Jazyková kompetencia
Jazyková kompetencia (po angl. linguistic competence, po nem. sprachliche Kompetenz) je tvorivá schopnosť hovoriacich/počúvajúcich konštruovať vety daného jazyka a rozumieť im, poznávať ich štruktúru.
Podľa Piageta korení jazyková kompetencia v senzomotorickej činnosti dieťaťa.
Jazyková kompetencia podľa Chomského[upraviť | upraviť zdroj]
Jazyková kompetencia je súbor schopností/znalostí uschopňujúcich hovoriaceho tvoriť (generovať) a chápať vety vrátane tých viet, ktoré ešte nikdy nepočul a zatiaľ ani nepoužil. Do súboru schopností tvoriacich jazykovú kompetenciu patrí napr. vetotvorná schopnosť, výrazovoidentifikačná schopnosť a významovoidentifikačná schopnosť. Jazyková kompetencia je schopnosť hovorcu-poslucháča (speaker-hearer) porozumieť vetám, ktoré predtým nikdy nepočul a tvoriť nové vety, ktorým budú rozumieť iní, schopnosť rozlíšiť správne utvorené vety od nesprávnych aj vtedy, keď hovorca poslucháč (malé dieťa alebo človek, ktorý explicitne neovláda gramatiku).
Vývin jazykovej kompetencie postupuje od počiatočného stavu, ktorý je geneticky determinovaný, cez prechodné stavy až konečne dosahuje stacionárny stav, ktorý sa potom mení už len okrajovo - povedzme dopĺňaním slovníka. Človek sa rodí s mechanizmom osvojenia jazyka, ktorý sa podobá schránke vopred umiestnenej v centrálnom nervovom systéme, do ktorej sa prostredníctvom uší dieťaťa dostáva jazyková informácia. Prostredie len budí tuto schopnosť.