Julio Argentino Roca

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Julio Argentino Roca
Julio Argentino Roca
Julio Argentino Roca, podpis
9. prezident Argentínskej republiky
V úrade
12. október 1898 – 12. október 1904
ViceprezidentNorberto Quirno Costa
Predchodca José Evaristo Uriburu Manuel Quintana Nástupca
4. prezident Argentínskej republiky
V úrade
12. október 1880 – 12. október 1886
ViceprezidentFrancisco Bernabé Madero
Predchodca Nicolás Avellaneda Miguel Juárez Celman Nástupca
bývalý minister vnútra Argentínskej republiky
V úrade
6. august 1890 – 1. máj 1891
PrezidentCarlos Pellegrini
Predchodca Salustiano Zavalía José Vicente Zapata Nástupca
bývalý minister vojny a námorníctva Argentínskej republiky
V úrade
4. január 1878 – 9. október 1879
PrezidentNicolás Avellaneda
Predchodca Adolfo Alsina Carlos Pellegrini Nástupca
Biografické údaje
Narodenie17. júl 1843
San Miguel de Tucumán, Argentínska konfederácia (súčasná Argentína)
Úmrtie19. október 1914 (71 rokov)
Buenos Aires, Argentína
Politická stranaNárodná autonomistická strana
Alma materColegio del Uruguay
Profesiavojak
Národnosťargentínska
Rodina
Manželka
Clara Funes de Roca
DetiJulio Argentino Pascual Roca
Odkazy
Spolupracuj na CommonsJulio Argentino Roca
(multimediálne súbory)

Alejo Julio Argentino Roca Paz (* 17. júl 1843, San Miguel de Tucumán – † 19. október 1914, Buenos Aires) bol argentínsky politik a vojak. Bol dvakrát prezidentom Argentíny a to v rokoch 1880 - 1886, kedy bol 4. prezidentom Argentínskej republiky a v rokoch 1898 - 1904, kedy bol 9. prezidentom štátu. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaný za 9. a 14. prezidenta krajiny. Pred tým pôsobil ako minister vojny a námorníctva a minister vnútra. Patrí medzi najvýznamnejších argentínskych politikov konca 19. storočia. Ako vojenský generál a neskôr aj prezident viedol vojenské operácie proti pôvodným obyvateľom na juhu súčasnej Argentíny, vďaka čomu sa jej územie rozšírilo až na úplný juh Južnej Ameriky. Tieto vojenské operácie však boli spojené s častým porušovaním ľudských práv, násilným presídľovaním a aj systematickým vraždením pôvodného obyvateľstva, ktoré sa nechcelo podrobiť. Na druhej strane sa vďaka získaniu a následnému osídleniu tak veľkého územia v Patagónii stala neskôr Argentína jedným z najvýznamnejších poľnohospodárskych producentov a exportérov.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť, profesionálne začiatky a vojna proti indiánom v Patagónii[upraviť | upraviť zdroj]

Maľba zobrazuje obsadenie územia okolo rieky Río Negro armádou generála Rocu v roku 1879.

Narodil sa v meste San Miguel de Tucumán na severozápade Argentíny do vojenskej rodiny. Jeho otec Segundo Roca bol dôstojníkom a bojoval vo vojne za nezávislosť Argentíny na strane bojovníkov za nezávislosť a neskôr aj vo vojne trojspolku na strane Argentíny.[1] Študoval na Colegio del Uruguay, ktorú ako slobodnú vzdelávaciu inštitúciu provincie Entre Ríos založil guvernér provincie Justo José de Urquiza. Roca chcel pôvodne študovať medicínu, no nakoniec už v roku 1858 vstúpil do armády. Na strane Argentínskej konfederácie následne bojoval v občianskej vojne proti provincii Buenos Aires. Následne v rokoch 18641870 sa zúčastnil aj vojny trojspolku, v ktorej mu zomrel otec a dvaja bratia. Z tejto vojny sa domov vrátil s hodnosťou plukovníka. Bol jedným z veliteľov posledných bojov proti federálnym rebelom v občianskej vojne, kedy sa podieľal na porážke povstania Ricarda Lópeza Jordána v roku 1871. V roku 1873 bol povýšený do hodnosti generála.[2]

V tomto období sa už územie reálne ovládané argentínskou vládou pomaly už od polovice 19. storočia posúvalo smerom na juh. Bolo to hlavne z dôvodu príchodu množstva nových európskych osadníkov, ktorí zakladali na voľných miestach svoje farmy. To vyvolalo prvé konflikty s miestnym pôvodným obyvateľstvom, ktoré prerástli v otvorený boj. Indiáni vytvorili lúpežné skupiny, ktoré napádali farmy, kde zabíjali, znásilňovali, unášali predovšetkým ženy a rabovali. Vláda sa proti tomu snažila zasiahnuť, no až do ukončenia vojny trojspolku v roku 1870 nemohla do oblasti vyslať väčšie vojsko, aby situáciu vyriešilo. Práve na začiatku 70. rokov 19. storočia sa indiánske útoky vystupňovali, na čo už musela vláda reagovať. Prvú vojenskú kampaň v roku 1876 viedol minister vojny Adolfo Alsina, ktorý rozšíril územie až po okraj súčasnej provincie Buenos Aires, pričom už počas tejto kampane boli zabité tisíce pôvodných obyvateľov. Roca kritizoval Alsinov postup ako obranný, no po smrti Alsina na konci roka 1877 ho prezident Nicolás Avellaneda vymenoval už v januári 1878 za ministra vojny a námorníctva a poveril ho velením nad bojovými akciami na juhu proti indiánom. Alsina veril, že indiáni môžu byť začlenení do Západnej civilizácie, čím sa skončia ich útoky, naopak Roca bol presvedčený, že musia byť absolútne porazení a podrobení silou.[3] Parlament následne prijal zákon o rozšírení územia štátu až po rieky Río Negro (súčasná provincia Río Negro) a Neuquén (súčasná provincia Neuquén), kde sa mali usídľovať európski prisťahovalci na úkor pôvodného obyvateľstva. Prezident Avellaneda síce nebol presvedčený o správnosti zdôvodnenia rozširovania územia, no vzhľadom na hrozbu, že toto územie obsadí susedné Čile s plánom generála Rocu súhlasil. V októbri 1878 bolo vytvorené Guvernéstvo Patagónia s jurisdikciou až po Hornský mys. Toto ťaženie dostalo pomenovanie Dobytie púšte. Roca s armádou zahájili novú ofenzívu a rýchlo postupovali, zajali pritom viac ako 4 000 indiánov, hlavne žien a detí. Hlavný a najväčší útok sa začal v apríli nasledujúceho roka, kedy Roca so 6 000 vojakmi pri rieke Río Negro zabil viac ako 1 300 indiánskych bojovníkov a podobný počet zajal. Zajatí boli aj piati najvýznamnejší indiánski náčelníci, z toho jeden bol zabitý. Následne padlo do zajatia viac ako 10 000 indiánov, aj žien a detí. Kmene, ktoré vojenské ťaženie generála Rocu prežili, boli presunuté do najodľahlejších častí Argentíny, 10 000 indiánov bolo v zajateckých táboroch a ďalších 3 000 bolo presunutých do Buenos Aires, následne boli rozdelení podľa pohlavia, aby sa zabránilo ich ďalšiemu rozmnožovaniu. Nové územia podľa plánu obsadili farmári a dobytkári.[4]

Prvá vláda[upraviť | upraviť zdroj]

Prezident Roca zahajuje legislatívne obdobie roka 1886.

Vojenské víťazstvá priniesli Rocovi veľkú popularitu a stal sa najvýznamnejším predstaviteľom Národnej autonomistickej strany. Rocu navrhli členovia strany za nového kandidáta na prezidenta. Prezident Avellaneda sa súčasne snažil o federalizáciu Buenos Aires, t. j. o oddelenia mesta od provincie, čo bolo prisľúbené už pri vzniku novodobej republiky, no stále to nebolo uskutočnené. S tým však nesúhlasili mnohí obyvatelia hlavného mesta, ktorí sa začali ozbrojovať a organizovať do milícii. V apríli 1880 sa uskutočnili prezidentské voľby, ktoré jednoznačne vyhral generál Julio Argentino Roca, nevyhral iba v provinciách Buenos Aires a Corrientes.[1] To vyvolalo v Buenos Aires nepokoje, kvôli ktorým musel prezident dočasne presťahovať vládu do neďalekej obce Belgrano. V polovici júna vypuklo ozbrojené povstanie, ktoré do hlavného mesta prišla potlačiť federálna armáda, ktorá nakoniec boje vyhrala. Na strane Buenos Aires boli tisíce mŕtvych a tak boli vzbúrenci prinútení prijať podmienky vlády. Výmenou za amnestiu vzbúrenci uznali výsledky posledných prezidentských volieb a súhlasili s federalizáciou Buenos Aires. 12. októbra 1880 odovzdal prezident Avellaneda funkciu svojmu nástupcovi generálovi Rocovi. Nástupom Rocu do funkcie prezidenta sa skončila tzv. éra historických prezidentov a naopak sa začalo obdobie konzervatívnej republiky.[4] V čase nástupu do úradu mal Roca iba 37 rokov a stal sa tak druhým najmladším prezidentom v histórii krajiny po jeho predchodcovi Avellanedovi, ktorý mal v čase nástupu do úradu iba o niekoľko mesiacov menej. Prioritami Rocu vo funkcii bolo udržanie mieru a stability, čo malo priniesť prosperitu a slobodu. Aby prezident túto stabilitu zabezpečil, rozdeľoval peniaze zo štátneho rozpočtu do jednotlivých provincii podľa lojality ich guvernérov. Ak niektorý z guvernérov nebol dostatočne lojálny, alebo sa prezidentovi jeho vláda nepozdávala, vedel ho rôznymi spôsobmi odstrániť z funkcie, súčasne využíval na presadenie svojich politických zámerov rôzne formy nekalých praktík. Na druhej strane presadil prijatie viacerých nových zákonov, čo bolo pre krajinu veľmi prospešné.[3]

Vďaka obsadeniu obrovských území na juhu sa zvýšila poľnohospodárska a dobytkárska produkcia, čo veľmi pomohlo ekonomike štátu. Veľmi významná bola menovaná reforma, ktorá štátu umožnila získať definitívnu kontrolu nad menovou politikou. Na konci roka 1884 vypukla krátka ekonomická kríza, ktorú vláda vyriešila získaním zahraničného úveru. Za prvej vlády prezidenta Rocu sa nebývalo rozšírila železničná siet, ktorej dĺžka sa skoro strojnásobila. Bývalý prezident Domingo Faustino Sarmiento presvedčil Rocu, aby sa zameral aj na oblasť vzdelávania, čo znamenalo prijatie nových vzdelávacích zákonov a budovanie ďalších nových škôl. To výrazne zvýšilo gramotnosť obyvateľstva. Roca sa tiež snažil dosiahnuť oddelenie cirkvi od štátu, povolil vyučovanie náboženstva aj na štátnych školách, čo vyvolalo veľký konflikt s cirkvou a niekoľkoročné prerušenie vzťahov so Svätou stolicou.[2] Prezident pokračoval v rozširovaní územia, keď v roku 1884 došlo k vytvoreniu Národného územia Chubut, prítomnosť si Argentína upevňovala aj na severe na území Chaco. V rámci zahraničnej politiky sa snažil o stanovenie hraníc so susedným Čile, kedy využil hlavne skutočnosť, že Čile bolo v konflikte so susednými štátmi Bolívia a Peru. Aby sa Čile vyhlo boju na dvoch frontoch, uzavrelo s Argentínou dohodu. Hlavnou snahou celej vlády však zostávala veľká podpora prisťahovalectva z Európy. V roku 1886 sa konali nové voľby, ktoré vyhral Rocov spojenec Miguel Juárez Celman.[5]

Politická kariéra po odchode z funkcie a druhá vláda[upraviť | upraviť zdroj]

Julio Argentino Roca počas svojho druhého funkčného obdobia.

Nový prezident sa však už veľmi skoro začal správať pomerne autoritársky. Spočiatku sa mu ale celkom ekonomicky darilo, no v roku 1890 bola krajina ekonomicky vo veľmi zlom stave a kvôli tlačeniu nových peňazí začala inflácia. Zahraničný dlh tým pádom rapídne vzrástol, zároveň sa znížila miera exportu a znížili reálne mzdy. Voči Celmanovi sa tak postavila pomerne silná opozícia zložená z rôznych skupín. Na čele opozície stáli politik Leandro Alem[6] a bývalý prezident Bartolomé Mitre. Ten dokázal získať veľkú podporu aj vo vojsku a v júli 1890 začala revolúcia zvaná tiež revolúcia roku 90, alebo tiež revolúcia z parku.[7] Alem a Mitre však mali rozdielne záujmy, kým Alem sa snažil o skutočnú revolúciu a zmenu, Mitre sa chcel hlavne dostať späť k moci. Alem tak vyšiel proti prezidentovi sám so svojou milíciou a bol tak ľahko porazený. Mitre sa totiž ešte pred tým dohodol s bývalým prezidentom Rocom, že Celmana vystrieda kompromisný kandidát Carlos Pellegrini s tým, že v ďalších voľbách podporí Roca práve Mitreho. Celman tak bez podpory Rocu abdikoval a v auguste 1890 sa prezidentom stal skutočne vtedajší viceprezident Pellegrini.[8] Nového prezidenta Roca plne podporoval a vďaka tomu sa vláde podarilo presadiť dôležité úsporné opatrenia, vďaka ktorým Argentína prekonala krízu. Prezidentovi Pellegrinimu sa tiež podarilo vyjednať nové podmienky splácania zahraničného dlhu a zreformovať bankový systém. Pozitívny vplyv mal aj nárast exportu poľnohospodárskych produktov. V roku 1891 sa začal hľadať nový prezident, najvážnejšími kandidátmi boli Roque Sáenz Peña a bývalý prezident Bartolomé Mitre. Ani jedného však Roca nechcel vo funkcii prezidenta vidieť a tak presvedčil otca Roqueho Sáenza Peñu Luisa Sáenza Peñu, aby prijal kandidatúru, čo sa mu aj podarilo. Aby Roca zabránil aj druhej časti opozície získať moc, presvedčil prezidenta Pellegriniho, aby nechal zatknúť Leandra Alema a jeho spolupracovníkov. Vďaka tomu dosiahol, že voľby jednoznačne vyhral jeho kandidát Luis Sáenz Peña, ktorý sa v októbri 1892 ujal funkcie prezidenta.[9] Peñu síce ovládal Roca, ale aj napriek tomu sa tento prezident ukázal ako veľmi slabý. Roca sa ho teda rozhodol nahradiť a v januári 1895 ho vystriedal viceprezident José Evaristo Uriburu. Jednalo sa o schopného človeka, no nemal väčšie osobné ambície a tak sa Roca mohol venovať kampani na svoje ďalšie znovuzvolenie.[10]

Roca vyhral v roku 1898 voľby a v októbri sa ujal druhýkrát funkcie prezidenta. Voľby však boli poznačené mnohými podvodmi a iba v provincii Buenos Aires sa podarilo podvodom zabrániť a vyhral tam tým pádom vodca opozície Bernardo de Irigoyen.[11] Druhá Rocova vláda sa opäť zamerala na budovanie školstva, tento raz odborného technického. Aby sa posilnila a viac sprofesionalizovala armáda, vláda nechala otvoriť novú vojenskú akadémiu. Došlo tiež k zavedeniu povinnej vojenskej služby. V septembri 1904 prezident Roca presadil zákon, ktorý zaviedol dôchodok pre štátnych zamestnancov. Roca následne prešiel celú krajinu, dostal sa až na úplný juh a prešiel na čilské územie, kde sa v meste Punta Arenas stretol s čilským prezidentom Federicom Errázurizom Echaurrenom, aby spolu vyriešili územné spory oboch krajín. V roku 1901 Roca nechal obnoviť vzťahy so Svätou stolicou.[4] O rok neskôr sa dohodol s Čile na obmedzení vzájomného zbrojenia a súčasne sa oba štáty dohodli na tom, že ich budúce územné spory bude riešiť britská arbitráž. Ekonomicky sa Argentíne taktiež darilo, hlavne vďaka zvyšovaniu cien poľnohospodárskych výrobkov na svetových trhoch. Ale snaha vlády o reštrukturalizáciu zahraničného dlhu vyvolala veľké celonárodné protesty, vláda vyhlásila výnimočný stav a svoje snahy v rámci zahraničného dlhu zastavila. To oslabilo prezidentovu pozíciu a rozdelilo jeho stranu na dve frakcie. Pre vládu však bolo znepokojujúce, že chudoba a robotnícka trieda začali podporovať radikálnejšie ľavicové strany vrátane anarchistov. Hlavná opozičná strana sa dokonca od roku 1898 na protest voči manipulovaniu volieb vôbec nezúčastňovala. V krajine tak vznikol tlak na politické zmeny, ktorým sa však Roca veľmi bránil, čo oslabilo jeho pozíciu vnútri jeho vlastnej strany. V roku 1904 sa tak prezidentom stal kompromisný kandidát oboch frakcii Národnej autonomistickej strany Manuel Quintana.[12]

Posledné obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Po odchode z funkcie Roca odišiel na svoj vidiecky statok do provincie Córdoba. Vplyv na chod štátu tak posilňovali jeho odporcovia, ktorým sa podarilo zastaviť všetky pokusy Rocu o presadenie jeho spojencov na nejaký post. Roca sa neskôr vrátil do Buenos Aires, no už nedosiahol žiadny významnejší politický vplyv. 19. októbra 1914 zomrel v Buenos Aires, kde je aj pochovaný.[2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Julio Argentino Roca [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-10-06]. Dostupné online.
  2. a b c Julio Argentino Roca [online]. historia-biografia.com, [cit. 2018-10-06]. Dostupné online.
  3. a b Roca, Julio Argentino (1843-1914) [online]. mcnbiografias.com, [cit. 2018-10-06]. Dostupné online.
  4. a b c Julio Argentino Roca, el fundador de la Argentina moderna [online]. infobae.com, [cit. 2018-10-06]. Dostupné online.
  5. Miguel Juárez Celman [online]. buscabiografias.com, [cit. 2018-10-06]. Dostupné online.
  6. Leandro N. Alem [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2018-10-06]. Dostupné online.
  7. Alem y la Revolución del Parque [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2018-10-06]. Dostupné online.
  8. Carlos Pellegrini [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2018-10-06]. Dostupné online.
  9. Luis Sáenz Peña [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-09-06]. Dostupné online.
  10. José Evaristo Uriburu [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-10-06]. Dostupné online.
  11. Bernardo de Irigoyen [online]. buscabiografias.com, [cit. 2018-10-06]. Dostupné online.
  12. Manuel Quintana [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-10-06]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]