Juraj Berczeller

Juraj Berczeller
Základné informácie
Popis umelca	hudobník
Rodné meno	Juraj
Umelecké mená	George Best
Narodenie	4. február 1914; Ipeľské Šahy, Rakúsko-Uhorsko, Česko-Slovensko
Bydlisko	Sydney
Úmrtie	20. október 2008 (94 rokov); Sydney, Austrália
Pôsobenie	hudobník, kapelník, hudobný skladateľ, dirigent, aranžér, herec, tvorca kabaretu
Žáner	swing, Pop music
Hrá na nástrojoch	klavír
Roky pôsob.	1940 – 2008
Súvisiace; články	Tatra revue
Webstránka	George (György Juraj) Berczeller
	Hudobný portál; Biografický portál

Juraj Berczeller (* 4. február 1914, Šahy – † 20. október 2008, Sydney, Austrália), známy aj ako George Best bol významný slovenský hudobník, klavirista, kapelník, dirigent, hudobný skladateľ a aranžér v oblasti populárnej hudby a jazzu, príležitostný herec a tvorca kabaretu. Jeden zo zakladateľov modernej slovenskej populárnej hudby 20. storočia. Pôvodným povolaním lekár.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Rodinné zázemie[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa vtedy v Ipeľských Šahách, v rodine hoteliéra.

Štúdiá[upraviť | upraviť zdroj]

Po maturite, v rodisku, prihlásil sa na štúdium medicíny na Karlovej univerzite v Prahe. Študoval tam v rokoch 1933 – 1939. Po násilnom uzavretí pražských vysokých škôl v roku 1939 sa vracia do svojho rodiska. No v dôsledku prvej Viedenskej arbitráže Šahy a veľká časť južného Slovenska boli pripojené k Maďarsku.

Umelecká kariera[upraviť | upraviť zdroj]

Počas svojho pobytu v Prahe, prišiel do styku s tamojším kultúrnym, zvlášť hudobným dianím. Ovplyvnili ho osobnosti ako Jan Rychlík, Jiří Traxler, Kamil Běhounek a samozrejme Jaroslav Ježek. Bol častým hosťom Osvobozeného divadla. Na klavíri hral od detstva a počas svojho pražského pobytu sa natoľko zdokonalil, že sa stal akceptovaným hráčom na tento nástroj. Súkromne navštevoval hodiny hry na klavír. Vyučoval ho Ervin Schullhoff, klavirista v legendárnom orchestri Jaroslava Ježka. Po návrate domov sa stal príležitostným klaviristom v miestnej kaviarni. Potom odišiel do Budapešti, aby pokračoval v štúdiu medicíny, ktoré však krátko pred dokončením prerušil. V roku 1940 ho angažovali do popredného budapeštianskeho orchestra Magyar revue tánc zenekar. Hral v ňom tri roky. Sľubne rozvíjajúca sa hudobnícka kariéra predčasne skončila, nakoľko bol vystavený rasovej perzekúcii. Vďaka svojmu štúdiu medicíny dostal možnosť pracovať v jednej budapeštianskej nemocnici, ktorá fungovala za ekonomickej podpory švédskeho Červeného kríža a ochrannej ruky švédskeho diplomata Raoula Gustava Wallenberga.

Po skončení druhej svetovej vojny sa vratil späť do orchestra. V roku 1945, počas zájazdu vo Viedni, sa rozhodol, že tam zostane. Vyše roka tam hral so svojim triom po nočných kluboch americkej armády. Tu sa aj oženil. V roku 1946 sa rozhodol pre svoj navrat do svojej vlasti. V tom istom roku ukončil svoje štúdiá medicíny. Pôvodne sa chcel vrátiť k medicíne, nakoniec sa rozhodol pre kariéru profesionálneho hudobníka. Postupne hral v hoteli Imperial v Košiciach, viacerých hoteloch vo Vysokých Tatrách a v hoteli Royal v Piešťanoch. Tu hral v triu, spolu s Gejzom Toperczerom, ďalším klaviristom a Gustávom Offermannom, hráčom na bicie nástroje. Nakoniec zakotvil na viac rokov v Bratislave. V rokoch 1948 – 1950 hral spolu s huslistom Štefanom Bugom starším, v bratislavskej kaviarni Park na Hviezdoslavovom námestí. V období rokov 1950 – 1955 vytvoril vlastný inštrumentálny súbor, s ktorým účinkoval vo vtedajšom centre bratislavského nočného života, v Redute. Sprevádzal mnohých, vtedy popredných československých spevákov (Rudolf Cortés, Jiřina Salačová, Viera Racková, Standa Procházka, Hana Hegerová, vtedy vystupujúca ako Hana Farkašová). Viacerí odborníci sa dokonca domnievajú, že bol to práve on, čo objavil u Hany Hegerovej jej spevácky talent a odštartoval úspešnú a dlhoročnú umeleckú kariéru dvojice Milan Lasica a Július Satinský. Objavil Zuzku Lonskú.

V roku 1952 začal nahrávať gramofónové platne s piesňami v podaní ďalších interpretov (Bea Littmannová, Zuzka Lonská, Nelánia Olláryová, Jozef Csík, B. Hanák, P. Maurery, František Krištof Veselý a i.). Prostredníctvom jeho kapely sa dostali na platne skladby, ktoré sa stali evergreenmi (Keď harmonika tíško znie, Svetlo a tieň) a obnovil tango J. Franka Zemplínského Skôr, než odídeš so speváčkou Beou Littmannovou. Vtedy nahral aj jednu zo svojich ojedinelých skladieb, swing Myší bál s textom Alexandra Karšaya v podaní Zuzky Lonskej. V roku 1953 sa jeho kapela dostala na čelo súborov, ktoré nahrávali na platne. V päťdesiatych rokoch to bolo viac ako 40 piesní. V roku 1956 zostavil Big band pre potreby bratislavského PKO, ale už po roku dostal angažmán v Tatra kabarete, kde hral najprv v triu a neskôr s malou inštrumentálnou skupinou. Legendárne trio okrem Berczellera tvorili: Pavel Polanský (bicie nástroje) a František Havlíček (kontrabas). Orchester pod vedením Juraja Berczellera sa stal trvalou oporou hudobného zázemia Tatra revue prakticky po celú dobu jej existencie. Dôležitým členom novovzniknutého telesa bol profesionálny hudobník a organizátor Pavol Zelenay. Vďaka osobnosti J. Berczellera a vďaka úrovni jeho orchestra sa Tatra revue stala centrom, kde sa stretávali mnohí tvorcovia pôsobiaci v šou-biznise. Bola to nielen skutočná "liaheň" talentov, ale hlavne dôležitý odrazový mostík novej mladej nastupujúcej generácie interpretov slovenskej populárnej hudby. V roku 1966 si zahral epizódnu postavu v prvej slovenskej gangster-revue Škandál v Melodias banke. Autorom scenáru tejto televíznej hudobnej komédie bol Július Satinský a účinkoval v ňom aj celý Tanečný orchester Juraja Berzellera.

V roku 1968 sa rozhodol pre emigráciu do Austrálie, kde žila jeho sestra. Odišiel so svojou manželkou Alžbetou a synom.

V rozhlasovom archíve zanechal vyše 100 nahrávok populárnych piesní s poprednými interpretmi ako boli napríklad manželské duo Zuzka Lonská a Zdeněk Kratochvíl, Jozef Krištof, Zdeněk Sychra, Marcela Laiferová, Jana Beláková, Dušan Grúň a Tatjana Hubinská. So svojim orchestrom ako hosť sa podieľal na nahrávaní legendárneho albumu skupiny Prúdy – Zvoňte, zvonky. V emigrácii, až do svojej smrti, hrával na klavíri so svojim kombom v kluboch a reštauráciách v Sydney. Rok hral aj na Novom Zélande. Po novembri 1989 navštívil svoju vlasť iba raz. Bolo to v roku 2005. Zahral si 4. júna na spomienkovom koncerte v Štúdiu L+S, tam kde v roku 1957 spoluzakladal Tatra revue. V roku 2009 mu magistrát rodného mesta Šahy udelil Cenu mesta in memoriam pri príležitosti jeho nedožitých 95. narodenín.

Diskografia[upraviť | upraviť zdroj]

Výber[upraviť | upraviť zdroj]

VII. Album Supraphonu, Supraphon 1968
Prúdy – Zvonky, zvoňte, Supraphon 1969
Various – Slovenské Evergreeny, Opus 1973
Various – From "Improvising Jazz" Series, Polskie Nagrania Muza 1976

Filmografia[upraviť | upraviť zdroj]

Škandál v Melodias banke, 1966

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Kalina, J. L.: Svet kabaretu, Bratislava 1966
Dorůžka, Lubomír: Populárna hudba. Priemysel, obchod, umenie, Bratislava 1978
Matzner, Poledňák, Wassenberger a kol.: Juraj Berceller. In: Encyklopedie jazzu a moderní popularni hudby. Část jmenná – československá scena, Praha 1990
Kajanová, Yvetta: K periodizácii slovenskej populárnej hudby a jazzu. In: Slovenská hudobná kultúra – kontinuita, či diskontinuita? Fakulta prírodných vied Žilinskej univerzity, Katedra hudby, Bratislava 2007, s. 101 – 122, BEN&M – KH FPVŽU, Žilina 2007, (Ed. Renáta Beličová), ISBN 978-80-969826-2-2