Jaskyne planiny Dolný vrch

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Súradnice: 48°34′13″S 20°41′17″V / 48,5703°S 20,688°V / 48.5703; 20.688

Kostnica – jedna z najstarších známych jaskýň na slovenskej strane planiny Dolný vrch/Alsó-hegy. Sondovaním v úrovni pôvodného dna prenikli pražskí jaskyniari do dovtedy neznámych priestorov s hĺbkou 35 m. Polygónová dĺžka jaskyne predstavuje 47 m.

Jaskyne planiny Dolný vrch patria k podzemným krasovým útvarom, ktoré sa nachádzajú na planine Dolný vrch v Slovenskom krase. Okrem nich sa tu nachádzajú povrchové krasové fomy ako napr. škrapy, škrapové polia, krasové dutiny, krasové jamy resp. závrty, prepadliská, resp. reliktné šachty). Priepasti sú vertikálny, teda zvislý typ jaskyne. Jaskyňa je v tomto prípade nadradený pojem.

Geológia a geomorfológia[upraviť | upraviť zdroj]

Dolný vrch predstavuje podcelok v rámci geomorfologického celku Slovenský kras, a teda geomorfologicky explicitne vymedzené územie,[1] v tomto prípade s krasovým vývojom. Planina je v smere jej pozdĺžnej osi rozdelená štátnou hranicou medzi Slovenskom a Maďarskom. Maďarská časť Dolného vrchu sa nazýva Alsó-hegy (jazykový ekvivalent).

Dolný vrch možno charakterizovať ako približne 17 km dlhé teleso ohraničené zo severu významným zlomom prešmykového typu s V-Z vergenciou, ktoré budujú predovšetkým karbonatické horniny (vápence, dolomity) strednotriasového veku. Styk s nekrasovými, spodnotriasovými súvrstviami je tektonický. Vlastnosti dominantnej materskej horniny Dolného vrchu (wettersteinský vápenec lagunárnej fácie) a predovšetkým jeho litológia a puklinovitosť, podmieňujú vznik a vývoj špecifického, tzv. krasového reliéfu (exokras), ktorý sa na povrchu vyznačuje (a na Dolnom vrchu o to výraznejšie) pestrou paletou krasových foriem (krasové jamy, reliktné šachty, úvaly, slepé, poloslepé doliny, škrapové polia atď.). V istej miere odráža vývoj na povrchu aj vývoj v podzemí. Podzemie, alebo inak endokras, má osobitý vývoj a takisto zahŕňa pestrú paletu foriem (rôzne genetické typy prírodných podzemných dutín – jaskýň).

Stručná história speleologického prieskumu[upraviť | upraviť zdroj]

Speleologický prieskum Dolného vrchu kontinuálne pokračuje od roku 1911, kedy maďarský prieskumník Imre Gábor Bekey uskutočnil prostredníctvom Uhorskej zemepisnej spoločnosti prvú väčšiu výpravu.[2]

Do leta 1963 pôsobili na planine iba maďarskí prieskumníci z viacerých skupín Maďarskej speleologickej spoločnosti (maď. Magyar barlangkutató társulat), ktorí v centrálnej časti planiny preskúmali a zdokumentovali viacero vertikálnych jaskýň. Od roku 1963, kedy prvý raz navštívil planinu jeden z nestorov českého skautingu a významný český jaskyniar Vladimír Stárka so svojimi spolupracovníkmi (V. Vojíř), sa začala písať významná tradícia českého speleologického prieskumu na tejto planine, ktorá trvá prakticky nepretržite do dnešných dní. Významnou osobnosťou, ktorá participovala na maďarskom i českom prieskume bol bača Gejza Rusznyák zo Zádielskych Dvorníkov, ktorý sa vo východnej časti planiny staral o salaš, pričom ako miestny znalec, a v podstate objaviteľ mnohých jaskýň, vodieval k vchodom a ústiam jaskyniarov z oboch táborov, ktorí ich vzápätí skúmali tradičným spôsobom. Ako prvý ich zároveň informoval o lokálnom názvosloví jaskýň.

Letné expedície Krasové sekce Společnosti Národního Muzea z Prahy pod vedením V. Stárku, Z. Valeša, F. Skřivánka či V. Lysenka, a Speleologického klubu Praha pod vedením V. Vojířa vyprodukovali kvantum fyzického úsilia i dokumentácie. Podobne sa činili ich nasledovníci – pražskí jaskyniari ZO ČSS 1-11 Barrandien, ktorí poznanie a dokumentáciu planiny podstatným spôsobom rozšírili a skvalitnili. Unikátnym počinom bolo vyhotovenie precíznej lokalizačnej speleologickej mapy planiny. Korene tejto mapy siahajú do 60. rokov 20. storočia, kedy vznikali prvé maďarské lokalizačné mapy z nášho územia, mapy KS SNM a mapa V. Vojířa.

Slovenskí jaskyniari, resp. členovia Slovenskej speleologickej spoločnosti, začali na planine speleologicky pôsobiť neskôr. Systematicky až v deväťdesiatych rokoch 20. storočia. Dovtedy sa na planine konali len speleoalpinistické či exkurzné akcie slovenských jaskyniarov, hoci objavenie Novoročnej priepasti v osemdesiatych rokoch 20. storočia svedčí aj o ich rekognoskačných aktivitách. V deväťdesiatych rokoch 20. storočia však i oni významne prispeli k poznaniu Dolného vrchu prostredníctvom významných objavov a výsledkov systematického povrchového prieskumu v 17 km dlhom severnom svahu planiny i vo východnej časti plošiny. Systematicky sa venovali aj krasovým prameňom planiny.

Možno zhrnúť, že na objavovaní, prieskume a dokumentácii jaskýň i povrchových krasových foriem sa podieľalo do dnešných čias vyše sto jaskyniarov zo Slovenska, Čiech a Maďarska. Dolný vrch patrí vďaka českej speleologickej tradícii medzi najlepšie preskúmané krasové územia na Slovensku, a dá sa predpokladať, že aj v Európe (porovnaj kap. 4 Náčrt histórie speleologického prieskumu in: L. Vlk et al., 2001).

Súčasný stav poznania[upraviť | upraviť zdroj]

Na Dolnom vrchu (maď. Alsó-hegy), teda v rámci Slovenska i Maďarska, bolo k februáru 2015 evidovaných 254 známych jaskýň, z toho 139 vertikálnych (81 na Slovensku, 58 v Maďarsku) a 115 horizontálnych jaskýň (78 na Slovensku, 37 v Maďarsku).[3] Jaskyňa je v podmienkach Slovenskej republiky explicitne definovaná v Zákone o ochrane prírody a krajiny č. 543/2002[4]. Celkový počet známych jaskýň v Slovenskom krase v súčasnosti podľa dokumentátorov z košického pracoviska SMOPaJ prevýšil počet 1200. Na planine v súčasnosti stále pôsobia jaskyniari ZO ČSS 1-11 Barrandien (Praha), hoci už sporadicky, a jaskyniari zo Slovenskej speleologickej spoločnosti, ktorí tu stále vykonávajú prolongačné práce (napr. Priepasť pod Stodoliskami, Stodoliská). Objem prieskumných a dokumentačných prác sa vo všeobecnosti zmenšil, keďže ťažisko činností českých jaskyniarov sa presunulo na maďarskú časť planiny – Alsó-hegy, kde českí jaskyniari každoročne od roku 2004 organizujú letné expedície. Ostatná expedícia na maďarskej strane planiny skončila 19.8.2015. Českí a slovenskí jaskyniari v súčasnosti aktualizujú a dopĺňajú podklady k vydaniu knižnej publikácie o Dolnom vrchu/Alsó-hegy (o slovenskej i maďarskej strane spoločne).

Vybraný zoznam[5] pozoruhodných jaskýň Dolného vrchu zohľadňuje rôzne kritériá: hĺbka (so znamienkom -)/dĺžka, genetický typ, význam.

Speleogenetické súvislosti[upraviť | upraviť zdroj]

Ide o jaskyne rôznej genézy (vývoja) a rôznych morfologických typov. Z hľadiska genézy sú zastúpené fluviokrasové jaskyne v rôznom štádiu vývoja (napr. Prastarý výver, Komária jaskyňa), rôzne subtypy koróznych (napr. Jaskyňa nad Paklánom, Lonová jaskyňa, Veľkonočná jaskyňa) a rozsadlinových jaskýň (Klin, Prielezná jaskyňa). Z morfologického hľadiska možno vyčleniť vertikálny typ jaskýň (priepasti, napr. Obrovská priepasť, Natrhnutá priepasť, Hlinoš, Lácova priepasť) a horizontálny typ (výverové jaskyne, napr. Prastarý výver, Komária jaskyňa). Jaskyne fluviokrasového pôvodu sa vyskytujú predovšetkým na južnej, maďarskej časti planiny Dolný vrch/Alsó-hegy. Dolný vrch sa tradične v literatúre označuje ako „krajina priepastí“. Súvisí to s fenoménom výskytu vertikálnych jaskýň v až neobvyklej denzite na kilometer štvorcový.

Predpokladané jaskynné sústavy Dolného vrchu[upraviť | upraviť zdroj]

Vyvieračka v záhrade Svätého Andróda, extrémny stav. Tento výdatný výver (niekoľko sto hektolitrov za sekundu) je azda najrozkolísanejším krasovým prameňom Dolného vrchu. Spravidla býva aktívny len na jar alebo počas metorologicko-hydrologických extrémov. Väčšinu roka je inaktívny - "spí". Drénuje dosiaľ neznámu jaskynnú sústavu, ktorá má minimálne parametre Vápennej alebo Hrušovskej jaskyne na Silickej planine.

Definovať, resp. vymedziť jaskynné sústavy na Dolnom vrchu, teda na slovenskej strane planiny, nie je jednoduché. Severný svah planiny lemuje zóna vyše dvadsiatich prameňov, z ktorých viaceré majú parametre krasových prameňov plytkého obehu (vyvieračiek) naznačujúce prítomnosť vyvinutých jaskynných sústav (napr. predpokladaná jaskynná sústava vyvieračky Teplica, predpokladaná jaskynná sústava Vyvieračky v záhrade svätého Andróda, predpokladaná jaskynná sústava Malej jablonej vyvieračky a Studne pri hradnom buku. Viažu sa teda predovšetkým na významné ponorové zóny (Brezový závrt, Egrešový závrt) a uvedené krasové pramene plytkého obehu (vyvieračky). Príkladom vyvieračky, kde sa nepredpokladá vývoj signifikantných jaskynných priestorov je prameň Brúska s hlbokým obehom krasových vôd. Prieniku do potenciálnych jaskynných priestorov cez vyvieračky bránia mohutné sutinové kužele, ktoré lemujú severný svah planiny (porovnaj kap. 6.3 Pramene in: L. Vlk et al., 2001). Najnovšie objavy a výsledky bádania z konca októbra 2015, resp. z 8. novembra 2015 poukazujú prekvapivo na existenciu komplexu ponorových jaskýň vytvorených pravdepodobne inváziou riečneho toku Turňa do masívu planiny; o takomto scenári dosiaľ na Dolnom vrchu nepanovalo ani len tušenie. Potenciálnu jaskynnú sústavu v tomto prípade podľa všetkého drénovali vyvieračky na maďarskej strane planiny. Na riešení tejto problematiky v súčasnosti intenzívne pracujú jaskyniari Slovenskej speleologickej spoločnosti.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  1. http://www.geology.sk/new/sites/default/files/media/geois/PrehladneMapy/GM_mapa.pdf
  2. Najstaršie zmienky. In: Luděk Vlk et al. (2001). Dolný vrch. SMOPaJ, Liptovský Mikuláš
  3. Krasové jevy planiny Dolný vrch. In: Luděk Vlk et al. (2001). Dolný vrch. SMOPaJ, Liptovský Mikuláš
  4. http://www.zbierka.sk/sk/predpisy/543-2002-z-z.p-6708.pdf
  5. P. Bella et I. Hlaváčová et P. Holúbek (2007): Zoznam jaskýň Slovenskej republiky (stav k 30.6.2007). Slovenské múzeum OP a jaskyniarstva Liptovský Mikuláš, Správa slovenských jaskýň Liptovský Mikuláš, Slovenská speleologická spoločnosť Liptovský Mikuláš, SMOPaJ, Liptovský Mikuláš, 364 s.