Preskočiť na obsah

Jodid fosforitý

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jodid fosforitý
Jodid fosforitý
Jodid fosforitý
Jodid fosforitý
Jodid fosforitý
Všeobecné vlastnosti
Sumárny vzorec PI3
Vzhľad temne červená kryštalická látka
Fyzikálne vlastnosti
Molekulová hmotnosť 411,7 u
Molárna hmotnosť 411,68717 g/mol
Teplota topenia 61,2 °C
Teplota rozkladu 200 °C
Hustota 4,18 g/cm3
Rozpustnosť Rozkladá sa vo vode
Termochemické vlastnosti
Štandardná zlučovacia entalpia -46 kJ/mol
Bezpečnosť
Globálny harmonizovaný systém
klasifikácie a označovania chemikálií
Hrozby
05- korozívna a žieravá látka07 - dráždivá látka
Nebezpečenstvo
Vety H H314, H335
Vety EUH žiadne vety EUH
Vety P P261, P280, P305+351+338, P310
Európska klasifikácia látok
Hrozby
Vety R R14, R34, R37
Vety S S26, S36/37/39, S45
NFPA 704
0
3
2
Ďalšie informácie
Číslo CAS 13455-01-1
Číslo UN 3260
EINECS číslo 236-647-2
Pokiaľ je to možné a bežné, používame jednotky sústavy SI.
Ak nie je hore uvedené inak, údaje sú za normálnych podmienok.

Jodid fosforitý (PI3) je anorganická zlúčenina fosforu a jódu. Za bežných podmienok sa jedná o nestabilnú temne červenú kryštalickú látku, ktorá prudko reaguje s vodou. Je pomerne rozšíreným omylom,[1] že je jodid fosforitý príliš nestabilný na to, aby sa dal skladovať. V skutočnosti je bežne v predaji. Široko sa používa v organickej chémii pre konverziu alkoholov na alkyljodidy. Je tiež silným redukčným činidlom. Fosfor tvorí s jódom tiež tetrajóddifosfán (P2I4), existencia jodidu fosforečného (PI5) pri izbovej teplote je však nejasná, skôr sa jedná o kokrystalizát jodidu fosforitého s jódom.[2]

Vlastnosti

[upraviť | upraviť zdroj]

Jodid fosforitý má rozpustený v sírouhlíka v zásade nulový dipólový moment, pretože väzba PI nemá takmer vôbec dipólový charakter. Táto väzba je navyše slabá, PI3 je oveľa menej stabilná ako iné fosforečné halogenidy; Štandardné zlučovacie entalpia je len -46kJ/mol (pevná látka). Atóm fosforu má v nukleárnej magnetickej rezonančnej spektroskopii posun 178 pm (vyššia frekvencia než kyseliny trihydrogenfosforečnej).

Jodid fosforitý búrlivo reaguje s vodou za vzniku kyseliny fosforitej (H3PO3) a jodovodíkovej (HI), uvoľňujú sa tiež malé množstvá fosfánu a zlúčenín P-P. S alkoholy tvorí alkyljodidy; táto reakcia je hlavnou oblasťou použitia jodidu fosforitého.

Jodid fosforitý má tiež silné redukčné účinkami. Redukuje sulfoxidy na tioétery, a to aj pri -78° C.[3] Zahrievanie roztoku jodidu fosforité v 1-jódbután s červeným fosforom vyvoláva redukciu na tetrajóddifosfán( P2I4).

Obvyklou metódou prípravy jodidu fosforitého je priama reakcia prvkov, väčšinou pridávaním jódu do roztoku bieleho fosforu v sirouhlíku:

P4 + 6 I2 → 4 PI3

Možno tiež využiť prevod chloridu fosforitého (PCl3) na jodid fosforitý pôsobením jodovodíka alebo niektorých kovových jodidov.

Jodid fosforitý sa používa v laboratóriu pre konverziu primárnych alebo sekundárnych alkoholov na alkyljodidy.[4] Alkohol je tu mnohokrát nielen reaktantom ale aj rozpúšťadlom. Jodid fosforitý sa často generuje in situ reakciou červeného fosforu s jódom za prítomnosti alkoholu. Napríklad konverzií metylalkoholu možno získať jódmetán:

PI3 + 3 CH3OH → 3 CH3I + H3PO3

Alkyljodidy sú zlúčeniny užitočné pre nukleofilné substitučné reakcie a pre prípravu Grignardových reagencií.

Podobné látky

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jodid fosforitý na českej Wikipédii.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. WADE, L. G., Jr.. Organic Chemistry. 6. ilustrované vyd. Upper Saddle River (New Jersey, USA) : Pearson/Prentice Hall, 2005. ISBN 978-0-131-47871-8. S. 477. (po anglicky)
  2. HOLLEMAN, Arnold Frederik; WIBERG, Nils. Lehrbuch der Anorganischen Chemie. 102. vyd. Berlín (Nemecko) : Auflage, de Gruyter, 2007. ISBN 978-3-11-017770-1. (po nemecky)
  3. DENIS, Jean Noel; KRIEF, Alain. Phosphorus tri-iodide (PI3), a powerful deoxygenating agent. Journal of the Chemical Society, Chemical Communications, december 1980, s. 544–5. DOI10.1039/C39800000544. (po anglicky)
  4. FURNELL, B. S., et al. Vogel's Textbook of Practical Organic Chemistry. 5. vyd. New York (USA) : Longman/Wiley, 1989. ISBN 0-582-46236-3. (po anglicky)