Juliana Korponaiová-Géciová
| Juliana Korponaiová-Géciová | |
 uhorská šľachtičná | |
| Narodenie | 1680 Ožďany, Slovensko |
|---|---|
| Úmrtie | 25. september 1714 Győr, Maďarsko |
| Odkazy | |
| Commons |  Juliana Korponaiová-Géciová |
Juliana Korponaiová-Géciová (iné názvy: Juliana/Júlia Géciová-Korponaiová, Juliana/Júlia Korponaiová (rodená Géciová), starší pravopis: Julianna Korponayová(-Géczyová); * 1680, Ožďany - † 25. september 1714, Győr, Maďarsko) bola uhorská šľachtičná. Je známa aj z románu spisovateľa Móra Jókaiho ako levočská biela pani.
Životopis[upraviť | upraviť zdroj]
Bola dcérou Žigmunda Géciho a Judity Bakošovej. Narodila sa v roku 1680 v kaštieli v Ožďanoch. Do svojich 16 rokov vyrastala u Dávida Absolóna na hrade Mukačevo.
V roku 1700 sa vydala za Jána Korponaia, kapitána Muránskeho hradu, ktorý bol adoptívnym synom Krištofa Kubínyho (1527-1586) a Barbory Pongrácovej. Mali spolu syna Gabriela. Bývala aj v Banskej Bystrici v dome č. 11 na Lazovnej ulici, ktorý existuje dodnes. (V kuriálnej zápisnici z roku 1730 sa spomína, že darovaný a opravený „dom skonfiškoval a obýva kráľovský fiškus“, po tom čo bola Juliana obvinená z vlastizrady.) Jej manžel Ján Korponai bol banskobystrickým súdom Jána Svätojánskeho taktiež odsúdený na pokutu takmer 5 tisíc zlatých. Jej otec Žigmund bol plukovníkom telesnej stráže Imricha Tököliho. Počas stavovských povstaní Františka II. Rákociho už ako vydatá, bola milenkou kuruckého veliteľa, baróna Štefana Andrášiho, ktorý už bol v tom čase vdovec. Julianin manžel Ján Korponai bol v nepokojných časoch kuruckého odboja prívržencom cisára Jozefa I. Habsburského (1678-1711). Údajne pod vplyvom manželky Juliany Korponaiovej sa pridal na stranu Františka II. Rákociho, ktorý bol so svojimi vernými v poľskej emigrácii. Juliana, keďže otec nebol prítomný, prijala v roku 1712 namiesto neho listy od kuruckých emigrantov, ktorých obsahom boli výzvy na nové povstanie proti cisárovi.[1] Pri výsluchu tvrdila, že ich spálila. Listy boli adresované Viliamovi Vinklerovi, veliteľovi povstaleckého pešieho pluku v Trenčianskej stolici, a Jánovi Šréterovi. Ďalšia časť listov mala byť doručená povstalcom Ladislavovi Šemšeyovi a Urbanovi Celderovi, ktorý bol bývalým kuruckým plukovníkom.[2]
Bola zatknutá a obvinená zo špionáže a vlastizrady a na hrade Červený Kameň uväznená, neskôr žalárovaná v Győri. Celkove tri roky. Na priamy nátlak cisára, tzv. „delegovanému súdu“ predsedal gróf Štefan Koháry (1649-1731). Ďalší členovia súdu boli Ján Pálfi a Mikuláš Ilešházi. Súd najskôr odložil vynesenie rozsudku o dva roky, ale nakoniec poslúchol kráľovský príkaz, aby obvinená bola súdená aj mučená. V tejto súvislosti je zaznamenaný cisárov argument: „Aj keď neexistuje žiadny právny bod, ktorý by nám to umožňoval, žiadny zákon nám to ani nezakazuje.“ Juliana bola počas súdu uväznená v Rábe (Győri) v podzemnej kobke v budove radnice. Bola mučená vyviazaním tela na strop za ruky a zaťažením dolných končatín kamenným závažím. Od pálenia rozpálenou žehličkou jej sudcovia upustili. Počas tortúry nepriznala nič, k čomu by sa už skôr nepriznala dobrovoľne. Na trhovisku v Rábe bola 25. septembra 1714 Juliana popravená. Verejne ju sťali mečom pripútanú k popravčiemu stĺpu (na dnešnom Széchenyiho námestí) a pochovali ešte v ten deň na neďalekom katedrálnom cintoríne (dnes už neexistuje). V zázname z 25. septembra 1714 sa spomína, že „Julianu sťali pred zrakom ľudu“. V matrike zosnulých v Rábe je zápis, že ju pochoval „nemecký kaplán František Kopcsinai“.
Z najnovších bádaní historikov vyplýva, že Juliana Korponaiová bránu v obliehanej Levoči neotvorila. V skutočnosti len jej milenec Štefan Andráši oznámenie a listy o predbežnom rokovaní o kapitulácii postúpil prostredníctvom nej obrancom Levoče. Mesto dobrovoľne kapitulovalo podľa dohody mestskej rady a cisárskeho generála Georga Löffelholza (1661-1719).
V roku 1909 zorganizoval historik Kálmán Thaly (1839-1909) v Maďarsku prednášku o Juliane Korponaiovej. Na prednáške tvrdil, že poskytol spisovateľovi Mórovi Jókaimu námet k romantickému románu Levočská biela pani.