Jan Václav Stamic

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jump to navigation Jump to search
Ján Václav Antonín Stamic
český skladateľ a huslista
český skladateľ a huslista
Narodenie19. jún 1717
Německý Brod
Úmrtie27. marec 1757 (39 rokov)
Mannheim
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Jan Václav Stamic

Ján Václav Antonín Stamic (* 19. jún 1717, Německý Brod – † 27. marec 1757, Mannheim) bol vynikajúci český hudobný skladateľ a huslista svetového významu. Ten spočíva v objavení klasickej cyklickej sonátovej hudobnej formy, podieľal sa na výstavbe štvorvetvovej symfónie a rozšírení nástrojového obsadenia orchestra. V. Stamic zdokonalil vtedy slabo známy klarinet a zaviedol ho do orchestra. Vďaka svojmu novátorskému prístupu predbehol dobu a stal sa spolutvorcom novo vznikajúceho klasicistného hudobného slohu. Farebnosť jeho hudby, svieže a odvážne nápady obdivoval aj Wolfgang Amadeus Mozart. Bol tiež považovaný za najlepšieho dirigenta svojej doby. Spočiatku sa preslávil ako husľový virtuóz. Založil tzv. „mannheimskú školu“, z ktorej neskôr vyšli ďalší skladatelia klasicizmu.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Rodina Stamicovcov pochádzala zo slovinského Mariboru. Do Čiech prišiel skladateľov starý otec začiatkom 60. rokov 17. storočia a usadil sa v Pardubiciach. Skladateľovho otca ako prvého z rodu upútala hudba; keď dostal ponuku miesta pri nemeckobrodskom kostole, presťahoval sa a nastúpil ako organista a učiteľ. V roku 1714 sa oženil s dcérou zemského prokurátora a zaradil sa tak medzi ctihodných mešťanov.

Ján Václav bol prvým z jeho jedenástich detí. Otec skoro rozpoznal synovo nadanie a ujal sa jeho hudobnej výchovy. Ďalšie hudobné vzdelanie si prehĺbil v rokoch 1728 - 1734 pri štúdiách na jezuitskom gymnáziu v Jihlave. V roku 1735 bol zapísaný v Prahe na univerzitu. Vyštudoval prvý ročník filozofie, ale stredobodom jeho života bola hudba.

Pravdepodobne v roku 1741 za bavorského vpádu do Prahy odišiel do Nemecka, kde našiel uplatnenie vo falcbavorskej kapele. V roku 1742 oslnil ako husľový virtuóz na koncerte, ktorý sa konal pri príležitosti cisárskej korunovácie vo Frankfurte nad Mohanom. V roku 1744 sa oženil, o rok neskôr sa mu narodil syn Karol Filip Stamic (1745-1801). V roku 1750 navštívil rodné mesto, kde sa mu narodil druhý syn Antonín a v roku 1754 tretí syn Ján Antonín. Spolu mal päť detí.

V dejinách hudby je spojený predovšetkým s Mannheimom. Vo službách Karla Theodora sa Ján Václav Stamic stáva koncertným majstrom a riaditeľom komornej hudby. Sústreďuje okolo seba radu vynikajúcich hudobníkov a čoskoro mannheimský orchester získava európsku povesť. Stojac na čele súboru ho v rokoch 1754-55 privádza k dosiaľ neslýchanému majstrovstvu, ktorým sa tento orchester stal známym - nielen pre svoju dobu, ale vďaka svojim umeleckým výbojom, pre vývoj klasicistného hudobného slohu a to predovšetkým v oblasti symfonickej tvorby. V dobe, keď Bachom a Händlom vrcholil barok, dokázal Stamic vo svojich vrcholných dielach spojiť nové slohové prvky, ktoré sa už pred tým rozptýlene objavovali v dielach talianskych, viedenských, nemeckých a starších českých skladateľov. J. V. A. Stamic zomrel mladý vo veku 40 rokov v Mannheime a prenecháva svoj odkaz synom Karlovi a Antonínovi, ktorí tradíciu niesli ďalej, hoci nedosiahli taký význam ako ich otec.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Stamicov prínos bol mnohostranný. Syntéza, dynamika a výrazový kontrast sa stávajú dôležitými stavebnými prvkami jeho práce. Tieto vlastnosti boli určené pre nový spôsob orchestrálnej hry. Preto sa mohutné crescendá a pôsobivé decrescendá stali neodmysliteľnou súčasťou kompozičného štýlu. Tak umožnil vývoj sonátovej formy ako doposiaľ najvyspelejšieho skladobného útvaru inštrumentálnej hudby. Proti barokovému ideálu „jednej nálady“, výrazovej jednotnosti hudobnej vety, postavil V prvých vetách svojich symfónií nový ideál dramatického konfliktu v hudbe. Jeho zmysel pre kompozíciu celku a spontánnosť výrazu boli tiež príčinou vzniku novej formy orchestrálnej symfónie. Nová schéma mala nasledujúce rysy: Prvá veta bola dynamická, druhá zamyslená, tretiu tvoril zmenený menuet, posledná časť bola myšlienkovým a kompozičným strhnutím skladby. Charakteristickým štýlovým znakom jeho vrcholných orchestrálnych diel sa vtedy stalo členenie doposiaľ jednotvárneho metrického členenia skladby dynamickými, melodickými a harmonickými akcentmi. Tak sa akcent postupne premenil z pôvodného jedného zmyslového efektu v dôležitý formotvorný, syntaktický prvok. Ľudové korene Stamicovho umenia prezrádza i výrazné použitie dychových nástrojov, hlavne lesných rohov. Mannheimský orchester mal za Stamica 4 hráčov na lesný roh. Veľký krok vpred urobil v štýlovom vývoji tým, že opustil starý spôsob generálbasovej hry. Basový hlas jeho skladieb už netvorí harmonickú základňu, ale samostatne sa podieľa na tematickej práci a úlohe prvého hlasu.

Najvýznamnejšie diela[upraviť | upraviť zdroj]

  • Missa solemnis pre sóla, zbor a orchester
  • Omša D-dur
  • Symfónia D-dur
  • Symfónia As-dur
  • Symfónia avec clarinets et cors de chasse (Symfónia s klarinetmi a loveckými rohmi)
  • Six sonates choisies pour le clavecin avec un violon (6 sonát pre clavecin a husle)
  • Six sonates choisies pour violon et basse (6 sonát pre husle a basu)
  • Koncert pre klarinet a orchester
  • Koncert pre trúbku D-dur
  • Concerts pour violon et orchestre (Koncerty pre husle a orchester)
  • Six trios pour deux violons et basse (6 trií pre dvoje housle a bas)
  • Six sonates a trois parties concertantes (6 sonát o troch koncertrálnych častiach)
  • Tria č.1-3 (C, A a F-dur)
  • Litaniae Lauretanae C-dur pre sóla, zbor a orchester

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jan Václav Stamic na českej Wikipédii.