Jan Cyž (právnik)
| Jan Cyž | |
| lužiskosrbský právnik, publicista, kultúrny dejateľ | |
.jpg) | |
| Iné mená | nem. Johann Ziesche |
|---|---|
| Štát pôsob. | Nemecká ríša, Nacistické Nemecko, NDR |
| Narodenie | 13. január 1898 Säuritz, Nemecká ríša |
| Úmrtie | 21. september 1985 (87 rokov) Budyšín, NDR |
| Národnosť | lužickosrbská |
| Alma mater | Právnická fakulta Karlovej univerzity v Prahe |
| Profesia | právnik, publicista |
| Rodičia | Michael Cyž a Agnes, rodená Redeová |
| Manželka | 1. Helena, rodená. Schmalerová († 1952) 2. Ludmila, rodená Schmalerová |
| Deti | Feodor; Jan (Johann) |
| Odkazy | |
| Commons |  Jan Cyž |
JUDr. Jan Cyž (nem. Johann Ziesche; * 13. január 1898, Säuritz, Nemecká ríša – † 21. september 1985, Budyšín, NDR) bol lužiskosrbský právnik, publicista a redaktor. Bol významným predstaviteľom lužicko-srbského národného hnutia v 20. storočí.[1]
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Cyž sa narodil do roľníckej lužickosrbskej rodiny. Základnú školu navštevoval v Ostro (srb. Wotrow), neskôr navštevoval katedrálnu školu v Budyšíne a v rokoch 1911 až 1917 nemecké štátne gymnázium v Prahe. Po prvej svetovej vojne študoval dva semestre katolícku teológiu na Karlovej univerzite v Prahe a od roku 1920 právo. Doktorát z práva získal v roku 1926. Súbežne s univerzitným štúdiom absolvoval obchodný kurz a od jesene 1921 brigádoval v pražskej úverovej banke. V tomto období zohral kľúčovú úlohu pri nadväzovaní a rozvíjaní kultúrnych vzťahov medzi Lužickými Srbmi a Čechmi. V roku 1926 bol menovaný riaditeľom pobočky Wendish Volksbank (Serbska ludowa banka) v Cottbuse. V dôsledku svetovej hospodárskej krízy však musela byť banka v júni 1932 rozpustená a zlikvidovaná.[1]
Už počas pôsobenia v Cottbuse bol Cyž aktívny v lužickosrbskom národnom hnutí a udržiaval početné kontakty v Československu. Dostal sa preto pod drobnohľad nemeckých bezpečnostných orgánov. V apríli 1933 ho spolu s ďalšími lužickosrbskými predstaviteľmi zatkli nacisti, no po dvoch mesiacoch boli pre protesty v zahraničí prepustení. Cyž sa musel denne hlásiť na polícii a znášať domové prehliadky a kontrolu pošty. Po krachu lužickosrbskej firmy Schmalers Printing and Publishing House získal Cyž tento podnik. Pokračoval v nej pod názvom Jan Cyž Buchdruckerei und Verlagsbuchhandlung. Okrem vydávania lužickosrbskej literatúry pokračoval pod jeho vedením aj lužickosrbský denník Serbske Nowiny. Začiatkom roku 1937 mu však boli odňaté vydavateľské práva a 28. augusta muselo vydavateľstvo ukončiť svoju činnosť pre zákaz lužickosrbského kultúrneho života. Cyž bol zadržaný takmer rok a prevezený na policajné riaditeľstvo v Drážďanoch. Prerušením vydávania novín Serbske Nowiny boli Lužickí Srbi fakticky zbavení svojich najdôležitejších komunikačných prostriedkov.[1][2]
Začiatkom leta 1938 bol Cyž prepustený z väzenia pre vážne ochorenie pľúc. Po zotavení a dočasnej nezamestnanosti pracoval v nasledujúcich rokoch pre rôzne regionálne špedičné spoločnosti. V novembri 1944 bol opäť vzatý do ochrannej väzby na policajnom riaditeľstve v Drážďanoch. Z väzenia sa mu podarilo ujsť počas spojeneckého bombardovania Drážďan 13. a 14. februára 1945. Do konca vojny sa skrýval u príbuzných. 24. apríla 1945 spolu s ďalšími Srbmi pripravoval znovu založenie lužickosrbskej strešnej organizácie Domowina. 10. mája 1945 bola Domowina opäť povolená a Cyž bol poverený jej vedením až do návratu predsedu Pawoła (Paul) Nedo. 25. mája 1945 bol Cyž sovietskym veliteľom v Sasku menovaný okresným správcom v Budyšíne. Od októbra 1952 bol predsedom novovytvoreného zastupiteľstva okresu Budyšín. Cyž si vďaka svojim úspechom pri prekonávaní chaotických povojnových pomerov získal veľký rešpekt u nemeckého a lužickosrbského obyvateľstva. Od začiatku popri svojich všeobecných administratívnych povinnostiach presadzoval aj záujmy Lužických Srbov. Zohral významnú úlohu pri zabezpečení toho, aby sa lužická srbčina znovu používala v školách. Už v roku 1945 sa pokúšal založiť lužickosrbské vydavateľstvo, schvaľovacie procedúry sovietskej vojenskej správy však proces naťahovali a licencia na tlač bola udelená až v roku 1947. Od 6. júla 1947 začal vychádzať neskorší denník Nowa Doba.[1]
V marca 1955 skončil Cyž vo funkcii podpredsedu Domowiny a 30. júna 1955 bol zbavený funkcie predsedu okresnej rady v Budyšíne, pretože nedostatočne energicky podporoval zakladanie poľnohospodárskych výrobných družstiev. Jeho činnosť v Domowine po roku 1945 bola kritizovaná aj pre „malomeštiacke správanie“. Po prepustení zo štátnej služby pracoval Cyž vo vydavateľstve Volk und Wissen v Budyšíne. Od júla 1958 zastával funkciu šéfredaktora v novozaloženom vydavateľstve Domowina. Od roku 1959 až do odchodu do dôchodku v roku 1963 riadil lužickosrbskú tlačiareň v Budyšíne. Zomrel v roku 1985.[1]
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Počas dôchodku bol Cyž novinársky činný a publikoval vedecké a populárno-náučné články a knihy. Jeho záujem sa sústredil na tri hlavné oblasti: výskum kľúčovej postavy lužickosrbského národného hnutia 19. storočia, Jana Arnošta Smolera, situáciu Lužických Srbov vo Weimarskej republike a nacistickom Nemecku, a udalostiam v Lužici na sklonku druhej svetovej vojny. Veľký záujem vzbudil najmä jeho populárno-vedecký životopis Smolera, trojzväzková autobiografia a opis bojov v posledných mesiacoch vojny v Lužici.[1]
- Hdyž so młody na puć podaš (1983)
- W tlamje ječibjela (1984)
- Ćernje na puću do swobody (1979, 1985)
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jan Cyž (právnik)