Japonský systém sociálneho zabezpečenia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Systém sociálneho zabezpečenia vo všeobecnosti predstavuje systém, ktorého úlohou je zabezpečiť plnohodnotný život občanom štátu. Robí tak pomocou opatrení, ktoré majú pomôcť ľuďom v ťažkých životných situáciách - napríklad chudobe, chorobe, zranení, nezamestnanosti, starobe a podobne.[1]

V Japonsku existujú rôzne sociálne schémy zabezpečenia: verejný penzijný systém, zdravotnícky systém (ktorý zahŕňa zdravotné poistenie, verejné zdravie, materské a detské zdravotnícke systémy), sociálne zabezpečenie pre starnúcu časť, rodinná politika, politika pre handicapovaných ľudí, sociálna podpora (ako druh finančnej pomoci chudobným) a ako systém ochrany a podpory zamestnancov tam patrí aj zamestnanecké poistenie a pracovné úrazové poistenie.[1]

Systémy poistení ako penzijné, zdravotné, zamestnanecké, dlhodobá starostlivosť a pracovné úrazové poistenie sú financované zo sociálneho poistenia a systémy ako sociálna podpora a benefity pre rodiny, deti a handicapovaných sú financované z obecného vládneho rozpočtu (teda daní).[1]

Systém sociálneho zabezpečenia má pod dohľadom Ministerstvo zdravotníctva, práce a sociálneho zabezpečenia.

Penzijný systém[upraviť | upraviť kód]

V súčasnosti je japonský dôchodkový systém rozdelený do troch pilierov, ktoré sa ďalej môžu deliť na verejné a súkromné (podľa toho, či je vyplácaná vládou alebo súkromnými inštitúciami).[2] Poznáme tri zdroje vyplácania dôchodku: prémie, štátne dotácie a rezervy.[1]

1. pilier – Základná penzia

Poskytuje základný paušálny poplatok a teda neslúži ako základný príjem. Cieľom základnej penzie je zabezpečiť minimálnu úroveň na prežitie v starobe. Tento pilier je povinný pre všetkých občanov Japonska (vrátane cudzincov s občianstvom) vo veku od 20 do 60 rokov. K roku 2012 bol každý človek zapísaný v prvom pilieri povinný platiť mesačný fixný poplatok vo výške 15 040 jenov, z toho bolo 41% obyvateľov úplne oslobodených a 2,6% obyvateľov čiastočne oslobodených.[1]

2. pilier – Zamestnanecké dôchodkové poistenie

Zamestnanecké dôchodkové poistenie tvorí jadro zabezpečenia pre dôchodcov. Participácia v tomto poistení je povinná pre všetky japonské firmy, ktorých počet zamestnancov prevyšuje číslo päť. Zamestnanec aj zamestnávateľ mesačne prispievajú dávkou 7,5% zo svojho platu ako prémie. Tento príspevok následne tvorí hlavný príjem pre seniora. Priemerná mesačná výška dávky tvorí približne 150 000 jenov, čo je asi 49% priemerného mesačného platu japonského zamestnanca vo firme. Spolu s prvým pilierom sú prevádzkované vládou, a teda spadajú pod verejný sektor. [1]

3. pilier – Voliteľný

Je poskytovaný privátnymi korporáciami pre ich zamestnancov (Zamestnanecký dôchodkový fond) alebo je operovaný vládou (Národný dôchodkový fond). Existujú aj rôzne iné typy dôchodkového poistenia operované rôznymi súkromnými spoločnosťami alebo bankami, avšak tieto už spadajú do kategórie sociálneho bezpečnostného systému.[1]

Globalizácia penzijného systému[upraviť | upraviť kód]

Vzhľadom na narastajúci počet cudzincov žijúcich v Japonsku a Japoncov žijúcich v zahraničí, bola potrebná internacionalizácia japonského dôchodkového systému. Japonsko preto uzavrelo dohody o sociálnom zabezpečení s inými krajinami, aby tak predišli problémom s duálnou registráciou v systémoch sociálneho zabezpečenia a medzinárodnými metódami výpočtu obdobia zápisu do dôchodkového systému.[3]

V dnešnej dobe má Japonsko uzavreté dohody s nasledujúcimi štátmi: Nemecko, Spojené kráľovstvo, Južná Kórea, USA, Belgicko, Francúzsko, Kanada, Austrália, Holandsko, Česko, Španielsko, Írsko, Brazília, Švajčiarsko, Maďarsko a India. So štátmi ako Taliansko, Luxembursko, Filipíny a Slovensko Japonsko zmluvu podpísalo, no tá sa stále pripravuje na vstup do platnosti.[3]

Poistenie dlhodobej starostlivosti[upraviť | upraviť kód]

Tento typ poistenia bol v Japonsku predstavený v auguste roku 2000 a vzťahuje sa na starostlivosť o starších ľudí, ktorá bola predtým čiastočne poskytovaná prostredníctvom zdravotného poistenia a zabezpečovaná inými sociálnymi opatreniami. Dôvodmi na vznik takéhoto druhu postenia bolo značné starnutie populácie, prevažovanie nukleárneho typu rodiny, seniori stávajúci sa finančným i psychologickým bremenom a narastajúci počet seniorov, ktorí potrebovali túto dlhodobú starostlivosť.[1]

Poisťovatelia sú obce a špeciálne okrsky, ktoré sa v minulosti angažovali v zdravotnom poistení a sociálnych službách pre seniorov. Spolupracujú s vládou, prefektúrami a zdravotnými poisťovňami, vyberajú dávky (prémie), riadia fondy a posudzujú potreby starostlivosti.

Poistenci sú rozdelení do dvoch skupín: prvú skupinu tvoria ľudia starší ako 65 rokov, druhú skupinu tvoria ľudia vo veku od 40 do 64 rokov. Oprávnenie na získanie dlhodobej starostlivosti a podpory majú všetci ľudia z prvej kategórie, zatiaľ čo ľudia v druhej kategórií sú limitovaní na tých, ktorí potrebujú dlhodobú starostlivosť alebo podporu v dôsledku špecifických chorôb ako sú napríklad demencia alebo cievne poruchy mozgu.

Služby poskytované dlhodobou starostlivosťou sa rozdeľujú do dvoch hlavných kategórií: preventívne služby a opatrovateľské služby.[1]

Zdravotná starostlivosť[upraviť | upraviť kód]

V Japonsku je zdravotná starostlivosť zabezpečená systémom verejného zdravotného poistenia, ktoré je od roku 1961 pre všetkých občanov povinné,[4] prípadne súkromnými poskytovateľmi, ak vystupujú ako nezisková organizácia.[5]

Zo zákona nesmie byť žiadnemu občanovi odoprené poistné krytie, bez ohľadu na už existujúce choroby a predispozície.[5]

Cieľom je poskytovať všetky základné služby za rovnakú cenu. Pre fungovanie tohto systému je kľúčová regulácia cien štátom. Nemocnice musia byť neziskové organizácie, ktoré nespravujú korporácie, ale doktori.[5]

Pre každého japonského i nejaponského občana, ktorý sa na území štátu zdržiava dlhšie ako 1 rok, je záväzné, aby sa prihlásil do jedného z možných programov - národného zdravotného poistenia alebo zamestnaneckého zdravotného poistenia. Špeciálnu kategóriu tvorí skupina ľudí s vekom nad 75 rokov, pre ktorých vláda zostavila osobitný systém zdravotného poistenia pre starších seniorov.[6]

Národné zdravotné poistenie[upraviť | upraviť kód]

Tento program je určený pre samostatne zárobkovo činné osoby, osoby zamestnané v lesníctve, poľnohospodárstve, rybolove, pre malé podniky, nezamestnaných a dôchodcov.[1] Obec prijíma daňové úhrady od zaregistrovaných poistencov a finančnú pomoc od národnej vlády a danej prefektúry.[6] Následne funguje ako prostredník medzi poistencom a federáciou národných organizácií poskytujúcich zdravotné poistenie, resp. vybranou organizáciou.[7] Nemocnici, lekárovi či inému poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti táto organizácia preplatí vystavený zoznam výkonov a nákladov, ktorý obratom nechá preposlať obci.

Výška doplatku poistenca závisí na jeho veku. Pre deti v predškolskom veku je doplatok vo výške 20% z celkovej ceny, pre deti v školskom veku, dospelých a seniorov do 69 rokov je to 30% a seniori vo veku 70 až 74 rokov z celej sumy hradia iba 10%.[7] Poistným sú pokryté náklady na hospitalizáciu, výdaje na stravu, dlhodobá zdravotná starostlivosť, príspevky pri narodení dieťaťa apod. Poistenec si hradí sám:

  • zdravotné prehliadky a vybrané preventívne očkovania
  • prenatálnu starostlivosť, pôrod a interrupcie z finančných dôvodov
  • plastickú operáciu a ortodontickú liečbu
  • zranenie spôsobené v práci, počas dochádzania do práce alebo akékoľvek s prácou spojené ochorenie či úraz[8]

Na tento typ poistenia nemá nárok osoba, ktorá:

  • je staršia 75 rokov
  • získala poistenie od zamestnávateľa
  • poberá sociálnu podporu[1]

Výška celkového príspevku mení podľa dosiahnutého veku a vypočítava sa na základe počtu členov v domácnosti, jednotlivých príjmov a majetkového ohodnotenia.[7] Pre osoby do 39 rokov je záväzné zaplatiť daňový príspevok, ktorý pokrýva náklady na zdravotnú starostlivosť a príspevok do zdravotného poistenia pre starších seniorov. Po dosiahnutí veku 40 rokov sa poistenci automaticky stávajú členmi systému poistenia dlhodobej starostlivosti[7] preto sa výška príspevku zdravotného poistného navyšuje o túto položku. Pre osoby vo veku 65 až 74 rokov táto položka už nie je súčasťou zdravotného poistenia, ale strháva sa z penzijného poistenia.[7] V prípade domácnosti, ktorej všetci členovia majú vek v rozmedzí 65-74 rokov, je sťahovaná z penzie hlavy rodiny.

Zamestnanecké zdravotné poistenie[upraviť | upraviť kód]

Toto poistenie získa zamestnanec vo firme, ktorej počet pracovníkov presahuje 5 ľudí.[9] Celkovo sa dá rozdeliť zamestnanecké zdravotné poistenie do troch typov. Prvým je zdravotné poistenie pre pracujúcich vo veľkej firme. Každá väčšia spoločnosť má povinnosť sama zabezpečiť pre svojich zamestnancov zdravotné poistenie od vlastného neziskového poskytovateľa.[1] Tí, ktorí pracujú v menších podnikoch, získavajú hromadne poistenie od verejného združenia pre zdravotné poistenie – Japan Health Insurance Association. Toto združenie je jediný poskytovateľ.[1] Posledný typ poistenia poskytuje Mutual Aid Associaton a je určený pre špecifické povolania ako napr. úradníci, zamestnanci súkromných škôl, pomocní robotníci, námorníci apod. Poskytovateľom je pre každú skupinu ich vlastné celoštátne združenie.[1]

Zdravotné poistenie pre seniorov[upraviť | upraviť kód]

V 70. rokoch Japoncov trápili obrovské výdaje na seniorov.[10] a tak vznikla tzv. „sociálna hospitalizácia“, kedy boli zdraví seniori umiestňovaní do nemocníc, pretože si inú starostlivosť nemohli dovoliť.[11] Vytvoril sa teda samostatný systém poistenia pre starších seniorov, ktorý sa v počiatkoch sa stretol u verejnosti so silnou kritikou - rozdelenie seniorov na starších a mladších bolo vnímané ako diskriminácia na základe veku a oslabenie ich sociálneho statusu.[10] Do platnosti vstúpil v roku 1983, ale plne začal fungovať až v roku 2008 a prišlo k rozšíreniu služieb - k bežnému zdravotnému ošetreniu pribudli rehabilitácie, preventívne prehliadky, ošetrovateľská starostlivosť či služby na podporu zdravia.[4] V roku 1991 vláda zvýšila financovanie ošetrovateľskej starostlivosti z 30% na 50% a zaviedla službu opatrujúcej zdravotnej sestry pre starších ľudí.[4]

Súkromné zdravotné poistenie[upraviť | upraviť kód]

Napriek tomu, že nemocnice zväčša odmietajú súkromné poistenie,[6] je to jediná možnosť poistenia pre turistov a zahraničných hostí, ktorí v Japonsku nebudú dostatočne dlho na to, aby sa registrovali u prefektúrnych orgánov.[12] Sporadicky ho využívajú i Japonci, ak si chcú vymôcť preplatenie výkonov, ktoré NIH ani EHI nepokrývajú, ale nemocničné zariadenia sa tomuto typu poistenia spravidla vyhýbajú.

Pracovné poistenie[upraviť | upraviť kód]

Pracovné poistenie pozostáva z poistenia proti úrazom a poistenia v nezamestnanosti. Sú na sebe nezávislé, no fungujú na rovnakom princípe. Poisťovateľom je vláda a poistné vyberá úrad práce tej-ktorej prefektúry.[13]

Poistenie proti úrazom[upraviť | upraviť kód]

Toto poistenie je poskytované zamestnancom, ktorým sa stal úraz, trpia chorobou súvisiacou s povolaním, zomreli v práci alebo pri dochádzaní na pracovisko. Pre všetky firmy s viac než jedným pracovníkom je úrazové poistenie povinné. Poistné platí zamestnávateľ a výška tohto odvodu sa vypočítava z platu zamestnanca.[14] Najnižšia sadzba sa pohybuje okolo 0,3%, ale pre zamestnancov s vysoko rizikovým povolaním sa môže vyšplhať na 10,3%.[14] V prípade zranenia v práci budú zamestnancovi preplatené všetky výkony a náklady spojené s liečbou.

Po 4 dňoch mimo práce dostane zamestnanec dodatočný príspevok pre práceneschopnosť,[1] ktorého výška sa stanovuje na základe závažnosti úrazu.

Poistenie v nezamestnanosti[upraviť | upraviť kód]

Ide o základnú dávku pre osobu, ktorá prišla o zamestnanie. Doba poberania je obmedzená na dobu 3 mesiace až 1 rok a odvíja sa od dĺžky pracovného pomeru a veku. Obvykle nepresiahne viac než 350 000 jenov mesačne.[13] Výška dávky je 50% až 80% priemernej mzdy za dobu 6 mesiacov pred nezamestnanosťou (45% až 80% pre osoby vo veku 60 a 64 rokov). Sadzba je vyššia, ak je mzda pred nezamestnanosťou nižšia. Pod toto poistenie spadá taktiež podpora opätovného zamestnania, podpora uchádzačov o zamestnanie, príspevok na podporu zamestnanosti či príspevok na vzdelávanie a odbornú prípravu.[1]

Rodinná politika[upraviť | upraviť kód]

Prídavky pre rodiny s deťmi[upraviť | upraviť kód]

  • Univerzálny príspevok na dieťa je vyplácaný oficiálne od roku 2012 domácnostiam s deťmi, ktoré majú 15 a menej rokov a jeho výška závisí od množstva detí, ich veku a výšky príjmov domácnosti - zväčša ide o sumu medzi 5 000 až 15 000 jenov.[1]
  • Príspevok na výchovu dieťaťa pre domácnosť s jedným rodičom je vyplácaný domácnosti, v ktorej je dieťa staré 18 a menej rokov a v ktorej živiteľom je slobodný rodič s obmedzeným príjmom. Výška príspevku závisí od počtu detí v domácnosti a do úvahy sa berie i príjem rodiča. V minulosti bol vyplácaný len rodinám so slobodnými matkami, dnes už naň majú nárok i slobodní otcovia. Príspevok sa vyplácaná tri krát za rok.[15]
  • Špeciálny príspevok na výchovu dieťaťa pre rodičov handicapovaných detí je vyplácaný rodičom, ktorý sa o svoje handicapované dieťa starajú doma a výška závisí od stupňa handicapu a veku dieťaťa, pretože osoby nad 20 rokov dostávajú národnú penziu pre handicapovaných.[1]

Služby pre rodiny[upraviť | upraviť kód]

  • Jasle - v Japonsku sú "miestne správy povinné na základe Zákona o detskom sociálneho zabezpečení prevádzkovať jasle pre deti, ktorých rodičia sa nemôžu o nich cez deň starať z dôvodu práce, choroby alebo starostlivosti o člena rodiny. Tieto jasle ponúkajú starostlivosť 8 hodín pre detí od 0 rokov do veku škôlky alebo základnej školy..."[1]
  • Detské domovy - v poslednej dobe sa zvyšuje počet detí, ktoré trpia domácim násilím, nemajú rodičov, nemajú opatrovníkov alebo z iného dôvodu musia byť umiestnené mimo domov, japonská vláda zakladá detské domovy. V roku 2011 bolo v Japonsku 58 takýchto zariadení, v ktorých bolo umiestnených približne 1 600 detí a ďalších 43 000 bolo adoptovaných. Ide najmä o deti v mladšom veku.[1]
  • Materská/rodičovská dovolenka - náleží poistenej osobe, ktorá si ju vezme s úmyslom starať sa o dieťa mladšie 1 rok, vo výnimočných prípadoch 1 rok a 6 mesiacov. Výška príjmu počas rodičovskej dovolenky je zvyčajne 50% platu pred odchodom na túto dovolenku a platená je počas 1 roka.[1] Hoci Japonsko ponúka veľmi dobré podmienky pre otcov, ktorý by chceli ísť na rodičovskú dovolenku, len približne 2% zamestnaných otcov využije príležitosť.
  • Dovolenka s úmyslom starostlivosti o člena rodiny - výška príspevku je zvyčajne 40% z platu, ktorý mala osoba pred odchodom na túto dovolenku. Platená je len po dobu 3 mesiacov od odchodu.[1]

Špeciálna rodinná politika[upraviť | upraviť kód]

Vzhľadom na nízku pôrodnosť sa vláda rozhodla vytvoriť pomocný grant pre manželské páry, ktoré nemôžu splodiť dieťa prirodzenou cestou. Jedno z 27 detí v Japonsku je v súčasnosti narodené prostredníctvom umelého oplodnenia a 1 zo 6 párov trpí neplodnosťou. Tento grant vo výške 150 000 jenov sa začal vyplácať od roku 2006. Prvý rok môže dostať pár tento grant až 3-krát, ďalšie roky však už len 2-krát ročne po dobu maximálne 5 rokov. Na dostanie tohto grantu nie je určený žiadny vekový limit.[16]

Okrem iného bola zavedená kompenzácia pre rodiny s deťmi, ktoré trpia vážnou mozgovou obrnou. Podmienkou je, že táto mozgová obrna musela byť spôsobená pri pôrode.[1]

Politika pre handicapovaných[upraviť | upraviť kód]

V roku 2007 podpísalo Japonsko Dohodu OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, no oficiálne vošla do platnosti až v roku 2014.

Do politiky pre handicapovaných patrí v prvom rade dôchodková podpora. Systém národnej penzie zahŕňa schému pre dospelých s handicapmi. To sa volá Základná penzia pre handicapovaných.[1] Na túto základnú penziu majú nárok osoby, ktoré handicap majú od narodenia alebo ho utrpeli v detstve. Výška základnej penzie je odvodená od stupňa postihnutia a ide o paušálnu sadzbu. Druhá invalidná dôchodková podpora je zabezpečená v systéme zamestnaneckej penzie. Vypláca sa osobám, ktoré k handicapu prišli až v čase, keď boli zamestnané a sú odvodené od výšky príjmu pred utrpením handicapu.[1]

V júni 2012 bola vyhlásená Dohoda o komplexnom sociálnom zabezpečení pre handicapovaných ľudí a reorganizovala služby pre handicapovaných ľudí a deti pod 18 rokov.[1] Schéma služieb, ktorú táto dohoda vytvorila pozostáva z:

  • ošetrovateľské služby - napr. domáce ošetrovateľské služby (na jednoduché úkony), domáce konštantné ošetrovateľské služby, podpora aktivít, ucelená podpora pre vážne handicapovaných, denné služby pre deti s handicapmi, príležitostné ošetrovateľské služby, nočné a sviatočné ošetrovateľské služby v zariadeniach, tréning nezávislosti (rehabilitácie a príprava na zvládnutie bežného dňa, aby mohol takýto človek dosiahnuť nezávislosť od okolia);
  • tréningové služby - podpora prípravy na zamestnanie (tréning zameraný na získanie schopností do zamestnania, pre človeka, ktorý si želá byť zamestnaný v normálnej bežnej firme), vyššia úroveň prípravy na zamestnanie, skupinové domy a život v takýchto domoch (konzultácie, denná podpora, nočné a sviatočné služby vo verejných komunitných zariadeniach), transportná pomoc (v prípade, že handicapovanému nemá kto pomôcť sa prepraviť);
  • služby na podporu života v komunite - podporné centrá pre komunitné aktivity (kreatívne a produktívne aktivity a sociálne interakcie) a domy sociálneho zabezpečenia.[1]

Ľudia s handicapmi majú problém sa zamestnať, a preto sa štát rozhodol propagovať tzv. odborné rehabilitačné služby, ktoré zahŕňajú odborné vzdelávanie a vedenie, prípravu na prácu, vytvorenie hodnotenia pre ľudí s intelektuálnymi handicapmi, komplexná podpora zamestnávania ľudí s mentálnymi handicapmi, a tak ďalej. Pre zamestnávateľa znamená zamestnať osobu s handicapom výdavky navyše, pretože handicapovaná osoba má špeciálne potreby. Vláda sa preto v snahe podporiť zamestnávanie handicapovaných ponúka, že uhradí výdavky tohto typu zamestnávateľovi, ktorý zamestná handicapovanú osobu.[1]

Sociálna pomoc a podpora[upraviť | upraviť kód]

Súčasný systém sociálnej pomoci a podpory má základy na Dohode o sociálnej pomoci z roku 1950. Zákon hovorí, že "pomoc ľuďom v núdzi je zodpovednosťou štátu, všetci občania majú právo žiadať sociálnu podporu bez toho, aby boli diskriminovaní na základe pohlavia alebo spoločenského postavenia a len ekonomické podmienky sú kritériom pre dostanie podpory a sociálna pomoc má byť len doplnok ku všetkým dostupným zdrojom a snahe vynakladanej žiadateľom o sociálnu pomoc"[1]

Sociálnu pomoc dostane žiadateľ po tom, čo príslušný orgán prijme jeho žiadosť a dôkladne prešetrí jeho nárok. "Následne je vypočítaná tak, že sa odčíta celkový príjem od minimálnych nákladov na život. V prípade, že minimálne náklady na život presahujú celkový príjem, rozdiel je výška podpory."[1]

V júli 2013 dostalo nejaký druh sociálnej pomoci/podpory viac ako 1 500 tisíc domácností alebo 2000 tisíc osôb. Najviac je to využívané domácnosti so starými ľuďmi, s handicapovanými alebo chorými osobami, domácnosťami slobodných matiek, domácnosťami, kde deti žijú v chudobe a menšie percento iných typov osôb. Najväčšiu skupinu tvoria domácnosti, v ktorých nepracuje ani jeden člen.[1]

Keďže počet ľudí, ktorí poberajú niektorý typ sociálnej pomoci, neustále rastie, stáva sa sociálna pomoc témou politických debát a cieľom kritikov. Najčastejšie sa sociálna pomoc stáva terčom pri skresávaní výdavkov v štátnom rozpočte. Kritici sa odvolávajú na to, že "úroveň benefitov je príliš vysoká, v porovnaní s príjmami ľudí, ktorí nepoberajú benefity sociálnej podpory."[1]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x y z aa ab ac ad ae af NATIONAL INSTITUTE OF POPULATION AND SOCIAL SECURITY RESEARCH. Social Security in Japan [online]. [Cit. 2017-05-04]. Dostupné online.
  2. JAPAN PENSION SERVICE. National Pension System [online]. 2017, [cit. 2017-05-04]. Dostupné online.
  3. a b JAPAN PENSION SERVICE. Status of agreements with other countries [online]. [Cit. 2017-05-04]. Dostupné online.
  4. a b c FUKAWA, Tetsuo. Public Health Insurance in Japan WBI working papers [online]. [Cit. 2017-05-03]. UNPAN020063.pdf Dostupné online.
  5. a b c BUREN, Peter van. How Does the Japanese Healthcare System Work? [online]. [Cit. 2017-05-03]. Dostupné online.
  6. a b c ENVISAGE INTERNATIONAL CORPORATION. Health Insurance in Japan [online]. [Cit. 2017-05-03]. Dostupné online.
  7. a b c d e YOSIDA. Guide to Japan’s National Health Insurance (NHI) System [online]. [Cit. 2017-05-03]. Dostupné online.
  8. OTA INTERNATIONAL ASSOCIATION. Registro Civil [online]. [Cit. 2017-05-03]. Dostupné online.
  9. JAPAN PENSION SERVICE. Health Insurance System and Employees' Pension Insurance System [online]. [Cit. 2017-05-03]. [Dostupné z: http://www.nenkin.go.jp/ international/english/healthinsurance/employee.html Dostupné online.]
  10. a b SHIMAZAKI, Kenji. The Development of a Health Insurance Systemforthe Elderly and Associated Problem Areas [online]. [Cit. 2017-05-03]. Dostupné online.
  11. HOLDER, Holly. Japan's solution to providing care for an ageing population [online]. 2014, [cit. 2017-05-05]. Dostupné online.
  12. FOX, Quincy B.. Quick guide to Japanese Health Insurance [online]. 2014, [cit. 2017-05-05]. Dostupné online.
  13. a b JAPAN MANAGEMENT CONSULTING. Labor Insurance in Japan [online]. 2017, [cit. 2017-05-04]. Dostupné online.
  14. a b JUST LANDED. Unemployment benefits and compensation [online]. Nedatované, [cit. 2017-05-04]. Dostupné online.
  15. NAGOYA INTERNATIONAL CENTER. Child Support Allowance for Single Parents [online]. 2014, [cit. 2017-05-05]. Dostupné online.
  16. ITO, Masami. The true cost of fertility treatment in Japan [online]. Japan Times, 2015, [cit. 2017-05-05]. Dostupné online.