Jazyky Číny

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Historické rozmiestnenie jazykových rodín v Číne

Čína sa vyznačuje rozmanitou a komplikovanou jazykovou situáciou. Obyvateľstvo Číny sa skladá z 56 oficiálne uznaných etník. Prevládajúca etnická skupina sa nazýva Chanovia (čín.: 汉族, pchin-jin: hànzú) a tí tvoria vyše 90% populácie. Chanovia hovoria vyše 2000 dialektami s rôznou mierou odlišnosti, ktoré sú oficiálne klasifikované ako variácie čínskeho jazyka. Ostatných 55 etnických menšín používa vyše 290 rôznych jazykov. Národným jazykom Čínskej ľudovej republiky je spisovná čínština (čín.: 普通话, pchin-jin: Pǔtōnghuà, iný názov: mandarínčina). Hlavnými cieľmi čínskej jazykovej politiky je propagácia spoločného jazyka a jednotného písma.[1]

Rozdelenie jazykov do jazykových rodín[upraviť | upraviť zdroj]

Jazyky, ktorými hovoria národnostné menšiny v Číne sa dajú rozdeliť najmenej do deviatich jazykových rodín:

Propagácia štandardnej čínštiny[upraviť | upraviť zdroj]

Štandardná čínština je oficiálnym jazykom Čínskej ľudovej republiky, pričom vláda má cieľ aby sa stala jej oficiálnym dorozumievacím jazykom. Je vládou propagovaná ako štandard pre hovorenú a písanú čínštinu. Významné boli tiež reformy, ktoré viedli k zjednodušeniu čínskeho písma v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Dôvodom k týmto reformám bola predovšetkým snaha zvýšiť gramotnosť obyvateľstva a zlepšiť úroveň vzdelávania. Štandardizované písmo a jazyk tiež slúžia ako významný zjednocovací prvok. Šírenie štandardnej čínštiny je naviac urýchlené vysokou mierou migrácie obyvateľstva z vidieka do väčších miest[2] ale aj používaním moderných komunikačných médií.

Čínska jazyková politika[upraviť | upraviť zdroj]

Jazyková politika bola hlavne zo začiatku inšpirovaná tou v Sovietskom zväze. Po vzniku Čínskej ľudovej republiky, vláda poverila tím odborníkov, aby skúmali menšinové jazyky a tým s nedokonalým alebo kompletne bez písma, vytvorili nový systém zápisu, často založený na pchin-jine. Toto malo urýchliť vzdelanosť a zároveň dopomôcť k naučeniu sa štandardného jazyka. Potom pokračovali snahy a zákony podporujúce šírenie štandardnej čínštiny. Nakoniec bol v roku 2001 prijatý tzv. jazykový zákon, ktorý umocnil štatút štandardnej čínštiny ako národného jazyka, používanie zjednodušených znakov a pokračujúcu propagáciu oboch v médiách, vládnej komunikácii, školstve atď. Tento zákon tiež povolil limitované používanie dialektov mandarínčiny (hlavne v bežnej komunikácii) a vybraných menšinových jazykov, ktoré majú byť prostriedkom komunikácie aj v školách prvého a druhého stupňa, ako tomu bolo aj pred prijatím tohto zákona. Dnes už väčšina populácie ovláda národný jazyk a vláda má za cieľ aby do roku 2050 nebolo oblastí, kde by sa nim človek nevedel dohovoriť. Znalosť štandardnej čínštiny je často podmienkou pre získanie zamestnania či štúdium na univerzite.[3]  

Cudzie jazyky[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1949 do 1956 bola populárna najmä výučba ruštiny. Od 1959 začala rásť dôležitosť angličtiny, avšak cez Kultúrnu revolúciu bola výučba cudzích jazykov pozastavená. Po nej nastalo opätovné uvoľnenie a od roku 2001 bola pridaná angličtina do osnov už od základných škôl. To však pridalo ešte väčšiu záťaž na etnické menšiny, ktoré tak musia zvládať okrem svojho rodného jazyka už nielen štandardnú čínštinu ale aj angličtinu. Ďalej je populárne aj štúdium iných cudzích jazykov, najmä tých, z ktorými krajinami má Čína najlepšie vzťahy ako napríklad jazyk Pakistanu urdu alebo arabčina (ktorá je často aj z náboženských dôvodov), ale i mnohé európske jazyky ako španielčina, nemčina, francúzština. Preto je v Číne viacero univerzít špecializujúcich sa na výučbu cudzích jazykov ako napríklad Beijing foreign studies university, Shanghai international studies university, Dalian university of foreign languages alebo Tianjin foreign studies university.[4] Taktiež je dôležité spomenúť, že kvôli koloniálnej minulosti je v Hongkongu angličtina jedným z úradnych jazykov, takisto ako portugalčina v Macau.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. SHEN, Qi; GAO, Xuesong. Multilingualism and policy making in Greater China: ideological and implementational spaces. Language Policy, 2019-02-01, roč. 18, čís. 1, s. 1–16. Dostupné online [cit. 2021-05-17]. ISSN 1573-1863. DOI10.1007/s10993-018-9473-7. (po anglicky)
  2. SPOLSKY, Bernard. Language management in the People’s Republic of China. Language, 2014, roč. 90, čís. 4, s. e165–e179. Dostupné online [cit. 2021-05-17]. ISSN 1535-0665. DOI10.1353/lan.2014.0075.
  3. SPOLSKY, Bernard. Language management in the People’s Republic of China. Language and Public Policy [online]. 2014, [cit. 2021-05-17]. Dostupné online.
  4. SPOLSKY, Bernard. Language management in the People’s Republic of China. Language and Public Policy [online]. 2014, [cit. 2021-05-17]. Dostupné online.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Jazyky Číny na českej Wikipédii a Languages of China na anglickej Wikipédii.