávaním okolo riek a niekoľkých málo hradísk.[23] Charakteristické pre túto kultúru je pochovávanie do jamových hrobiek alebo mohýl (kurhanov). Telá zosnulých boli uložené naznak s pokrčenými kolenami a posypaná okrom. V kurhanoch bolo viac pohrebov, často pridaných neskôr. Najskoršie nálezy vozidla s kolesami boli nájdené v Storožovej mohyle na Ukrajine a sú spájané s jamovou kultúrou.

Telesné vlastnosti

[upraviť | upraviť zdroj]

Genetický materiál analyzovaný Haakom (2015), Wildom (2014) a Mathiesonom (2015) spoločne potvrdzuje, že ľud jamovej kultúry mal polymorfizmy pre vysokú telesnú výšku, prevažne hnedé oči, tmavé vlasy a stredne svetlú kožu, ale trochu tmavšiu ako je súčasný európsky priemer.[14] Vlohy umožňujúce tráviť mliečny cukor v dospelosti boli prekvapivo málo časté.[24]

Migrácia súvisiaca s jamovou kultúrou

[upraviť | upraviť zdroj]
Indoeurópska migrácia súvisiaca s expanziou jamovej kultúry

Západná Európa

[upraviť | upraviť zdroj]

Haak a kol. (2015) vo svojej štúdii analyzoval 69 genómov z Európy a Ruska. Jedným zo záverov štúdie bolo, že autozomálne charakteristiky ľudu jamovej kultúry sú veľmi podobné ľudu kultúry so šnúrovou keramikou, ktorej vzorky pochádzali z Nemecka, s asi 73 % podielom „jamovej“ DNA. Rovnaká štúdia odhaduje 40 – 54 % podiel ľudu jamovej kultúry na genofonde modernej stredoeurópskej a západoeurópskej populácie a 20 – 32 % podiel na genofonde juhoeurópskej populácie, menej však u Sardínčanov (7,1 % alebo menej) a 11,6 % alebo menej u Sicílčanov.[17][20] Haak tiež predpokladá, že rozšírenie haploskupín R1b a R1a z východu možno pochádza z obdobia okolo roku 3 000 pred Kr.[17]

Výsledky autozomálnych štúdií tiež naznačujú, že jamová kultúra je najpravdepodobnejším vektorom šírenia takzvaného komponentu ANE (z anglického Ancient North Eurasian - starý Severný Eurázijec) do Európy.[17] Tento komponent reprezentuje práve genetickú výbavu ľudu maľta-bureťskej kultúry spomínanú vyššie, alebo ľudu jej blízko príbuzného.[17] ANE je dôležitým komponentom ľudu jamovej kultúry.[17] Tento komponent je až na výnimky v Európe všadeprítomný, ale nevyskytoval sa u Európanov pred bronzovou dobou. Možno teda predpokladať, že jeho prítomnosť je dôsledkom indoeurópskych migrácií.[25]

Stredná a Južná Ázia

[upraviť | upraviť zdroj]

Lazaridis a kol. (2016) konštatuje, že „demografický vplyv stepných populácií na južnej Ázii bol podstatný s výraznejším vplyvom v severnej Indii a Pakistane (Kalašovia cca 50 %, podobne ako u Severoeurópanov) a nižším vplyvom v južnej Indii (18 %).“[26] Sám autor však poznamenáva, že na získanie presnejšieho obrazu bude treba viac pravekých genómov z oblasti strednej Ázie.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. 1 2 3 jamová kultúra. In: Encyklopédia archeológie. Bratislava: Obzor. 1986. S. 376
  2. ↑ Slovensko 1 - Dejiny. Bratislava: Obzor, 1978. S. 52
  3. 1 2 VIZDAL, Marián. Európsky pravek. [Prešov] : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2014. 121 s. ISBN 978-80-555-1239-6. S. 86.
  4. ↑ TURČEK, Marián. Krásno 1185-1995. Krásno : Obecný úrad, 1995. 120 s. ISBN 80-967498-9-7. S. 10.
  5. ↑ NOVÁČKOVÁ, J. Vplyv geografie a subsistencie na distribúciu haploskupín chromozómu Y v Európe a Afrike. Dizertačná práca. Školiteľ: doc. Mgr. Viktor Černý, Dr. Praha, 2016
  6. ↑ FARKAŠ, Z. Kôň a jeho význam v praveku Karpatskej kotliny. In: Jazdectvo - časopis pre chov koní a jazdecký šport. č. 6, 1983. S. 111
  7. ↑ Z hlubin dávnověku (IV): Střet kultur [online]. myaukrajina.cz, [cit. 2024-01-28]. Dostupné online.
  8. ↑ Marija Gimbutas (1993) The Indo-Europeanization of Europe: the intrusion of steppe pastoralists from south Russia and the transformation of Old Europe, Word, 44:2, 205-222,
  9. ↑ GIMBUTAS, M. The three waves of the Kurgan people into Old Europe, 4500-2500 B.C. Archives suisses d’anthropologie generale (Geneve). — 1979. — č. 43 (2) — pp. 113-137
  10. ↑ Paul Heggarty et al, Language trees with sampled ancestors support a hybrid model for the origin of Indo-European languages, Science 2023.
  11. 1 2 3 HAAK, Wolfgang. Massive migration from the steppe is a source for Indo-European languages in Europe [online]. [Cit. 2022-06-15]. Dostupné online.
  12. 1 2 Jones 2015.
  13. 1 2 3 Lazaridis 2016.
  14. 1 2 3 4 Mathieson 2015.
  15. 1 2 3 4 5 6 W., Anthony, David. The horse, the wheel, and language : how Bronze-age riders from the Eurasian steppes shaped the modern world [online]. ℗2018, [cit. 2022-06-15]. Dostupné online.
  16. ↑ Anthony 2007.
  17. 1 2 3 4 5 6 7 8 9 Haak 2015.
  18. 1 2 3 4 BBC (Nov 16, 2015), Europe's fourth ancestral 'tribe' uncovered
  19. ↑ https://www.amphilsoc.org/sites/default/files/2018-08/attachments/Reich.pdf - Ancient DNA Suggests Steppe Migrations Spread Indo-European Languages
  20. 1 2 Zimmer 2015.
  21. ↑ http://techfocus.cz/veda-vesmir/1182-nejnasilnejsi-skupina-lidi-ktera-kdy-na-zemi-zila-kmen-jamove-kultury-pouzival-vysku-a-svaly-k-brutalnim-vrazdam.html - Nejnásilnější skupina lidí, která kdy na zemi žila: kmen jámové kultury používal výšku a svaly k brutálním vraždám
  22. ↑ Fortson 2004.
  23. ↑ Mallory 1997.
  24. ↑ Haak, 2015
  25. ↑ Lazaridis 2014.
  26. ↑ Lazaridis et al. 2016, s. 123.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • ANTHONY, David W. The Horse, The Wheel and Language: How Bronze-Age Riders from the Eurasian Steppes Shaped the Modern World., 2007. (anglicky)
  • DOLUKHANOV, Pavel M. The Early Slavs: Eastern Europe from the Initial Settlement to the Kievan Rus. New York: Longman, 1996. ISBN 0-582-23627-4. (anglicky)
  • FORTSON, Benjamin W. Indo-European Language and Culture: An Introduction.: Blackwell Publishing, 2004. (anglicky)
  • LAZARIDIS, Iosif. The genetic structure of the world’s first farmers.: bioRxiv.org, 2016. Dostupné online. (anglicky)
  • MALLORY, J. P. Encyclopedia of Indo-European Culture.: Fitzroy Dearborn, 1997. Kapitola Yamna Culture. (anglicky)
  • ZIMMER, Karl, 2015. DNA Deciphers Roots of Modern Europeans. New York Times. Dostupné online. (anglicky)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Yamna culture na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Jamová_kultúra&oldid=8137447“