Josef Toufar

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Josef Toufar
Služobník Boží, Mučeník
Josef Toufar
Biografické údaje
Narodenie14. júl 1902
Arnolec, Rakúsko-Uhorsko, (dnes Česko)
Úmrtie25. február 1950 (47 rokov)
Praha, Česko-Slovensko (dnes Česko)
PochovanýKostol Nanebovzatia Panny Márie v Číhošti
Svätenia
Cirkevrímskokatolícka cirkev
Kňaz
Kňazská vysviacka29. jún 1940 (37 rokov)
Mořic Pícha
biskup královohradecký
Odkazy
Spolupracuj na Commons Josef Toufar

Josef Toufar (* 14. júl 1902, Arnolec – † 25. február 1950, Praha) bol český rímskokatolícky kňaz a mučeník, bol účastníkom číhošťského zázraku a je jednou z mnohých obetí komunistického prenasledovania katolíckej cirkvi v Československu. Katolícka cirkev začala proces jeho beatifikácie v roku 2013. Starokatolícka cirkev ho ako mučeníka už uznáva za svätého.

Život[upraviť | upraviť kód]

Číhošťský zázrak[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Číhošťský zázrak

Pohyb kríža[upraviť | upraviť kód]

Dňa 11. decembra 1949, teda na tretiu adventnú nedeľu, keď Josef Toufar práve kázal a gestikuloval s ľavou rukou smerom ku svätostánku, rozkýval sa drevený oltárny kríž postavený na svätostánku a zostal stáť naklonený a skrútený s miernym previsom smerom ku kazateľnici. Tento záhadný úkaz videlo asi 20 svedkov, no sám kňaz ho nevidel, nakoľko bol obrátený smerom k ľudu. Po skončení homílie svätá omša pokračovala, akoby sa nič neudialo. Toufar nezaznamenal na poslucháčoch ani najmenšiu známku údivu či pohybu.

Prvý týždeň po zázraku[upraviť | upraviť kód]

Druhý deň ráno stretol Josef Toufar jedného z farníkov a ten ho informoval o tom, že dvaja členovia jeho rodiny a ďalšie farníčky videli pri nedeľnej bohoslužbe pohyb kríža. Toufar bol rozrušený a domnieval sa o sebe, že je snáď nehodný a že to bolo pre neho znamenie. Po rannej modlitbe a raňajkách odišiel vyučovať náboženstvo. Počas dňa o prípade hovoril s organistom a dohodol sa s ním, že musia byť opatrní, pretože nemajú istotu, či tvrdenie o zázraku bolo pravdivé. Toho dňa až do večera s nikým iným o pohybe kríža. Večer za ním prišiel iný farník, aby ho informoval, že iný farník tiež videl tento úkaz. Toufar začal pohybu kríža veriť, lebo toho farníka považoval za dôveryhodného človeka. V nasledujúcich dňoch mu niekoľko ďalších ľudí dalo na vedomosť, že pohyb kríža videli.

V dôsledku toho, že sa vec rozkríkla po dedine sa Josef Toufar vybral dňa 17. decembra 1949 na poradu k miestnemu dekanovi, Václavovi Slavíčkovi, a oznámil mu čo sa v jeho farnosti udialo a ako tento jav zapôsobil na miestne obyvateľstvo, hlavne mu zdôraznil, že v celej farnosti spozoroval depresiu a stiesnenosť u veriacich. Pán dekan si ho vypočul, povzbudil ho a poradil mu ako podať hlásenie na biskupstvo.

Protokolácia udalosti[upraviť | upraviť kód]

O týždeň neskôr, v nedeľu 18. decembra 1949, zostal otec Toufar po kázaní v kazateľnici a k udalostiam predchádzajúceho týždňa sa vyjadril nasledovne: „Viete, čo sa u nás pred týždňom v kostole stalo. Mnohí z vás to videli, ako sa nachyľoval kríž. Nemôžete v tom vidieť ani zázrak, ani iné nejaké znamenie dobré alebo zlé, pretože nám to Pán Boh nepovedal. Vieme len jedno, že sa nachyľoval kríž. Nemusíme v tom vidieť nejaké nešťastie, pretože naša farnosť je dobrá a naopak môžeme to považovať za vyznamenanie našej farnosti. Pán Boh nám ukázal, že skutočne medzi nami v Svätostánku je a aký má kňaz zodpovedný kazateľský úrad, keď nie len vy, ale i on sleduje jeho slová.

Po prejave Toufar veriacich povzbudil k ešte väčšej zbožnosti a k hojnejšej účasti na bohoslužbách a vyzval tých, ktorí zjavenie videli, aby sa mu prihlásili, pretože s nimi musel spísať protokol. Na otcovu výzvu zareagovalo 19 veriacich. Boli rôzneho veku, povolania, sociálneho zázemia i vzdelania. Toufar ich neskôr navštívil v ich bytoch, vysvetlil im dôležitosť udalosti a závažnosť ich prehlásení a zdôraznil, že ich prehlásenia budú pod prísnou prísahou. Každého jednotlivo vyzval, aby napísal to, čo sám videl. Z 19 osôb to vlastnoručne napísalo 17 osôb, dve zúčastnené to za seba dali napísať inými, lebo boli tak rozrušené, že sa im triasli ruky a neboli schopné samy písať.

Vyšetrovanie ZNB[upraviť | upraviť kód]

V stredu 21. decembra 1949 prišiel do obce Číhošť obhliadnuť miesto udalosti náčelník stanice ZNB v Ledči nad Sázavou František Goldbricht a vrchný strážmajster Josef Žáček. Goldbricht v roku 1968 vypovedal, že sa Toufara na vec pýtal, no ten mu povedal, že nič nevidel, len sa do dozvedel od veriacich. V kostole so súhlasom otca Toufara sňal kríž z oltára, poprezeral si ho a vrátil ho späť. Ešte pred jeho sňatím pozoroval nepatrné naklonenie do jednej strany, ktoré bolo spôsobené neporiadnym zasadením krížika na klinec na podstavci. Goldbricht si kríž bedlivo prehliadol, ale nevidel žiadnu stopu usvedčujúcu to, žeby bolo na kríž niečo upevnené. Nič zvláštne nevidel ani za oltárom. Avšak mu hneď bolo jasné, že o zázrak ísť nesmie a ak sa krížik hýbal, tak to muselo byť niekym vykonané pomocou nejakého mechanizmu. Spôsob neskôr rekonštruovaný ŠtB však podľa Goldbrichta neodpovedal skutočnosti. Goldbricht s Žáčkom potom vypočuli osoby, ktoré hýbanie kríža videli a všetci im potvrdili, že k nemu skutočne došlo. Goldbricht celú vec považoval za politickú záležitosť a preto skutočnosť nahlásil na Krajskú správu ŠtB v Jihlave a na predsedovi ledečského ONV Jaroslavovi Konopkovi.

Návštevy v Číhošti[upraviť | upraviť kód]

O úkaze v Číhošti sa začalo hovoriť v celom okolí. Do obce začali chodiť ľudia zo široka ďaleka, duchovní, bohoslovci, rehoľníci, autobusy so zájazdmi, zvedavci aj čumilovia. Pri nedeľných omšiach bývalo v Číhošti toľko ľudí, že kostol nestačil všetkých poňať. Na Boží Hod bol celý park plný áut, bicyklov a motoriek. Jeden z farníkov udalosť opísal takto: „Prichádzajú pešo, prichádzajú vlakom, autami, autobusmi a nákladnými autami. Môžeme povedať, že zatiaľ sú to viac zvedavci, ako katolíci, lebo mnohí nevedia ani urobiť kríž, ale aj pre takých je tu miesto.

Návštevy žiadali prehliadky kostola a výklad toho čo sa stalo, a chceli počuť názor otca Toufara na celú vec. Toufar bol podľa svedectva vtedajšieho tamojšieho bohoslovca Jana Zmrhala natoľko zamestnaný, že nemal čas sa ani oholiť, v pokoji sa pomodliť a pripraviť na kázanie. Aby Toufar nemusel s každou návštevou chodiť do kostola, dohodli sa so Zmrhalom, že vyhotoví popis celej udalosti s jednoduchým náčrtom nakláňajúceho sa kríža a tento vyvesí na kostole. Autorom popisu bol Zmrhal. Popis bol zarámovaný a zavesený na kostol. Pretože veľa návštevníkov chcelo mať na krížik nejakú pamiatku, Toufar sa rozhodol, že nechá vyhotoviť kvalitné fotografie interiéru chrámu a nakloneného krížika na oltári. Autorom fotografií bol čáslavský fotograf Josef Peške, ktorý urobil sériu piatich fotografií – celého oltára, vychýleného kríža z rôznych strán a postranného betlehemu. Fotografie v počte 600 kusov Toufar rozdával záujemcom, ktorí žiadali o nejakú pohľadnicu alebo obrázok.

Sám páter Toufar počas decembrových a januárových týždňov napísal desiatky listov, väčšinou odpovedí na otázky ohľadom vysvetlenia udalostí s pohybom krížiku a osobného pohľadu na celú tajomnú udalosť.

Toufar mal vraj už na Vianoce obavy, že štátne orgány udalosť nenechajú bez povšimnutia. Zvlášť keď sa potom medzi ľuďmi začalo hovoriť, že to má znamenať koniec komunistickej diktatúry. Podľa Zmrhala hovoril: „Buď budú zatvorení tí, ktorí to videli alebo ja. Ale ja som len jeden a ich je devätnásť, takže so mnou to budú mať jednoduchšie.“

Zatknutie a mučenie[upraviť | upraviť kód]

Josef Toufar bol dňa 28. januára 1950 zatknutý a odvlečený do väznice vo Valdiciach. Tam bol krutým mučením (bitie, elektrický prúd a smäd) postupne prinútený priznať sa, že sexuálne zneužíval malé deti (vyšetrovanie v 90. rokoch 20. storočia vylúčilo pravdivosť týchto obvinení, jazykový experti ešte k tomu dospeli aj k záveru, že Josef Toufar vôbec nebol autorom priznania a len podpísal text spísaný niekym iným; mohol tiež podpísať prázdny papier) a že skryto pohyboval krížikom (aj tu experti došli k záveru, že text spísal niekto z vyšetrovateľov a rekonštrukcia preukázala, že popisované zariadenie na pohyb krížika nemohlo fungovať). Pohyb krížika sa nepodarilo vysvetliť dodnes: žiadny z mechanizmov, ktorý ŠtB zostavila za prostriedok k pohybovaniu krížom podľa rekonštrukcií buď nemohol fungovať, alebo by musel byť na holom oltári jasne viditeľný.

Odchod do domu Otca[upraviť | upraviť kód]

V noci z 23. na 24. februára bol farár Toufar už vo veľmi vážnom stave prevážaný z Valdíc do Číhošťa, kde mala byť sfilmovaná rekonštrukcia, podľa komunistov, „podvodného zázraku“. Nakoniec bol použitý len krátky záber. Navzdory ťažkému stavu duchovného otca previezli späť do Valdíc.

25. februára bol Josef Toufar v kritickom stave spôsobenom mučením orgánmi komunistického totalitného režimu a bol prevezený do pražského štátneho sanatória, kde vzápätí umrel.

Do úmrtného listu musel podľa neskoršieho vyšetrovania napísať ako dôvod smrti len prasknutý žalúdočný vred a vynechať jasné stopy po mučení (už v roku 1950 sa špekulovalo o tom, že príslušník Ladislav Mácha musel dať veľadôstojnému pánovi vypiť nejakú tekutinu, ktorá mu toto v žalúdku spôsobila). O 18 rokov neskôr sa pri vyšetrovaní úmrtia Josefa Toufara vyjadril MUDr. František Mauer takto: „Pri operácii Josefa Toufara som vtedy asistoval. Robili sme všetko, čo bolo v ľudských silách, ale toho človeka nebolo možné zachrániť. Bol neobyčajne surovým spôsobom utlčený k smrti. Povedal by som – jasná vražda!“

Josef Toufar bol pochovaný v hromadnom hrobe na cintoríne v Prahe-Ďábliciach pod falošným menom J. Zohar, príbuzným bolo jeho úmrtie oznámené až po štyroch rokoch.

Potrestanie vinníkov[upraviť | upraviť kód]

Vedúci vyšetrovateľského tímu, ktorý Toufara umučil na smrť, Ladislav Mácha, bol spočiatku potrestaný len straníckym pokarhaním (skôr za neúspech než za samotnú smrť kňaza). V roku 1968 bol Mácha súdom oslobodený, pretože sa mu nepodarilo dokázať priamo vraždu a zneužitie právomocí bolo podľa vtedajších právnych predpisov už premlčané.

V roku 1998 bol Ladislav Mácha odsúdený na päť rokov trestu odňatia slobody nepodmienečne (nepodarilo sa preukázať priamu súvislosť medzi mučením a smrťou, aj keď bola podľa expertov vysoko pravdepodobná; a ani sa nepodarilo preukázať úmyselné neskoré podanie pomoci). V roku 1999 mu odvolací súd zmiernil trest na dva roky. Mácha do výkonu trestu nastúpil v roku 2002, po roku bol podmienečne prepustený.

Proces beatifikácie[upraviť | upraviť kód]

V apríli 2013 dala Česká biskupská konferencia súhlas na začatie procesu blahorečenia pátra Toufara. Najprv bol jeho život skúmaný na úrovni Biskupstva královohradeckého. Za postulátora kauzy bol stanovený v roku 2013 Dp. Tomáš Petráček.[1]

Pre potreby skúmania veci bolo potrebné exhumovať ostatky Josefa Toufara. Proti tomuto sa ohradilo združenie bývalých politických väzňov, ktorým to prišlo neetické. Porozumenie pre exhumáciu ale vyjadrilo vedenie Konfederácie politických väzňov Českej republiky, podľa ktorých sa tým nenaruší úcta k ostatkom ostatným, ktorí boli s kňazom pochovaní.

Tomáš Petráček v januári 2019 podal žiadosť o začatie kanonizačného konania a zároveň požiadal veriacich, aby dokumenty súvisiace s Toufarom poslali na Biskupstvo královohradecké.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. LUŠTINEC, Vít. V Hradci začíná proces blahořečení Josefa Toufara, postulátorem byl jmenován Petráček / Christnet.eu [online]. www.christnet.eu, [cit. 2019-08-11]. Dostupné online.

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Josef Toufar

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Josef Toufar na českej Wikipédii.