Jamová kultúra

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Približný rozsah kultúry (žltá farba) cca 3200 – 2300 pred Kr.

Jamová kultúra (ukr. ямна, ukr. ямная) bola kultúra v neskorom chalkolite a začiatku doby bronzovej, vyskytujúca sa v oblasti ponticko-kaspickej stepi od Podnesterska až po rieku Ural. Datovaná je v rozmedzí 3500 – 2300 rokov pred Kristom. Jamovú kultúru možno identifikovať s neskorými Protoindoeurópanmi a je najlepším kandidátom pre pravlasť praindoeurópskeho jazyka.

Ľud jamovej kultúry pravdepodobne vzišiel z miešania dvoch rozdielnych populácií, z ktorých silnejšou zložkou boli východoeurópski lovci a zberači, ktorí pochádzali buď priamo zo sibírskej kultúry Maľta-Bureť, alebo jej geneticky blízkych príbuzných. Druhou zložkou bola niektorá blízkovýchodná populácia,[1] do úvahy prichádzajú buď lovci a zberači z oblasti Kaukazu,[2] alebo chalkolitická populácia v oblasti dnešného Iránu.[3] Ich kultúra bola materiálne veľmi podobná altajskej kultúre Afanasevo a geneticky sú tieto dve populácie prakticky nerozoznateľné.[1]

Jamová kultúra je tesne spriaznená s nadväzujúcimi kultúrami doby bronzovej, ktoré sa rozšírili do takmer celej Európy a strednej Ázie. Ide najmä o kultúru so šnúrovou keramikou a ľudom zvoncových pohárov na západe, i s kultúrami Sintašta, Andronovo a Zrubna na východe. Tieto kultúry zdieľajú s jamovou kultúrou spoločné znaky, ako napr. používanie koní, pochovávanie a hospodárstvo založené na pasení dobytka. Genetické štúdie potvrdili, že tieto nadväzujúce kultúry pochádzajú z väčšej časti zo stepnej oblasti jamovej kultúry.[1][4]

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Kultúrny pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Jamová kultúra vznikla v oblasti riek Don a Volga v období medzi 3300 až 2500 rokov pred Kristom.[5] V strednom Povolží jej predchádzala kultúra Chvalynsk a na Done kultúra Repin (cca 3950 – 3300 pr. Kr.).[5] Neskorá keramika týchto predchádzajúcich kultúr je už ťažko odlíšiteľná od skorej keramiky jamovej kultúry.[5]

Po svojom zrode sa kultúra rýchlo rozšírila v oblasti ponticko-kaspických stepí medzi rokmi 3400 a 3200 pred Kr.[6] Podľa Anthonyho „bolo rozšírenie tejto kultúry materiálnym vyjadrením rozšírenia praindoeurópskeho jazyka naprieč ponticko-kaspickou stepou.“[5] Anthony ďalej poznamenáva, že „jamová kultúra je viditeľným archeologickým dôkazom spoločenského vývoja s vysokou mierou pohybu - kočovníctva, a zároveň vývoja politickej moci slúžiacej na riadenie väčších stád dobytka z prechodných príbytkov na stepi.“[5] Podľa Pavla Doluchanova je vznik jamovej kultúry dôsledkom spoločenského vývoja niekoľkých miestnych kultúr skorej doby bronzovej, v ktorých postupne vznikal nový spôsob spoločenského rozvrstvenia založený na náčelníckom vedení nomádskej spoločnosti, čo posilňovalo kontakty medzi heterogénnymi spoločenskými skupinami.

Na západnom okraji bola jej pokračovaním kultúra katakomb (2800 – 2200 pred Kr.), na východnom kultúra Poltavka (2700 – 2100 pred Kr.) v oblasti stredného Povolžia. Obe tieto kultúry nasledovala zrubová kultúra (18. – 12. storočie pred Kr.).

Genetický pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Jones a Haak v roku 2015 konštatovali, že ľud jamovej kultúry vznikol zmiešaním dvoch rozdielnych populácií lovcov a zberačov. Východoeurópski lovci a zberači vykazujú genetickú príbuznosť k lovcom z kultúry Maľta-Bureť alebo ich blízko príbuzným z oblasti Sibíri.[7] Druhou zložkou je genetická skupina kaukazských lovcov a zberačov, ktorí pravdepodobne prišli z oblasti Blízkeho východu, pravdepodobne priamo z Kaukazu.[2] Každá z týchto skupín sa na genetickej variabilite ľudu jamovej kultúry podieľala zhruba polovicou.[4][8] Spoluautor Haakovej štúdie Dr. Andrea Manica z University of Cambridge k tomu dodáva:

„Otázka pôvodu ľudu jamovej kultúry bola donedávna záhadou [...] teraz však už poznáme odpoveď. Ich genetická výbava je mixom východoeurópskych lovcov a zberačov a populácie kaukazských lovcov a zberačov, ktorá zjavne žila od konca posledného glaciálu vo veľkej izolácii.“

Východoeurópski lovci a zberači[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Haaka a kolegov (2015), vyššie popísaný zhluk východoeurópskych lovcov a zberačov vykazuje vysokú príbuznosť k 24000 rokov starému genómu zo Sibíri z kultúry Maľta-Bureť alebo jej blízkych príbuzných.[7][8] Vzorky boli získané z mezolitických či skoro neolitických hrobov v Karélii a Samarskej oblasti v Rusku a podrobené analýze DNA celogenómovým sekvenovaním. Tri z týchto genómov boli publikované, všetky tri mužského pohlavia a s Y-haploskupinami R1a, R1b a J.[4] Haploskupina R1b je najčastejšou Y líniou v jamovej kultúre a v dnešnej západnej Európe.[7]

Blízkovýchodná populácia[upraviť | upraviť zdroj]

Najpravdepodobnejšie sa jednalo o kaukazských lovcov a zberačov alebo o chalkolitickú populáciu Iránu.

Tento komponent jamovej kultúry bol prvýkrát objavený Jonesom, ktorý v roku 2015 sekvenoval genómy vrchných paleolitických a mezolitických lovcov a zberačov z Kaukazu. Publikované boli dva mužské genómy, jeden neskoro paleolitický (13 300 rokov) a mezolitický (9 700 rokov). Títo dvaja muži niesli haploskupiny J* a J2a. Títo lovci a zberači boli pravdepodobne blízkovýchodnou neolitickou zložkou DNA v jamovej kultúre, pretože títo kaukazskí lovci a zberači boli vzdialene príbuzní obyvateľstvu, ktoré šírilo poľnohospodárstvo do Európy v čase neolitu.[8] Ich genómy ďalej poukazujú na to, že miešanie s ľuďmi z Blízkeho východu nastalo pred 25 000 rokmi v čase najchladnejšej periódy posledného glaciálu.[8]

Podľa Lazaridisa (2016) „populácia príbuzná ľuďom z chalkolitického Iránu prispela 43% ku genetickej výbave stepných populácií začínajúcich doby bronzovej.“[3] Populácia chalkolitického Iránu bola zmesou neolitických populácií západného Iránu, Levanty a kaukazských lovcov a zberačov.[3]

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Protoindoeurópania[upraviť | upraviť zdroj]

Hrob jamovej kultúry, Volgogradská oblasť

Jamová kultúra je spájaná s neskorými Protoindoeurópanmi v kurganovej (stepnej) hypotéze Marie Gimbutasovej. Je najsilnejším kandidátom pravlasti praindoeurópskeho jazyka spolu s predchádzajúcou kultúrou Sredny Stog. Dôkazy sú nachádzané v oblastiach lingvistiky,[5] genetiky[7][9][10] a archeológie. Ľudia jamovej kultúry systematicky vyvražďovali mužov iných kultúr.[11] Zvieracie obete dobytka, oviec, kôz a koní sú tiež spájané s Protoindoeurópanmi.[12] Kultúra bola prevažne kočovnícka s prevažujúcim pastierstvom a drobným pestovateľstvom vykonávaním okolo riek a niekoľkých málo hradísk.[13] Charakteristické pre túto kultúru je pochovávanie do jamových hrobiek alebo mohýl (kurganov). Telá zosnulých boli uložené naznak s pokrčenými kolenami a posypaná okrom. V kurganoch bolo viac pohrebov, často pridaných neskôr. Najskoršie nálezy vozidla s kolesami boli nájdené v Storožovej mohyle na Ukrajine a sú spájané s jamovou kultúrou.

Telesné vlastnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Genetický materiál analyzovaný Haakom (2015), Wildom (2014) a Mathiesonom (2015) spoločne potvrdzuje, že ľud jamovej kultúry mal polymorfizmy pre vysokú telesnú výšku, prevažne hnedé oči, tmavé vlasy a stredne svetlú kožu, ale trochu tmavšiu ako je súčasný európsky priemer.[4] Vlohy umožňujúce tráviť mliečny cukor v dospelosti boli prekvapivo málo časté.[14]

Migrácia súvisiaca s jamovou kultúrou[upraviť | upraviť zdroj]

Indoeurópska migrácia súvisiaca s expanziou jamovej kultúry

Západná Európa[upraviť | upraviť zdroj]

Haak a kol. (2015) vo svojej štúdii analyzoval 69 genómov z Európy a Ruska. Jedným zo záverov štúdie bolo, že autozomálne charakteristiky ľudu jamovej kultúry sú veľmi podobné ľudu kultúry so šnúrovou keramikou, ktorej vzorky pochádzali z Nemecka, s asi 73% podielom „jamovej“ DNA. Rovnaká štúdia odhaduje 40 – 54 % podiel ľudu jamovej kultúry na genofonde modernej stredoeurópskej a západoeurópskej populácie a 20 – 32 % podiel na genofonde juhoeurópskej populácie, menej však u Sardínčanov (7,1 % alebo menej) a 11,6 % alebo menej u Sicílčanov.[7][10] Haak tiež predpokladá, že rozšírenie haploskupín R1b a R1a z východu možno datovať po roku 3000 pred Kr.[7]

Výsledky autozomálnych štúdií tiež naznačujú, že jamová kultúra je najpravdepodobnejším vektorom šírenia takzvaného komponentu ANE (z anglického Ancient North Eurasian - prastarý severoeurázijec) do Európy.[7] Tento komponent reprezentuje práve genetickú výbavu ľudu kultúry Maľta-Bureť spomínanú vyššie, alebo ľudu jej blízko príbuzného.[7] ANE je dôležitým komponentom ľudu jamovej kultúry.[7] Tento komponent je až na výnimky v Európe všadeprítomný, ale nevyskytoval sa u Európanov pred dobou bronzovou. Možno teda predpokladať, že jeho prítomnosť je dôsledkom indoeurópskych migrácií.[15]

Stredná a Južná Ázia[upraviť | upraviť zdroj]

Lazaridis a kol. (2016) konštatuje, že „demografický vplyv stepných populácií na južnej Ázii bol podstatný s výraznejším vplyvom v severnej Indii a Pakistane (Kalašovia cca 50%, podobne ako u Severoeurópanov) a nižším vplyvom v južnej Indii (18%).“[16] Sám autor však poznamenáva, že na získanie presnejšieho obrazu bude treba viac prehistorických genómov z oblasti strednej Ázie.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Yamna culture na anglickej Wikipédii.

  1. a b c HAAK, Wolfgang. Massive migration from the steppe is a source for Indo-European languages in Europe [online]. [Cit. 2022-06-15]. Dostupné online.
  2. a b Jones 2015.
  3. a b c Lazaridis 2016.
  4. a b c d Mathieson 2015.
  5. a b c d e f W., Anthony, David. The horse, the wheel, and language : how Bronze-age riders from the Eurasian steppes shaped the modern world [online]. ℗2018, [cit. 2022-06-15]. Dostupné online.
  6. Anthony 2007.
  7. a b c d e f g h i Haak 2015.
  8. a b c d BBC (Nov 16, 2015), Europe's fourth ancestral 'tribe' uncovered
  9. https://www.amphilsoc.org/sites/default/files/2018-08/attachments/Reich.pdf - Ancient DNA Suggests Steppe Migrations Spread Indo-European Languages
  10. a b Zimmer 2015.
  11. http://techfocus.cz/veda-vesmir/1182-nejnasilnejsi-skupina-lidi-ktera-kdy-na-zemi-zila-kmen-jamove-kultury-pouzival-vysku-a-svaly-k-brutalnim-vrazdam.html - Nejnásilnější skupina lidí, která kdy na zemi žila: kmen jámové kultury používal výšku a svaly k brutálním vraždám
  12. Fortson 2004.
  13. Mallory 1997.
  14. Haak, 2015
  15. Lazaridis 2014.
  16. Lazaridis et al. 2016, s. 123.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • ANTHONY, David W. The Horse, The Wheel and Language: How Bronze-Age Riders from the Eurasian Steppes Shaped the Modern World., 2007. (anglicky)
  • DOLUKHANOV, Pavel M. The Early Slavs: Eastern Europe from the Initial Settlement to the Kievan Rus. New York: Longman, 1996. ISBN 0-582-23627-4. (anglicky)
  • FORTSON, Benjamin W. Indo-European Language and Culture: An Introduction.: Blackwell Publishing, 2004. (anglicky)
  • LAZARIDIS, Iosif. The genetic structure of the world’s first farmers.: bioRxiv.org, 2016. Dostupné online. (anglicky)
  • MALLORY, J. P. Encyclopedia of Indo-European Culture.: Fitzroy Dearborn, 1997. Kapitola Yamna Culture. (anglicky)
  • ZIMMER, Karl, 2015. DNA Deciphers Roots of Modern Europeans. New York Times. Dostupné online. (anglicky)