José Evaristo Uriburu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
José Evaristo Uriburu
José Evaristo Uriburu
José Evaristo Uriburu, podpis
8. prezident Argentínskej republiky
V úrade
23. január 1895 – 12. október 1898
Predchodca Luis Sáenz Peña Julio Argentino Roca Nástupca
bývalý viceprezident Argentínskej republiky
V úrade
12. október 1892 – 23. január 1895
PrezidentLuis Sáenz Peña
Predchodca Carlos Pellegrini Norberto Quirno Costa Nástupca
bývalý dočasný predseda senátu Argentínskej republiky
V úrade
1908 – 1909
PrezidentJosé Figueroa Alcorta
Predchodca Benito Villanueva Benito Villanueva Nástupca
V úrade
1902 – 1906
PrezidentJulio Argentino Roca
Manuel Quintana
Predchodca Bartolomé Mitre Benito Villanueva Nástupca
bývalý minister spravodlivosti a verejného školstva Argentínskej republiky
V úrade
6. september 1867 – 25. január 1868
PrezidentBartolomé Mitre
Predchodca Eduardo Costa Eduardo Costa Nástupca
Biografické údaje
Narodenie19. november 1831
Salta, Spojené provincie La Platy (súčasná Argentína)
Úmrtie23. október 1914 (82 rokov)
Buenos Aires, Argentína
Politická stranaNárodná autonomistická strana
Alma materUniverzita Františka Xaverského v Chuquisace
Univerzita v Buenos Aires
Profesiaprávnik
Národnosťargentínska
Rodina
Manželka
Virginia Uriburuová (1857 – 1871)
Leonor Tezanosová Pintová (1878 – 1914)
Deti7
Odkazy
Spolupracuj na CommonsJosé Evaristo Uriburu
(multimediálne súbory)

José Félix Evaristo de Uriburu y Álvarez de Arenales (* 19. november 1831, Salta – † 23. október 1914, Buenos Aires) bol argentínsky politik a právnik. V roku 1895 sa stal 8. prezidentom Argentínskej republiky. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaný za 13. prezidenta krajiny. Pred tým pôsobil ako viceprezident, predseda parlamentu, minister spravodlivosti a verejného školstva a federálny sudca, politickú kariéru ukončil vo funkcii dočasného predsedu senátu. Bol tiež veľvyslancom svojej krajiny v Bolívii a Čile.

Životopis[upraviť | upraviť kód]

Narodil sa v meste Salta na úplnom severozápade Argentíny. Jeho otec José Evaristo Uriburu bol guvernérom provincie Salta. Celá rodina odvodzuje svoj pôvod od španielskeho conquistadora Dominga Martíneza de Iralu, bývalého guvernéra Guvernéstva Río de la Plata a Paraguaj. Evaristo Uriburu študoval právo na Univerzite Františka Xaverského v meste Chuquisaca, doktorát získal už na Univerzite v Buenos Aires. Po skončení štúdia sa stal úradníkom v Buenos Aires, neskôr sa ale vrátil do svojej domovskej provincie, kde sa začal venovať politickému životu. V roku 1855 založil noviny El Comercio. O rok neskôr začal pôsobiť na argentínskom veľvyslanectve v Bolívii. Do Argentíny sa vrátil v roku 1870 a hneď začal pôsobiť v rôznych politických funkciách. V roku 1863 sa stal na polroka predsedom argentínskeho parlamentu a následne v roku 1967 sa stal ministrom spravodlivosti a verejného školstva.[1] V roku 1872 sa vrátil do rodnej provincie, kde sa stal federálnym sudcom. O dva roky neskôr bol vymenovaný za veľvyslanca v Bolívii, v roku 1882 sa podieľal na vyjednávaniach medzi Čile a Bolíviou o ukončení vzájomnej vojny. V roku 1891 sa stal veľvyslancom v Čile. Už o rok neskôr sa stal viceprezidentom krajiny v rámci kompromisnej dohody medzi bývalými prezidentmi Juliom Argentinom Rocom a Bartolomém Mitrem. Keďže však prezident Luis Sáenz Peña nedokázal riešiť problémy krajiny, v januári 1895 rezignoval a nahradil ho práve viceprezident José Evaristo Uriburu.[2]

Vo funkcii prezidenta však nemal žiadnu vlastnú politickú podporu a musel sa spoliehať iba na podporu bývalého prezidenta Rocu, ktorý tak mal nad prezidentom úplnú kontrolu. Evaristo Uriburu však dokázal vytvoriť stabilnú a rešpektovanú vládu. Aby upokojil situáciu v krajine, udelil amnestiu všetkým účastníkom posledných revolúcii. Argentíne sa znova ekonomicky darilo, vďaka čomu mohla vláda prikročiť opätovne k novým investičným projektom. Podarilo sa tak dokončiť viacero pozastavených významných stavieb, súčasne sa začalo so stavbou kongresovej budovy v Buenos Aires, kde sa neskôr presťahoval parlament a senát. Prezident tiež začal s veľkým prezbrojovaním a modernizáciou armády a námorníctva, súčasne sa uskutočnili posledné vojenské operácie proti pôvodným obyvateľom na juhu krajiny.[3] Kvôli nejasným hraniciam v pohorí Andy musel čeliť vážnej hrozbe ozbrojeného konfliktu so susedným Čile, ktorú sa nakoniec podarilo urovnať dohodou. V roku 1898 sa skončilo jeho funkčné obdobie, v politike ale zostal a o tri roky neskôr bol zvolený do senátu, kde sa následne stal tzv. dočasným predsedom, čo je de facto riadiaca funkcia v senáte. V roku 1904 kandidoval za prezidenta, no neúspešne. V rokoch 19081909 pôsobil znova ako dočasný predseda senátu, následne odišiel z politického života. V roku 1914 zomrel v Buenos Aires, kde je aj pochovaný.[4]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. José Evaristo de Uriburu [online]. todo-argentina.net, [cit. 2018-10-07]. Dostupné online.
  2. José Evaristo Uriburu [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-10-07]. Dostupné online.
  3. José Evaristo Uriburu [online]. laguia2000.com, [cit. 2018-10-07]. Dostupné online.
  4. José Evaristo Uriburu [online]. buscabiografias.com, [cit. 2018-10-07]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]