Jozef Zachar

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Jozef Zachar
Narodenie13. december 1920
Hlohovec, Slovensko
Úmrtie1. január 2013 (92 rokov)
Piešťany, Slovensko

Jozef Zachar (* 13. december 1920, Hlohovec – † 1. január 2013, Piešťany) bol slovenský filmový a televízny režisér a scenárista.

Život a tvorba[upraviť | upraviť kód]

Narodil sa v Hlohovci. Najprv vyštudoval literatúru a psychológiu na Pedagogickej fakulte v Bratislave. Pôvodne chcel byť učiteľom, no napokon svoj život spojil s filmom. Koncom 40. rokov sa stal pracovníkom Ústavu pre školský a osvetový film – Školfilm v Bratislave a od roku 1950 pracoval ako režisér v Štúdiu populárno-vedeckých náučných filmov.

Ako režisér, autor námetov a scenárista natočil niekoľko desiatok krátkych inštruktážnych, priemyslových, populárno-vedeckých, prírodných filmov. Množstvo týchto snímok vzbudilo pozornosť aj na domácich a zahraničných festivaloch a prehliadkach a boli ocenené radou cien a vyznamenaní. Dokumentárnej tvorbe sa venoval príležitostne aj po roku 1967.

V roku 1965 sa začala Zacharova dlhoročná spolupráca s televíziou, pre ktorú realizoval niekoľko televíznych filmov a seriálov, koncom 80. rokov aj prepisy slovenských opier Jána Cikkera a Eugena Suchoňa – Juro Jánošík a Svätopluk.

Jozef Zachar sa vo svojich komediálnych a dramatických filmoch z histórie aj zo súčasnosti, určených pre dospelého alebo pre detského diváka snažil zamerať predovšetkým na požiadavky publika a na prácu s hercom. Pred kameru často umiestňoval vedľa slovenských hercov taktiež ich českých kolegov.

Záver života prežil v piešťanskom Alzheimer centre, aj tu ho navštevovali dokumentaristi a médiá. Jozef Zachar zomrel krátko po deväťdesiatychdruhých narodeninách na Nový rok 1. januára 2013 v Piešťanoch.

Zmluva s diablom[upraviť | upraviť kód]

Divácky úspech zaznamenala jeho komédia Zmluva s diablom (1967), ktorá zarezonovala i v Nemecku. Zachar pre tamojšiu distribúciu dotočil do filmu niekoľko eroticky ladených scén. Pre nemecké publikum potom vytvoril aj dve kostýmové komédie – Komm, liebe Maid und mache (Poď, láska moja, a rob) a Alle Kätzchen naschen gern (Všetky mačky rady maškrtia) podľa rozmarných poviedok Honoré de Balzaca. Vynikajúco herecky obsadený film bol pre Zachara debutovým. Podľa námetu a scenára Ivana Bukovčana, príbeh o mládeži a dvojtvárnosti sveta doselých bol určený pre mládež a zároveň mládeži nepístupný. rozpráva o piatich mladých dievčatách, ktoré neprávaom obvinili, že sa rozhodli prísť o panenstvo ešte pred maturitnou skúškou. Keďže dievčinky nevedia presvedčiť okolie o nespravodlivosti podozrenia z trucu sa rozhodnú,vec” skutočne zrealizovať. Zmluva s diablom, je kritika malomeštiackych predsudkov rodičov podkladom veselohernej zápletky o piatich dievčatách, ktoré sa údajne chcú zbaviť panenstva.

Dokumentárna tvorba a Psychodráma[upraviť | upraviť kód]

Do roku 1975 nakrútil takmer 100 dokumentárnych a inštruktážnych filmov s priemyselnou a poľnohospodárskou tematikou, no vrcholom Zacharovej dokumentárnej tvorby v Štúdiu populárno-vedeckých náučných filmov bol celovečerný film Psychodráma (1964). Snímka o modernej psychoterapeutickej metóde liečenia neurózy nakrútil podľa vlastného námetu a scenára. V čase vzniku bol tento pozoruhodný titul označený za „protištátny a rozvratnícky“. Jeho politické podtexty spôsobili, že film sa dostal medzi trezorované tituly. Na krátke obdobie ho sprístupnili až v druhej polovici šesťdesiatych rokov, definitívne po roku 1989. V centre pozornosti je pacient psychiatrickej liečebne, človek, ktorý sa pokúsil o samovraždu a je v hlbokej depresii. Zachar v Psychodráme okrem psychických dôvodov obohacuje portrét i o sociálno-politické súvislosti individuálnej krízy osobnosti – pokus hlavnej postavy o samovraždu bol dôsledkom komunistického teroru proti jeho rodine na začiatku päťdesiatych rokov. Patrí k najlepším dokumentárnym dielam šesťdesiatych rokov v Československu. V Psychodráme Zachar spojil nakrúcanie terapeutických sedení tromi skrytými kamerami s obsadením hlavnej postavy študentom herectva, ktorý si pripomína vlastné predchádzajúce liečenie. Film kombinuje tradičné dokumentaristické metódy s aktuálnymi návratmi cinema direct k Vertovovi a jeho „kino-oku“.

Očovské pastorále[upraviť | upraviť kód]

Názov signalizuje pastiersku tému a detviansky kraj vychýrený urastenými chlapmi s divokou letorou. V hlavnej úlohe baču Goliana Július Pántik. Film Očovské pastorále prináša obraz nedôvery k družstvám, šikanovanie ľudí pre chodenie do kostola („Podporujete náboženské prežitky“), a najmä celkom nové chápanie antagonizmu medzi bezzemkom a „kulakom“. Osou sporu Goliana a predstavenstva je vzťah k družstevnému majetku. Realizačná približnosť réžie však nedokázala naplniť možnosti scenára Štefana Sokola, ktorý poskytoval zaujímavé východisko pre konfrontáciu mravných hodnôt patriarchálnej minulosti a socializmu, ľudovej tradície a konzumného pokrokárstva. Očovské pastorále prináša v spracovaní témyslovenskosti rustikálnu robustnosť, vo výsledku mu však chýba bytostné tvorivé gesto, aké poznáme napríklad od ukrajinských tvorcov (Alexander Dovženko, Jurij Ilienko).

Desať percent nádeje[upraviť | upraviť kód]

Film Desať percent nádeje (1976) opäť využíva osvedčený model vzájomného prelínania súkromných a pracovných problémov. Kladie sa tu dôraz n a psychologickú kresbu hrdinov. Hybnou osou príbehu je ľudská solidarita, ktorú prejavia spolupracovníci v práci ťažko popálenému kamarátovi. Realizačná koncepcia podčiarkla nepatetickú samozrejmosť hrdinstva, dokumentaristická štylizácia obrazu nadviazala na spravodajskú vecnosť korešpondujúcu s autentickosťou reality (podnetom na vznik filmu bola skutočná udalosť).

Režijná filmografia[upraviť | upraviť kód]

  • 1982 Guľôčky
  • 1981 Bičianka z doliny (TV film)
  • 1981 Útěk (TV film)
  • 1980 Demokrati
  • 1980 Konec dětských lásek (TV seriál)
  • 1979 Vynes na horu svoj hrob (TV film)
  • 1977 Kamarátka Šuška- priniesol zaujímavú tému vzťahu detí k prírode. Ako v mnohých detských filmoch zo sedemdesiatych rokov tu však znova tvorí problém literárny základ, ktorý trpel bezradnosťou pri formovaní charakterov detí i dospelých, neodpútal sa od zaužívanej tendencie uplatňovať za každú cenu výchovný prvok.
  • 1977 Sedem krátkych rokov inžiniera Hagaru (TV film)
  • 1976 Desať percent nádeje
  • 1975 Nepokojná láska (TV seriál)
  • 1975 Rabovali Turci (TV film)
  • 1975 Sebechlebskí hudci]]
  • 1973 Milionár (TV film)
  • 1973 Očovské pastorále
  • 1972 Mumu (TV film)
  • 1972 Stávka o Leokádiu (TV film)
  • 1971 Polnočná večera (TV film)
  • 1971 Zaprášené histórie Ema Bohúňa (TV seriál)
  • 1970 Komm, liebe Maid und mache
  • 1970 Rekviem za rytierov
  • 1969 Alle Kätzchen naschen gern
  • 1968 Niet inej cesty
  • 1967 Zmluva s diablom
  • 1966 Chvála vzdelania
  • 1966 Model manželstva
  • 1965 Neprebudený (TV film)
  • 1965 Oko za oko (TV film)
  • 1987 Juro Jánošík (TV film)
  • 1987 Juro Jánošík (TV fim)
  • 1984 Lampáš malého plavčíka
  • 1983 Muž nie je žiadúci
  • 1989 Svätopluk (TV film)

Dokumentárna filmografia[upraviť | upraviť kód]

  • 1964 Psychodráma
  • 1956 Dobývanie soli
  • 1956 Gánovský nález – náučný film o archeologickom objave skameneliny mozgu neandertálskeho človeka
  • 1956 Travertín
  • 1955 Keď škodci spia
  • 1955 Ľadový kryštál ako geologický činiteľ
  • 1955 Samo Chalupka
  • 1954 Geologická činnosť vody
  • 1953 Dieťa, škola a pohyb
  • 1953 Geologická činnosť vetra
  • 1953 Maštaľný hnoj
  • 1953 Vlna je na horách
  • 1952 Dve úrody za rok
  • 1951 Cezpoľný beh
  • 1951 Strelné práce v rudných baniach

Scenáristická filmografia[upraviť | upraviť kód]

  • 1966 Chvála vzdelania
  • 1966 Model manželstva
  • 1964 Psychodráma

Použitá literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • Václav Macek, Jelena Paštéková, Dejiny slovenskej kinematografie, (Martin: Osveta, 1997). 599 s. ISBN 80-217-0400-4