Jozef Sentiváni

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jump to navigation Jump to search
Jozef Sentiváni
uhorský šľachtic
Jozef Sentiváni
Narodenie1817
Budapešť, Maďarsko
Úmrtie1905
Budapešť, Maďarsko

Jozef Sentiváni alebo Jozef Svätojánsky (staršie resp. maď. Szentivány(i) alebo Szent-Ivány; lat. Szentivanius; * 1817, Budapešť, Maďarsko – † 1905, Budapešť) bol šľachtic žijúci v Liptovskom Jáne, majiteľ rozsiahlych pozemkov a nemovitostí v Liptove, zakladateľ osady Štrbské Pleso vo Vysokých Tatrách.

Rod Svätojánsky (Szentiványi)[upraviť | upraviť zdroj]

V 10. storočí obsadili maďarské kočovné kmene podunajskú nížinu. Predkovia Slovákov sa postupne dostali do područia Maďarov. Po príchode do Európy Maďari zmenili kočovnícky spôsob života, usádzali sa na novej zemi a ich kmeňoví náčelníci neraz uzatvárali spojenectvá so slovanskými veľmožmi a obsadzovali územia, kde sídlilo slovanské roľnícke obyvateľstvo. Časť obyvateľstva z južného Slovenska sa utiahla do severných horských kotlín, kde sa pre nebezpečný horský terén nedostali maďarské jazdecké jednotky. Slovanské obyvateľstvo budovalo silné horské opevnenia a hradiská. Medzi ne patrí aj hrad Liptov, ktorého existencia je doložená písomným prameňom k roku 1262. Liptov bol aj pre túto príčinu začlenený do uhorského štátu neskôr. Koncom 11. storočia sa už celé územie Slovenska stalo súčasťou uhorského novovznikajúceho štátu. V 11. storočí neboli ešte severné územia Slovenska rozdelené medzi súkromných vlastníkov. Podľa uhorského práva ľudoprázdne a neobrábané pozemky patrili panovníkovi. Koncom 12. a začiatkom 13. storočia začali v uhorskom štáte jednotlivé veľmožské rody rozširovať svoje pozemkové vlastníctva na úkor kráľovského domínia. Spory o uhorský trón vyvolávali potrebu každého uchádzača o tento piedestál získať si príslušníkov vládnucej triedy predovšetkým darovaním pôdy. Rozdeľovanie kráľovského majetku nadobudlo veľké rozmery najmä za vlády Ondreja II. (1205 – 1235) po roku 1208, keď panovník vyhlásil, že zavedie nový štátnohospodársky systém, zmení dávny dovtedy málo porušený stav v krajine, bude udeľovať hrady, komitáty, iné majetky Horných Uhier s "večným dedičným právom slobodným pánom zemanom a bojovníkom". Od tých čias začali sa na Slovensku popri kráľovských majetkoch tvoriť aj súkromné panstvá a ich vlastníkmi sa na základe kráľovských donácií stali šľachtické osoby, ktoré boli oddané kráľovi. Medzi význačné donačné listiny vzťahujúce sa na oblasť Horného Liptova patrí donácia Ondreja II. z roku 1230, ktorou daroval Beuchovi a Hauk Polkovi (ktorí boli pravdepodobne predkovia Bohumíra), pochádzajúcim pravdepodobne z Čiech, Uhorskú Ves (Magiarfalu), k nej patriaci les a lúku. V roku 1262 Belo IV. udelil donáciu na Liptovský Ján, roku 1267 na Važec, Štrbu a Šuňavu, roku 1269 na Východnú rodine Bohumíra (Bogomer) za zásluhy získané vo vojne s Rakúskom a pri prenášaní posolstiev do Poľska a Ruska. Pravosť listiny spochybnili niektorí historici. Prepis tejto listiny z roku 1318 sa nachádza v listinách svätojánskeho rodu, ktoré sú uložené v múzeu v Budapešti. Je však známe, že v roku 1273 Bohumíra potvrdil v držbe majetku darovaného mu Belom IV. panovník Ladislav IV. (1262-1290). Bohumírovi územie medzi Spišom, Vysokými Tatrami a Nízkymi Tatrami ohraničené na západe Belianskym potokom, Važcom a riečkou Boca. Oblasť okolo Hýb patrila do chotára hybských "hostí" a od tohto chotára na západ mal v držbe majetky Bohumírov brat Serafín. Prví kolonisti, ktorí prišli do Liptova, na základe donačnej politiky, boli z Čiech alebo Moravy. U niektorých to nie je isté, ale bezpochybné je, že jedna z najstarších rodín kolonistov - Bohumírova, ktorá kolonizovala väčšinu územia horného Liptova, odvodzovala si svoj pôvod z Čiech. Keď v roku 1286 na žiadosť Bohumíra vyňal kráľ jeho rodinu z počtu "hostí", zmienil sa v dotyčnej listine o jeho pôvode z českej šľachty. Teda zakladateľom rodu bol Bogomír (Bohumír). Bohumírovi šiesti synovia (Bodo, Mikuláš, Ján, Vavrinec, Dionýz a Bohumír II.) sa stali zakladateľmi šľachtických rodov Svätojánskych (Szentiványi), Baánovcov a Smrečániovcov (Szmrecsányi).

K právam na užívanie územia patrilo aj právo na dobývanie nerastných surovín, zlata, striebra, medi atď. Výsadné právo naplno využívali aj potomkovia Bohumíra. Odvodzovali ho od banského privilégia udeleného roku 1285 Bohumírovi kráľom Ladislavom IV.. Svätojánskovci užívali banský regál sami a nemuseli odovzdávať "urburu" príslušnej banskej komore, lebo Bohumír dostal banské privilégium päťdesiat rokov pred zavedením urbury z baní nachádzajúcich sa na šľachtickej pôde. Dotýkalo sa to najmä baní v okolí Boce. Bohumírove donácie na východnú časť Liptova potvrdil v roku 1279 Ladislav IV. a v nasledujúcom roku nariadil Spišskej kapitule vykonať reambuláciu Bohumírových majetkov. V reambulačnej listine je reč o hranici medzi Liptovom a Spišom, ktorá sa tiahla medzi Štrbou a Batizovcami a delila majetky Bohumíra a cisterciánovskýmopátstvom v Spišskom Štiavníku.

Rodina Bohumíra a jeho brata Serafína vlastnila obce okolo rieky Belá, Liptovský Peter, Vavrišovo, Pribylinu, Dovalovo, Uhorskú Ves a mnohé iné. Serafín bol prvým pánom hrádockého hradu a jeho panstva.[1]

Počas nasledujúcich storočí Sentivániovci zveľaďovali svoj majetok, založili šľachtickú školu, stavali kostoly, školy, zaslúžili sa o propagáciu minerálnych prameňov v Liptovskom Jáne.

  • Bodo, Bohumírov syn, sa po prvý raz spomína v listine z roku 1327. V listine sa sťažujú Bohumírovi synovia kráľovi Karolovi I., že im pred piatimi rokmi vykradli svätojánsky kostol a zmizla listina, ktorou im kráľ Ladislav II. udelil majetky. Bodo bol zakladateľom rodu Svätojánskych. V jeho rodostrome je pri jeho mene uvedené Sebestydude Szentivanyi (1388). Odvtedy mal Svätý Ján svoje pomenovanie.
  • Peter Svätojánsky (* okolo roku 1544 – † ?)
  • František Svätojánsky (*1600 – †1649),vlastník pozemkov v Uhorskej Vsi, Liptovskom Jáne a Závažnej Porube.
  • Ján Svätojánsky (?), majiteľ pivovaru.
  • Martin Svätojánsky-Szentiványi (*1633 – †1725), polyhistor, redaktor, vydavateľ, pedagóg. Magister filozofie, profesor Univerzity vo Viedni (1656 – 1657).
  • Jozef Svätojánsky (* okolo roku 1690 – †?)
  • Martin Svätojánsky (* okolo roku 1720 – †?), zeman, statkár.
  • Melichar Svätojánsky (* okolo roku 1721--†1761)
  • Jozef Svätojánsky (?), hlavný župan Liptovskej stolice.
  • Štefan Svätojánsky (*1725 – †1773), jezuita, profesor rétoriky, cirkevného práva, gréčtiny a filozofie na jezuitskom kolégiu v Košiciach.
  • František Svätojánsky (*1731 – †1823), prvý podžupan Novohradskej stolice (1769), župan Šarišskej a Abovskej stolice (1785), krajinský sudca (1802).
  • Michal Svätojánsky (?)
  • Gabriel Svätojánsky (* okolo roku 1750 – †?), zeman a majiteľ mlyna v Liptovskom Jáne.
  • Matej Svätojánsky (*1750 – †?), statkár, zeman.
  • Štefan Svätojánsky (* okolo 1755 – †?), farár v Partizánskej Ľupči.
  • Martin Svätojánsky (* okolo 1783 – †1834), otec advokáta Martina, zeman.
  • Štefan Svätojánsky (18. – 19. stor.), farár v Liptovskom Mikuláši.
  • Rafael Svätojánsky (18. – 19.stor.), ostrihomský kanoník.
  • Pavol Svätojánsky (?), podžupan Liptovskej stolice.
  • Karol Svätojánsky (*1765 – †1838), vojak
  • Karol Svätojánsky (*1802 – †1877), vyslanec na Uhorskom sneme, župan Gemersko-malohontskej stolice.
  • Martin Svätojánsky (*1815 – †1895), advokát, župan Liptovskej stolice.
  • Štefan Svätojánsky (*okolo 1821 – †?), župan Liptovskej stolice
  • Jozef Svätojánsky (*1844 – †1941), statkár v gemerských Behynciach.
  • Jozef Svätojánsky (*1818 – †1905), gróf, zakladateľ Štrbského Plesa.[2]

Fragmenty z jeho života[upraviť | upraviť zdroj]

O jeho živote sa veľa nevie. Historické pramene sú skúpe. Bol introvert a vyhýbal sa publicite. Jeho nekrológ v ročenke Uhorského karpatského spolku z roku 1906 je veľmi stručný. Narodil sa v Budapešti, vyštudoval hospodárstvo a po vojenskej službe sa rozhodol venovať správe rodinných majetkov, ktoré riadil zo svojho kaštieľa v Liptovskom Jáne, kde trvalo žil. [3]

Aktivity v Tatrách[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 1267 udelil Belo IV. comesovi Bogomelovi zalesnenú oblasť medzi Važcom a hranicami Spiša, vrátane liptovskej časti Vysokých Tatier s výnimkou Kôprovej doliny a Tichej doliny. Súčasťou majetku boli Važecká, Furkotská a Mlynická dolina aj so Štrbským plesom. Tento komplex si zachoval v majetku rodu Sentiváni celistvosť do konca 19. storočia. V majetku rodiny boli okrem iného aj bane na Kriváni.

Jozef Sentiváni si v roku 1872 postavil na brehu Štrbského plesa poľovnícku chatu. Už o rok ju sprístupnil turistickej verejnosti. V nasledujúcom desaťročí tu vyrástlo niekoľko súkromných turistických chatiek. Anton Döller bol iniciátorom vybudovania prvých turistických stavieb na Štrbskom Plese. Sentiváni okolie plesa zveľaďoval a zo Štrbského Plesa sa stala vyhľadávaná kúpeľná osada.

Roku 1873 vstúpil, ako jeden z prvých zakladajúcich členov, do Uhorského karpatského spolku. V rokoch 18781879 bol jeho predsedom. V roku 1884 založil liptovskú odbočku spolku so sídlom v Liptovskom Mikuláši, ktorej bol podpredsedom. Bol iniciátorom hĺbkového zmerania Štrbského plesa a jeho zmapovania. Okolo plesa na jeho príkaz bol vybudovaný chodník. Pričinil sa o sprístupnenie hrebeňa Solísk, podporil vybudovanie chodníka na Kriváň, výstavbu turistických chodníkov zo Štrbského Plesa na Podbanské a podporoval stavbu cesty medzi Štrbským Plesom a Smokovcom, ktorá sa neskôr premenila na Cestu Slobody.

Koncom 19. storočia vyvíjalo na Jozefa Sentivániho nátlak knieža Hohenlohe, aby mu odpredal pozemky okolo Štrbského plesa. Kniežaťu kúpu zmaril vtedajší minister hospodárstva Uhorska Ignác Darányi, lebo sa postavil proti expanzívnemu cudzincovi a sprostredkoval predaj sentivániovského majetku aj so Štrbským plesom a osadou roku 1901 uhorskému štátu. V roku 1906, po smrti Sentivániho, keď už Štrbské Pleso jeho rodine nepatrilo, odhalili mu pri jazere pamätnú tabuľu. K Štrbskému Plesu sa do roku 1918 pridával prívlastok Szentiványi Csorba–tó. Jazero sa volalo Czorba–tó a Capie pleso má v maďarskom názvosloví historický názov Szentiványi–tó.[4][3]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. SLIVKA, Koloman; HRBEK, Róbert; BOROŠ, Matej. Dejiny Horného Liptova. Liptovský Hrádok : Mestský národný výbor, 1969. 320 s.
  2. MACHALA, Drahoslav. Šľachtické rody. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2007. ISBN 978-80-8046-375-5. S. 88.
  3. a b Bohuš, Ivan: Osudy Štrbského Plesa, vydali Kúpele Štrbské Pleso a.s., 2002, 92s., ISBN 80-967853-1-1
  4. Houdek, Ivan; Bohuš,Ivan: Osudy Tatier, Vydavateľstvo Šport Bratislava, 1976