Jeden deň Ivana Denisoviča
| Jeden deň Ivana Denisoviča | |||||||||||||||||||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Один день Ивана Денисовича | |||||||||||||||||||||||||
|
| |||||||||||||||||||||||||
| Autor | Alexandr Isajevič Solženicyn | ||||||||||||||||||||||||
| Pôvodný jazyk | ruština | ||||||||||||||||||||||||
| Krajina vydania | Sovietsky zväz | ||||||||||||||||||||||||
| Dátum 1. vydania originálu | 1962 | ||||||||||||||||||||||||
| Literárny druh | próza | ||||||||||||||||||||||||
| Literárny žáner | novela | ||||||||||||||||||||||||
| Slovenské vydania knihy | |||||||||||||||||||||||||
| |||||||||||||||||||||||||
| |||||||||||||||||||||||||
| |||||||||||||||||||||||||
| |||||||||||||||||||||||||
Jeden deň Ivana Denisoviča (rus. Один день Ивана Денисовича – Odin deň Ivana Denisoviča) je novela s prvkami existencializmu[1] od ruského spisovateľa Alexandra Isajeviča Solženicyna. Ide o prelomové dielo ruskej sovietskej literatúry. Prvýkrát bola uverejnená v časopise Novyj mir v novembri roku 1962. Vďaka novele si Solžnicyn vyslúžil celosvetový rešpekt.[2][3]
Dielo opisuje bežný deň väzňa stalinistického tábora Ivana Denisoviča Šuchova, ktorý si aj napriek ťaživej situácii dokázal zachovať ľudskú dôstojnosť.[2][3] Pôvodný názov knihy bol Šč-854 – Jeden deň jedného mukla.[4]
Okolnosti vydania[upraviť | upraviť zdroj]
Publikovanie Jedného dňa Ivana Denisoviča prevádza množstvo legiend. Pred samotným vydaním ho čítal Lev Kolelev (Solženicynov spoluväzeň a redaktor časopisu Novyj mir), ktorému sa dielo mimoriadne páčilo a dal rukopis na prečítanie šéfredaktorovi Nového mira Alexandrovi Trifonovičovi Tvardovskému. Toho čítanie tak rozrušilo, že vstal z postele, obliekol sa a pokračoval čítaním pri stole. Solženicyn bol nadšený, keď sa dozvedel, že Tvardovskému Jeden deň Ivana Denisoviča „‚stál za bezsennú noc‘“.[5]:446 Tvardovskij však vedel, že ak ju dá na posúdenie cenzúre, tak bude okamžite zakázaná. Následne „po dlhom váhaní, mnohých diskusiach a niekoľkých zmenách v rukopise“ sa novela dostala k Nikitovi Sergejevičovi Chruščovovi. Knihu pochválil s tým, že je napísaná „‚v duchu XX. zjazdu strany‘“ (Chruščov ju chápal ako „pokračovanie vlastného destalinizačného úsilia“[6]) a následne mohla vyjsť v novembrovom[7] čísle Nového mira.[5]:447
Obsah[upraviť | upraviť zdroj]
Príbeh sa začína v jedno ráno jedného každodenného pracovného dňa v gulagu. Hlavnou postavou je väzeň Šč-854 - Ivan Denisovič Šuchov, obyčajný nevzdelaný muž v stredných rokoch, ktorý bol odsúdený za čin, ktorý nevykonal.[1][4] Autor diela sa inšpiroval vojakom, s ktorým bojoval počas druhej svetovej vojny.[4]
Samotný tábor nútených prác je zariadenie v ktorom bol autor internovaný v rokoch 1950 až 1953 (Ekibastuzský tábor). V novele sa opisujú každodenné starosti, myšlienky a rutiny väzňov. Popisuje drsnú zimu, nedostatok jedla, vzťahy väzňov s dozorcami, ale aj hierarchiu medzi väzňami, trestanie či ťažkú fyzickú prácu. Je prerozprávaný priamym a farbistým jazykom nevzdelaného väzňa. Nevyužíva pri tom naturalistické a drsné scény ani expresívny jazyk. Opisy sú pokojné, bez napätia, hoci väzňom neustále hrozí riziko sprísnenia trestu či strata života.[1][3][4]
Ponúka ostrý portrét nielen stalinistických táborov, ale aj samotnej ruskej spoločnosti. Prostredníctvom opisov a rozhovorov so spoluväzňami, reprezentatívnej vzorky spoločnosti, odkrýva zákutia všetkých spoločenských vrstiev od umelcov, intelektuálov, kriminálnikov, roľníkov po bývalých vojakov, úradníkov či príslušníkov menšín.[1][3] Dej sa končí večer, keď sa väzni pracovného tábora ponoria do spánku.
Postavy[upraviť | upraviť zdroj]
Ivan Denisovič Šuchov (Иван Денисович Шухов), hlavný hrdina románu. Čitateľ má možnosť vidieť život v gulagu jeho očami a dej sa posúva prostredníctvom jeho myšlienok, pocitov a činov. Hoci sa v názve uvádza meno hlavného hrdinu Ivan a otcovské meno Denisovič (syn Denisa), postava sa označuje predovšetkým priezviskom Šuchov.
Aljoška (Алёшка), krstiteľ. Verí, že väznenie si zaslúži, pretože mu umožňuje viac premýšľať o Bohu a Ježišovi. Aljoška prekvapivo dokáže v kasárňach ukryť časť Biblie. Šuchov na jeho presvedčenie reaguje slovami, že verí v Boha, ale neverí v nebo ani v peklo, a ani sa touto otázkou príliš nezaoberá.
Gopčik (Гопчик), mladý člen oddielu, ktorý tvrdo pracuje a ku ktorému Šuchov prechováva otcovské city, keďže Šuchovovi pripomína jeho mŕtveho syna. Gopčik bol uväznený za to, že nosil potraviny ukrajinským ultranacionalistom. Šuchov verí, že Gopčik má vedomosti a schopnosti prispôsobiť sa, aby v tábore postúpil.
Andrej Prokofijevič Ťurin (Андрей Прокофьевич Тюрин), predák/vedúci oddielu 104. V tábore pôsobí už 19 rokov. Ťurin má Šuchova rád a dáva mu niektoré z lepších prác, ale aj on podlieha táborovej hierarchii; musí sa s táborovými dôstojníkmi dohadovať o lepšiu prácu a mzdu, aby sa zapáčil oddielu, ktorý potom musí tvrdo pracovať, aby sa zapáčil táborovým dôstojníkom a dostal väčšie prídely.
Feťukov (Фетюков), člen oddielu, ktorý zahodil všetku svoju dôstojnosť. Šuchov a ostatní členovia tábora ho vnímajú najmä ako podliaka. Bezostyšne sa obzerá po kúskoch jedla a tabaku.
Cézar Markovič (Цезарь Маркович), väzeň, ktorý pracuje v táborovej kancelárii a má aj iné zvláštne privilégiá, napríklad jeho civilnú kožušinovú čiapku oddelenie osobného majetku nezabavilo. Cézar je filmový režisér, ktorý bol uväznený skôr, ako mohol dokončiť svoj prvý celovečerný film. Niektoré diskusie v románe naznačujú, že zastáva formalistické názory v umení, ktoré boli pravdepodobne dôvodom jeho uväznenia. Je to kultivovaný človek. Jeho trochu vyšší triedny pôvod mu zabezpečuje balíčky s jedlom.
Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]
Dielo vyšlo necenzurované počas obdobia Chruščovovej destalinizácie.[3] Prvýkrát bolo vydaná v roku 1962 v časopise Novyj mir. Po publikovaní diela bol Sovietsky zväz tvrdo kritizovaný za systém, ktorý v ňom vládol. Po zhoršení politickej situácie a ďalšej Solženicynovej kritike režimu v Sovietskom zväze bola novela v rokoch 1971 až 1972 vyradená zo sovietskych knižníc.[4] Samotný Solženicyn, v tom čase už laureát Nobelovej ceny za literatúru, bol v roku 1974 násilne odsunutý do západného Nemecka a zbavený sovietskeho občianstva.[2]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d POLAKOVIČOVÁ, Alena, et al. Literatúra IV. pre stredné školy. Bratislava : Orbis Pictus Istropolitana, 2015. ISBN 978-80-8120-383-1. S. 55.
- ↑ a b c SOLŽENICYN Alexander. In: KOVAČIČOVÁ, Oľga, a kol. Slovník ruskej literatúry 11. – 20. storočia. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2007. 581 s. ISBN 978-80-224-0967-4. S. 411 – 413.
- ↑ a b c d e One Day in the Life of Ivan Denisovich In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-01-17]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b c d e Alexander Solženicyn: Jeden deň Ivana Denisoviča [online]. Denník Pravda, 2019-07-20, [cit. 2021-01-17]. Dostupné online.
- ↑ a b APPLEBAUM, Anne. Gulag : dějiny. Preklad Petruška Šustrová. Vyd. 1. Praha; Plzeň : Beta-Dobrovský; Ševčík, 2004. 604 s. (Historie.) ISBN 80-7306-152-X, 80-7291-116-3.
- ↑ Dějiny Ruska 20. století. Ed. Andrej Borisovič Zubov; preklad Libor Dvořák et al. Vyd. 1. Zväzok II. : 1939 – 2007. Praha : Argo, 2015. 769 s. ISBN 978-80-257-0964-1. S. 358.
- ↑ KAHN, Andrew, et al. A History of Russian Literature. Oxford : Oxford University Press, 2018. 860 s. ISBN 978-0-19-254953-2. S. 729 – 730.
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- SOLŽENICYN, Alexander. Jedeň deň Ivana Denisoviča. Preklad Oľga Hirnerová. Banská Bystrica : Slovenský spisovateľ, 2019. 144 s. ISBN 978-80-220-2142-5.