Janko Alexy

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Janko Alexy
slovenský spisovateľ, publicista a maliar
slovenský spisovateľ, publicista a maliar
Narodenie 25. január 1894
Liptovský Mikuláš, Slovensko
Úmrtie 22. september 1970 (76 rokov)
Bratislava, Slovensko
Odkazy
Commons Spolupracuj na Commons Janko Alexy
Hrob na bratislavskom cintoríne Slávičie údolie

Janko Alexy, krstený Ján Pavol Alexy (* 25. január 1894, Liptovský Mikuláš – † 22. september 1970, Bratislava) bol slovenský spisovateľ, maliar a publicista. Bol mu udelený titul „národný umelec“.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzal z mnohodetnej rodiny sedlára. Vzdelanie získal v Liptovskom Mikuláši a na gymnáziu v Lučenci. Po ukončení štúdia pracoval ako praktikant v lekárni v Prievidzi. Od roku 1919 pokračoval v štúdiu v Prahe na maliarskej akadémii, v roku 1920 absolvoval polročný študijný pobyt v Paríži. Po ukončení štúdia pracoval ako profesor kreslenia na gymnáziu v Bratislave a od roku 1927 sa venoval iba umeleckej činnosti. V roku 1930 sa usadil v Martine, neskôr v Piešťanoch a v roku 1937 sa vrátil do Bratislavy

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Patrí k zakladateľským osobnostiam slovenskej výtvarnej moderny a bol organizátorom kultúrneho života. Jeho literárna tvorba kotví v osobných zážitkoch z detstva a mladosti. Príznačná je pre ňu improvizačná ľahkosť, láskavý humor s jemnou dávkou sebairónie, úprimnosť a citová spontánnosť. Nájdeme v nej viacero portrétov detských postavičiek a aj sám rozprávač podáva svoje príbehy z aspektu rojčivého chlapca, ktorého sny o svete krásy, lásky a dobra narážajú na tvrdé hrany reálneho života (Kôň, Grétka, Slúžky a iné). Poviedka Ondrejko patrí k umelecky prenikavejším obrazom sociálnych krívd páchaných na deťoch v medzivojnovom období minulého storočia a manifestuje autorov súcit s ponižovanými a trpiacimi. Tento súcit však neprerastá do sentimentality. Ondrejko aj v biede a smrteľnej chorobe sníva o veľkom ľudskom zážitku. A tak umeleckou výslednicou tejto štúdie detskej duše je gogoľovsko-čechovský smiech cez slzy.
Jeho rozsiahle dielo obsahuje okolo 1 300 olejov, pastelov, tempier a kresieb inšpirovaných ľudovou tvorbou, legendami a krajinou. V 50. rokoch vytváral kompozície pre architektúru a tapisérie. Neskôr sa vrátil k inšpiráciám z ľudovej tvorby. Výrazne sa zaslúžil o rekonštrukciu Bratislavského hradu.
Jeho literárna činnosť pre neho nebola prvoradá, no napriek tomu bola sústavná a nezanedbateľná – vydal vyše 20 kníh. Spolu s Gejzom Vámošom vydával literárno-umelecký časopis Svojeť, ktorý založili v roku 1922. Hlavnou črtou jeho prozaických diel je autobiografickosť, bezprostrednosť zážitkov z detstva i štúdií, no i postavy a atmosféra bratislavského umeleckého prostredia. Životný optimizmus svojich diel sa snažil podoprieť i zážitkami z ciest po Slovensku.

Literárne dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1924 – Jarmilka, knižka krátkych próz; úvod jej napísal Štefan Krčméry
  • 1928 – Grétka, zbierka krátkych próz
  • 1930 – Veľká noc, zbierka krátkych próz
  • 1932 – Na voľnej vôľuške, kniha fejtónov a čŕt
  • 1935 – Hurá, románový debut (2 diely)
  • 1936 – Už je chlap na nohách, román
  • 1940 – Zlaté dno
  • 1942 – Dom horí, román o osudoch jeho rodiny
  • 1946 – Zabudnutý svet, výber z próz
  • 1948 – Osudy slovenských výtvarníkov, beletrizované životné príbehy výtvarných umelcov [Výber z biografických portrétov slovenských výtvarníkov vyšiel neskôr aj v knihe: Paleta slov. Bratislava : Tatran, 1974, s. 9 - 166]
  • 1949 – Profesor Klopačka, román
  • 1956 – Život nie je majáles [text vyšiel neskôr aj v knihe: Paleta slov. Bratislava : Tatran, 1974, s. 169 - 241]
  • 1956 – Ondrejko
  • 1957 – Ovocie dozrieva
  • 1970 – Tam ožila sláva, spomienkovo-dokumentárne spracovanie problematiky rekonštrukcie Bratislavského hradu

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé zdroje[upraviť | upraviť zdroj]