Jaskyne planiny Horný vrch

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Súradnice: 48°37′14″S 20°43′34″V / 48,6205°S 20,726°V / 48.6205; 20.726

Mačacia diera. Typická stráňová korózna jaskyňa dlhá 24 m. Relatívne veľký vchod je situovaný v severnej stráni planiny.
Vlčie hrdlo. Relikt senilnej stráňovej koróznej priepasti je situovaný v severnej stráni planiny, kde sa nachádza pomerne málo zvislých jaskýň.

Jaskyne planiny Horný vrch patria k podzemným krasovým útvarom, ktoré sa nachádzajú na planine Horný vrch v Slovenskom krase. Okrem podzemných sa tu vyskytujú aj povrchové krasové fomy ako napr. škrapy, škrapové polia, krasové dutiny (kaverny), krasové jamy resp. závrty, prepadliská, resp. reliktné šachty. Priepasti sú vertikálny, teda zvislý typ jaskyne. Jaskyňa je v tomto prípade nadradený pojem.

Geomorfológia a geológia[upraviť | upraviť kód]

Horný vrch predstavuje podcelok v rámci geomorfologického celku Slovenský kras, a teda geomorfologicky explicitne vymedzené územie,[1] v tomto prípade s krasovým vývojom. Tradične vnímaný Horný vrch sa zmestil medzi toky Turne a Čremošnej, no v posledných rokoch sa vníma v oveľa širšom slova zmysle. Podľa najnovšieho geomorfologického členenia (D. Kočický et B. Ivanič, 2011)[1] sa už k Hornému vrchu radí aj kedysi v literatúre samostatne vyčleňovaná Borčianska planina, a dokonca i vápencová troska Žľab, ktorá sa v literatúre doteraz prakticky nespomínala. Plocha takto chápaného geomorfologického celku dosahuje takmer 50 km². V rámci Horného vrchu sa však samostatne vyčleňuje ako časť tzv. Borčianska brázda, ktorá predstavuje štruktúrne podmienenú výraznú depresnú formu na toku Čremošnej, na severnom i južnom okraji s obnaženým skalným reliéfom vystupujúceho mezozoika. Južná hranica Horného vrchu zahŕňa polovicu Hrušovského amfiteátra, Hrhovský amfiteáter, štruktúrny tvrdoš Okrúhle, Petrov laz a SZ roh obce Zádiel. Štruktúrne tvrdoše Dlhé a Hradisko sa geomorfologicky radia už do Turnianskej kotliny. Západnú hranicu tvorí výrazná zníženina Sorošky a nekrasový chrbát Domárky pri Lipovníku. Severná hranica sa vinie síce pozdĺž, ale mimo toku Čremošnej, obchádza zo severu morfoštruktúru Drieňovec, severný okraj vápencovej trosky Žľab, a cez vrcholy Metlisko a Snehová hora sa napája na severný okraj tzv. Borčianskej planiny. Odtaľto už SV a V hranica Horného vrchu kopíruje prísnu líniu toku Blatnica pretekajúcu Zádielskou tiesňavou do Turnianskej kotliny.

Horný vrch možno charakterizovať ako približne 15 km dlhé, geologicky pestré teleso preťaté približne v strede (v zmysle pozdĺžnej osi) významným zlomovým pásmom, tzv. rožňavským zlomom s V-Z vergenciou. Dominantnú časť podcelku budujú karbonatické horniny (vápence, dolomity) strednotriasového veku. Styk s nekrasovými, spodnotriasovými súvrstviami je tektonický, predovšetkým severnú stráň vlastnej planiny kontroluje zlom prešmykového typu. Vlastnosti dominantnej materskej horniny Horného vrchu (wettersteinský vápenec lagunárnej fácie) a predovšetkým jeho litológia a puklinovitosť, podmieňujú vznik a vývoj špecifického, tzv. krasového reliéfu (exokras), ktorý sa na povrchu vyznačuje pestrou paletou krasových foriem (krasové jamy, reliktné šachty, úvaly, slepé, poloslepé doliny, škrapové polia atď.). V istej miere odráža vývoj na povrchu aj vývoj v podzemí. Podzemie, alebo inak endokras, má osobitý vývoj a takisto zahŕňa pestrú paletu foriem (rôzne genetické typy prírodných podzemných dutín – jaskýň).

Významným speleogenetickým faktorom na planine Horný vrch sú svahové, resp. gravitačné deformácie, ktoré sa v dôsledku korózneho pôsobenia atmosférických vôd, resp. kryogenného zvetrávania môžu premodelovať do významných zvislých jaskynných štruktúr s pseudodnami a bohatou sintrovou výplňou. Práve na takýchto nespojitostiach vznikajú trhlinové, resp. rozsadlinové priepasti s hĺbkou aj vyše sto metrov. Na planine poznáme dve takéto hlboké priepasti – Čertovu dieru (−186 m) a Čertov dych (−130 m). Vznik oboch jaskýň podmienil odľahčený južný svah, ktorý sa pomaly kĺže po plastickom spodnotriasovom súvrství. Prejavom tohto pohybu je vznik gravitačných deformácií, ktoré postihujú spravidla v značnom rozsahu severný i južný svah Horného vrchu.

Stručná história speleologického prieskumu[upraviť | upraviť kód]

Cieľom prolongačných prác v jaskyniach Horného vrchu je objaviť ich pokračovanie a potvrdiť ich predpokladaný vývoj.

Speleologický prieskum Horného vrchu kontinuálne pokračuje od roku 1938, kedy ho v rámci svojej diplomovej práce na podnet prof. Radima Kettnera spracovával geologicky, hydrologicky i speleologicky Josef Janáček, neskôr významný český ložiskový geológ žijúci a pracujúci na Slovensku. Počas vojnových rokov sa kontaktným krasom Horného vrchu zaoberal maďarský hydrológ Sándor Láng. V povojnových rokoch skúmali pozoruhodné jaskyne Horného vrchu viaceré organizácie – predovšetkým Krasová sekce SNM v Prahe prostredníctvom významných českých prieskumníkov Františka Skřivánka a Vladimíra Stárku. Na ich prieskum a výskum nadviazali ich kolegovia, predovšetkým Jaroslav Hromas, Bohuslav Kučera, Ivan Turnovec a ďalší. Slovenskí bádatelia pôsobili na planine rovnako intenzívne – išlo napospol o osobnosti, ktoré sa už prv podieľali na objave Gombaseckej jaskyne: Vilam Rozložník, Štefan Roda, Ladislav Herényi st. Koncom šesťdesiatych rokov rekognoskoval tunajší kras geológ Vladimír Lysenko. V sedemdesiatych rokoch na planine vykonával podrobný a všestranný speleologický prieskum Alexander Komaško so svojou skupinou. Na výskume Čertovej diery sa podieľali aj maďarskí jaskyniari zo skupiny Vörös Meteor v Budapešti. V osemdesiatych rokoch min. st. dosiahla významné úspechy mladá generácia rožňavských a neskôr turnianskych jaskyniarov zo Slovenskej speleologickej spoločnosti, ktorí v Čertovej diere dosiahli hĺbku 186 m. Títo jaskyniari, ktorí sa neskôr odčlenili od rožňavskej skupiny, pôsobili na planine dlhodobo, prakticky do súčasnosti. Zaoberali sa rekognoskáciou, prolongáciou i dokumentáciou. Od deväťdesiatych rokov pôsobia na planine kontinuálne aj jaskyniari z košického pracoviska Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva resp. z iných skupín Slovenskej speleologickej spoločnosti, ktorí tu takisto vykonávajú intenzívnu rekognoskačnú, prolongačnú i dokumentačnú činnosť. Na jeseň 2014 z ich revízie vyplynul aktuálny počet jaskýň na Hornom vrchu, ktorý dosiahol 250 jaskýň. Možno zhrnúť, že na objavovaní, prieskume a dokumentácii jaskýň i povrchových krasových foriem sa podieľalo do dnešných čias vyše sto jaskyniarov zo Slovenska, Česka i Maďarska. Horný vrch patrí vďaka vďaka intenzívnym a náročným jaskyniarskym prácam vo všetkých podobách medzi najlepšie preskúmané krasové územia na Slovenska.

Súčasný stav poznania[upraviť | upraviť kód]

Lipovnícky veľký zombor je významná krasová priepasť s hĺbkou 55 m. Mohutné ustie sa otvára na hrebeni medzi krasovými jamami. V literatúre sa spomína už v roku 1938.
Vstupná šachta Lipovníckeho veľkého zombora (pohľad z dna). Steny v spodnej časti šachty zdobia senilné sintrové nátekové formy. Hore sa črtá kruhový obrys ústia.
Jaskyňa Lipový most predstavuje relikt inaktívnej fluviokrasovej jaskyne, už v senilnom štádiu vývoja. V jaskyni sa našli pozostatky troch ľudí, pravdepodobne z čias druhej svetovej vojny.

Na Hornom vrchu bolo k októbru 2014 evidovaných 250 známych jaskýň. Celkový počet známych jaskýň v Slovenskom krase v súčasnosti podľa dokumentátorov z košického pracoviska SMOPaJ prevýšil počet 1200.

Vybraný zoznam[2] pozoruhodných jaskýň Horného vrchu zohľadňuje rôzne kritériá:

Borovičková priepasť. 14 m hlboká zvislá jaskyňa s rozsadlinovo-koróznym vývojom leží v blízkosti južnej hrany planiny. Krasový reliéf v tunajšom okolí postihli gravitačné deformácie, v dôsledku ktorých vzniká práve tento typ jaskýň.
  • Čertova diera −186 m/cca 1 000 m; rozsadlinovo korózna, najhlbšia a najdlhšia jaskyňa planiny, zimovisko netopierov
  • Čertov dych −130 m/250 m; rozsadlinovo-korózna, 2. najhlbšia jaskyňa planiny; gemorfologicky významná
  • Marciho diera 150 m; fluviokrasová; speleogeneticky, geomorfologicky, speleohistoricky významná; zimovisko netopierov
  • Veľká veterná diera −120 m; 3. najhlbšia jaskyňa planiny, rozsadlinovo-korózna, geomorfologicky významná
  • Snežná diera −25/95 m; rozsadlinovo-korózna, gemorfologicky významná
  • Havrania priepasť −50/88 m; rozsadlinovo-korózna, gemorfologicky významná
  • Ľadová jaskyňa pod Havraňou skalou −20 m/87 m; rozsadlinovo-korózna, gemorfologicky významná
  • Okrajová priepasť −36 m/80 m; rozsadlinovo-korózno-rútivá, geomorfologicky a speleogeneticky významná
  • Suchá diera −27 m/70 m; rozsadlinovo-korózna, geomorfologicky významná
  • Zlomová priepasť −32 m/67 m; rozsadlinovo-korózna, geomorfologicky významná
  • Lipovnícky veľký zombor −55 m; korózna, geomorfologicky významná
  • Jaskyňa pod Čertovou dierou −15/50 m; rozsadlinovo-korózna, gemorfologicky významná
  • Býčia jaskyňa −20/65 m; fluviokrasová, geomorfologicky a speleogeneticky významná
  • Terasová jaskyňa −20 m/50 m; rozsadlinovo-korózna, geomorfologicky významná
  • Veterná diera vo Vlčom vrchu −11 m/40 m; rozsadlinovo-korózna, gemorfologicky významná
  • Malá veterná diera −34 m; korózna (?), geomorfologicky zaujímavá
  • Gotická jaskyňa 32 m; geomorfologicky, speleoarcheologicky a speleohistoricky významná
  • Lipovnícky malý zombor −18/30 m; geomorfologicky a speleogeneticky významná
  • Farkašova priepasť −15 m/30 m; korózna, speleogeneticky a geomorfologicky zaujímavá
  • Sovia priepasť −15 m/30 m; fluviokrasovo-korózno-rútivá, geomorfologicky a speleogeneticky zaujímavá
  • Líščie diery −10/30 m; rozsadlinovo-korózna, gemorfologicky významná
  • Medvedia jaskyňa −8 m/28 m; fluviokrasovo-korózno-rútivá, geomorfologicky a speleogeneticky významná
  • Lipový most −12 m/25 m; geomorfologicky, speleogeneticky a historicky významná
  • Skrytá jaskyňa 25 m/+10 m; korózna, geomorfologicky a speleogeneticky zaujímavá
  • Priepasť v Lazovom kameni −22 m/24 m; korózna, geomorfologicky a speleogeneticky zaujímavá
  • Mačacia diera 24 m; korózna, geomorfologicky a speleogeneticky významná
  • Gustova jaskyňa −15 m/20 m; fluviokrasová, speleogeneticky a geomorfologicky významná
  • Priepasť nad Bôrkou −15 m/20 m; korózna, geomorfologicky a speleogeneticky zaujímavá
  • Verem −18 m; korózna, geomorfologicky a speleogeneticky zaujímavá
  • Povalová jaskyňa 17 m; geomorfologicky, speleoarcheologicky a speleohistoricky významná
  • Úkryt žien 16 m; korózno-kryogénna, geomorfologicky zaujímavá, speleoarcheologicky a speleohistoricky významná
Úkryt žien. Táto 16 m dlhá korózna jaskyňa v Hrhovskom amfiteátri chránila obyvateľov Hrhova nielen v čase tatárskych vpádov, ale aj počas II. svetovej vojny.
  • Poodhalená priepasť −15 m; geomorfologicky a speleogeneticky zaujímavá
  • Vlčie hrdlo −15 m; korózna (?), geomorfologicky a speleogeneticky zaujímavá
  • Javiskový komín 15 m/+14 m; korózna, speleogeneticky zaujímavá
  • Priepasť mŕtvych netopierov −10/15 m; korózna (?), speleogeneticky a biospeleologicky zaujímavá, osteologické nálezy
  • Jaskyňa pod Hadovníkom −5 m/15 m; korózna (?), geomorfologicky a speleogeneticky významná
  • Oltár 14 m; korózno-kryogénna, geomorfologicky zaujímavá, speleohistoricky významná
14 m dlhá Oltárna diera v Hrhovskom amfiteátri slúžila podobne ako niektoré ďalšie tunajšie jaskyne ako úkryt pred Tatármi v 13. storočí. Vstupný, do oblúka klenutý portál je priam posiaty historickými i novodobými nápismi. Jaskyňa má korózny pôvod.
  • Úkryt dievčat 14 m; korózno-kryogénna, geomorfologicky zaujímavá, speleoarcheologicky a speleohistoricky významná
Jaskyňa Úkryt dievčat patrí k skupine jaskýň situovaných v tzv. Hrhovskom amfiteátri. V čase tatárskych vpádov slúžila obyvateľom Hrhova ako refúgium. Prekonala korózny vývoj. Má dĺžku 14 m.
  • Veterná diera nad Hrhovom 12 m; korózno-kryogénna, speleoarcheologicky a speleohistoricky významná
  • Bazová priepasť −8/10 m; korózna, geomorfologicky a speleogeneticky významná
  • Javisko 10 m; korózno-kryogénna, speleogeneticky zaujímavá
  • Skrytá sieň 10 m; korózno-kryogénna
  • Jaskyňa v Kapcovej skale −5 m/8 m; korózna, speleohistoricky významná, antropogénna činnosť
  • Bestropá jaskyňa 5 m; korózna (?), speleogeneticky a geomorfologicky významná

Speleogenetické súvislosti[upraviť | upraviť kód]

Ide o jaskyne rôznej genézy (vývoja) a rôznych morfologických typov. Z hľadiska genézy sú zastúpené fluviokrasové jaskyne v rôznom štádiu vývoja (napr. Býčia jaskyňa, Gustova jaskyňa), rôzne subtypy koróznych (napr. Skrytá jaskyňa, Netopierova priepasť, Mačacia diera) a rozsadlinových jaskýň (čertova diera, Čertov dych). Z morfologického hľadiska možno vyčleniť vertikálny typ jaskýň (priepasti), napr. Lipovnícky veľký zombor, Lipovnícky malý zombor, Vlčie hrdlo, Okrajová priepasť a horizontálny typ (výverové jaskyne, napr. Býčia jaskyňa, Gustova jaskyňa).

Predpokladané jaskynné sústavy Horného vrchu[upraviť | upraviť kód]

Definovať, resp. vymedziť jaskynné sústavy na Hornom vrchu nie je jednoduché. Napriek tomu, že na planine poznáme významnú množinu jaskýň, zatiaľ sa podarilo dostať len do fragmentu aktívnej fluviokrasovej jaskyne – v tomto prípade ponorového typu (Býčia jaskyňa). Keďže rozsiahlejšie jaskynné sústavy sa viažu na významné ponorové zóny, resp. vyvieračky, ich vývoj možno dedukovať v oblastiach ktoré ohraničuje zóna ponorov i vyvieračiek. Na základe súčasných poznatkov (o. i. J. Šuba et A. Šubová /eds./, 1972)[3] možno predpokladať, že západnú časť planiny drénuje výdatný krasový prameň plytkého obehu Evetes (Hrušovská vyvieračka). Centrálnu časť planiny a pravdepodobne i jej celú východnú časť podľa všetkého drénuje ďalší mohutný prameň plytkého obehu – Veľká hlava. Vo vzťahu k severnému svahu protiľahlej planiny Dolný vrch je to veľký nepomer, keďže tam je podobných prameňov oveľa viac. Južný svah planiny odvodňujú len 2 významnejšie krasové pramene, z toho len jeden s parametrami krasových prameňov plytkého obehu (vyvieračiek) naznačujúcich prítomnosť vyvinutých jaskynných sústav (napr. predpokladaná jaskynná sústava vyvieračky Veľká hlava). Prieniku do jaskynných priestorov tejto vyvieračky bránia mohutné sutinové kužele, ktoré lemujú svah planiny. Predpokladané jaskynné sústavy:

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b http://www.geology.sk/new/sites/default/files/media/geois/PrehladneMapy/GM_mapa.pdf
  2. P. Bella et I. Hlaváčová et P. Holúbek (2007): Zoznam jaskýň Slovenskej republiky (stav k 30.6.2007). Slovenské múzeum OP a jaskyniarstva Liptovský Mikuláš, Správa slovenských jaskýň Liptovský Mikuláš, Slovenská speleologická spoločnosť Liptovský Mikuláš, SMOPaJ, Liptovský Mikuláš, 364 s.
  3. J. Šuba et A. Šubová /eds./(1972): Slovenský kras – účelová hydrogeologická mapa. Inžiniersko-geologický a hydrologický prieskum, n. p. Žilina. Nestránkovaný dokument – mapa.