Jomkipurská vojna
| Jomkipurská vojna | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Arabsko-izrealských konfliktov | |||||||
 Mapa vojenských akcií na Sinajskom polostrove | |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
 Izrael |
 Egypt Sýria Irak | ||||||
| Velitelia | |||||||
| Ariel Šaron Moshe Dayan David Elazar Israel Tal Haim Bar-Lev Shmuel Gonen Jicchak Chofi Benjamin Teled Benjamin Peled Abraham Adan Rafael Eitan Moshe Peled |
Anwar Sadat Saad El Shazly Mustafa Tlass General Shakkour Naji Jamil Hafez al-Assad Ahmad Ismailali Muhammad Husní Mubárak Mohammed Aly Fahmy Abdel Ghani el-Gammask Abdul Munim Wassel Abd-AL-Minaam Khaleel Abu Zakry | ||||||
| Sila | |||||||
| 415 000 vojakov 1 500 tankov 3 000 obrnených vozidiel 945 diel 561 lietadiel 84 vrtuľníkov 38 plavidiel |
Egypt: 800 000 vojakov 2 400 tankov 2 400 obrnených vozidiel 120 diel (100 mm) 690 lietadiel 161 vrtuľníkov 140 plavidiel Sýria: 150 000 vojakov 1 400 tankov 800 – 900 obrnených vozidiel 600 diel 350 lietadiel 36 vrtuľníkov 21 plavidiel Irak: 60 000 vojakov 700 tankov 500 obrnených vozidiel 200 diel 73 lietadiel Celkovo: 1 110 000 vojakov 4 500 tankov 3 700 – 3 800 obrnených vozidiel 920 diel 1 113 lietadiel 197 vrtuľníkov 161 plavidiel | ||||||
| Straty | |||||||
| 2 656 mŕtvych 7 250 zranených 1 000 tankov 280 lietadiel |
8 528 mŕtvych 19 540 zranených 1 063 tankov 250 lietadiel | ||||||
Tento článok je súčasťou série Arabsko-izraelský konflikt |
|
|
Prvá arabsko-izraelská vojna Intifáda: prvá | druhá |
Jomkipurská vojna bola piata arabsko-izraelská vojna, ktorá prepukla 6. októbra 1973 o 14:00, keď koalícia Egypta a Sýrie začala počas najvýznamnejšieho židovského sviatku Jom kipur (Deň zmierenia) prekvapivý útok na Izrael v oblasti Suezského prieplavu a Golanských výšin.
Útok bol v porovnaní s predchádzajúcimi arabskými akciami výborne naplánovaný a jednotky výborne vycvičené. Izraelské letectvo bolo z podstatnej časti eliminované sovietskymi raketovými protilietadlovými systémami. Bar Levova línia na pobreží Suezského prieplavu bola prelomená a potom zničená počas obojživelnej operácie, ktorú vojenskí odborníci označujú za najlepšie naplánovanú a uskutočnenú od vylodenia v Normandii.
Arabský útok priviedol Izrael na hranicu katastrofy – jeho vojská utrpeli rozsiahle ľudské aj materiálne straty, prvé protiútoky izraelskej armády skončili debaklom a Izrael takmer stratil Golanské výšiny. Izraelský minister obrany Moše Dajan podľa niektorých zdrojov videl situáciu už natoľko čiernu, že prikázal pripraviť na použitie jadrové zbrane a požiadal ministerskú predsedníčku Goldu Meirovú o predbežné povolenie na ich použitie. Hoci nie je dodnes oficiálne potvrdené, či Izrael skutočne vlastní jadrové zbrane, nezávislí odborníci to vnímajú ako fakt a podľa niektorých neoficiálnych tvrdení Izrael jadrové zbrane vytvára napríklad v Negevskej púšti na juh od mesta Dimona (podľa dôkazov a tvrdení predložených izraelským vedcom Mordechaiom Vanunuom). Dodnes nie je jasné, či Izrael týmito zbraňami disponoval už v čase Jomkipurského konfliktu, každopádne však ich prípadné použitie nakoniec vôbec nebolo nutné.
Priebeh
[upraviť | upraviť zdroj]Izraelský náčelník generálneho štábu David Elazar sa 6. októbra nadránom zo šifrovaného telegramu od šéfa Mossadu z Paríža dozvedel, že útok sa začne večer pri západe slnka. Začal sa však už popoludní o 14:00. Elazar požiadal premiérku Meirovú a ministra obrany Mošeho Dajana o preventívny útok na Sýriu. Ten obaja odmietli, rovnako ako mobilizáciu.
Meirová chcela ukázať, že Izrael bol napadnutý. Americký minister zahraničných vecí Henry Kissinger povedal, že v opačnom prípade by Izrael od USA získal len slabú podporu. Niektorí vojenskí historici tvrdia, že ak by sa Izrael pokúsil o preventívny útok, mohol počas šiestich hodín zlikvidovať 90 percent sýrskych protilietadlových rakiet.
Izraelské sily podporené americkými dodávkami materiálu a zbraní začali protiútok a ešte rozšírili svoju dominanciu na Golanských výšinách. Po vyriešení problémov na tomto bojisku začal Izrael generálnu ofenzívu na suezskom fronte. Tá bola uľahčená hrubou chybou arabských veliteľov, ktorí si trúfli zaútočiť mimo priestoru dostatočne chráneného raketovým dáždnikom a boli spojenými silami letectva a tankových vojsk Izraela zmasakrovaní. Izrael síce nedokázal zničiť arabské sily na východ od Suezu, ale zničil časť ich predmostia a dve jeho tankové divízie prekročili prieplav, odrezali predsunuté egyptské sily a ohrozili Káhiru, aj keď ich posledné kroky už narušovali prímerie vyhlásené 22. októbra. Boje boli definitívne ukončené 25. októbra, kedy ďalšie pokračovanie konfliktu hrozilo celosvetovou eskaláciou – Sovietsky zväz pohrozil intervenciou a začal čiastočnú mobilizáciu výsadkových, leteckých a námorných síl a ich presun do oblasti, USA vzápätí nato urobili to isté a upozornili ZSSR, že sú pripravené Izraelu pomôcť, súbežne tlačiac na Izrael, aby prímerie začal rešpektovať.
Dôsledky
[upraviť | upraviť zdroj]Vojensky sa vojna skončila remízou, samozrejme s ťažkými a dlhodobo neprijateľnými stratami. Politicky a globálne to však bola remíza alebo skromné víťazstvo arabskej koalície, ktorá dokázala svoje straty uniesť. Konflikt ukázal, že izraelská vojenská dominancia už nie je taká impozantná ako kedysi, pričom izraelské námorníctvo malo jasnú prevahu a ničilo arabské lode všade, kde sa s nimi stretlo.
Hoci Izrael nebol porazen vojensky, vojna ho oslabila. Závislosť na Američanoch bola zrejmá a elity zlyhali. Agranatova komisia, ktorá vyšetrila okolnosti začiatku vojny, zverejnila na jar roku 1974 správu, ktorá zvrhla vojenské vedenie štátu a donútila premiérku Meirovú odstúpiť. Tak sa začal úpadok izraelskej ľavice, ktorá vládla štátu od jeho založenia.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jomkipurská vojna
