Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na dobrý článok.

Juraj Jánošík

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Juraj Jánošík
Umelcova fantázia. Socha Jánošíka z roku 1919, autor návrhu: František Úprka (1868 – 1929).
Umelcova fantázia. Socha Jánošíka z roku 1919, autor návrhu: František Úprka (1868 – 1929).
Narodenie január 1688
Terchová, Uhorsko
Úmrtie 18. marec 1713 (25 rokov)
Liptovský Mikuláš, Uhorsko
Národnosť slovenská
Profesia zbojník
Odkazy
Commons Spolupracuj na Commons Juraj Jánošík

Juraj Jánošík, (Juro Janošak i Janošiak, lat. Georgii Janossik, zo zápisnice súdnej pravoty)[1] (~ (25. január)[2] alebo (~ 16. máj) 1688[3], Terchová – † 17. marec 1713, Liptovský Mikuláš, popravený) bol slovenský zbojník, legendárny národný hrdina.

Jánošíkov životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Sporný dátum narodenia[upraviť | upraviť zdroj]

Faksimile záznamu o pokrstení Juraja Jánošíka vo varínskej kronike 25. januára 1688
Faksimile z varínskej farskej matriky o pokrstení Juraja Jánošíka 16. mája 1688
Varínska farská matrika, v ktorej je dátum krstu Juraja Jánošíka
Terchová, osada U Jánošíkov, kde sa narodil Juraj Jánošík

Narodil sa v roku 1688 povyše Terchovej asi štyri až päť kilometrov, pod vrchom Pupov na laze „u Janošuof“ (u Jánošov).[4] Historici sa nezhodujú na presnom dátume jeho narodenia respektíve jeho pokrstenia i na jeho rodičoch. Zo záznamov varínskej kroniky, kde ho pokrstili, vyplýva, že v rokoch 1688 – 1694 sa v Terchovej narodili štyria Jánošikovci. Prvý Juraj bol pokrstený 25. januára 1688. Kňaz Michal Smutko do varínskej kroniky latinsky zapísal: „Eadem die baptizavi infantem natum de Martin Janosik et Anna Czesznek cui datum est nomen Georgii. Patrini erant Jacobus Mergad et Barbara Kristofik de Terchova“. (Dňa 25. tohože mesiaca som pokrstil dieťa narodené z Martina Jánošíka a Anny Cesnekovej, ktorému je dané meno Juraj. Krstní rodičia boli Jakub Meriad a Barbora Krištofíková z Terchovej).[3] Druhého pokrstili 16. mája 1688. Jeho otec bol Michal, matka Barbora, rodená Cingelová. Mal staršieho brata Jána. Tretí Juraj Jánošík bol pokrstený 19. marca 1691. Jeho otec bol tiež Juraj a matka Anna, rodená Chorvatiková. Štvrtého Juraja Jánošíka pokrstili 21. septembra 1694. Otcom bol Martin Jánošík a matka Anna, rodená Laculková. Vekový rozdiel bol viac ako päť rokov. Znamená to, že ak by išlo o tohto Juraja, v čase popravy by mal necelých dvadsať rokov. Meno Juraj bolo v Terchovej veľmi rozšírené.[4] Kňaz Michal Smutko, ktorý krstil Juraja Jánošíka začal viesť varínsku matriku od 16. apríla 1686. Kniha má 646 strán a je viazaná v koži.[3][4]


Historici dlho nepoznali dátum narodenia Juraja Jánošíka. V dokumentoch z jeho výsluchov sa dátum narodenia neobjavuje. Tradovalo sa, že v čase popravy mal 31 rokov. To by znamenalo, že sa narodil v roku 1682. Čo je nepravdepodobné. Slovenský historik Rudo Brtáň publikoval v poľskom jazyku v roku 1968 článok, v ktorom popiera všeobecne prijímaný dátum Jánošíkovho narodenia (pokrstenia) – 25. január 1688.[3] Brtáň po preskúmaní matriky farského kostola vo Varíne zistil, že dovtedajšie identifikácie mnohých historikov vychádzali z faktu, že Jánošíkov brat Ján bol podľa farskej matriky Jurajovým mladším bratom. V protokole z hrdelného súdu nad Jánom Jánošíkom, ktorý sa uskutočnil pred Vianocami roku 1713 v kaštieli v Tepličke nad Váhom je zapísané, že Ján bol starším bratom Juraja Jánošíka a v uvedenom období už bol ženatý. Jána odsúdili na smrť za pomoc bratovi Jurajovi počas jeho zbojníčenia. Kľúčom k odhaleniu dátumu narodenia by mali byť jeho súrodenci. Podľa historika Ruda Brtáňa mal Jánošík staršieho brata Jána a mladšiu sestru Barbaru, pokrstenú 8. apríla 1691, ktorej krstným otcom bol rovnako ako u Juraja narodeného 16. mája 1688 Pavel Laurinčík. Je veľmi ťažké určiť presný dátum narodenia Juraja Jánošíka, najmä preto, lebo zachované listiny tento dátum neuvádzajú. Na základe zistenia, že Juraj Jánošík mal staršieho brata Jána a na základe dochovaných záznamov z jeho súdnej pravoty, Rudo Brtáň spochybnil v súčasnosti ustálený dátum Jánošíkovho narodenia. Podľa neho je pravdepodobné, že sa narodil v máji 1688 a bol pokrstený 16. mája 1688. Jeho rodičmi boli Michal Jánošík a Barbara Cingeľová.[3]

Od kolísky ku kurucom[upraviť | upraviť zdroj]

Obraz znázorňujúci boj kurucov a labancov (cisárske vojsko)

Prvé roky svojho života prežil na terchovských lazoch v čase medzi dvoma významnými protihabsburskými povstaniami Imricha Tököliho a Františka II. Rákociho. Keď mal desať rokov cisár Leopold I. dal v roku 1698 zváľať Strečniansky hrad, aby potrestal rebelanstsvo kurucov, ktorý ho okupovali. Po krátkom prechodnom období sa strečnianske panstvo dostáva do majetku sliezskeho Nemca grófa Jána Jakuba Löwenburga. Jeho sídlo bolo v kaštieli v Tepličke. Bol to typický predstaviteľ viedenského absolutizmu, veľkostatkár. Do jeho feudálneho panstva patrila, tak ako okolité dediny, Terchová a jej obyvatelia. Poddaní neboli spokojní s novými poriadkami. Mnohí sa vyhýbali poddanským povinnostiam. V roku 1703 František II. Rákoci vydal svoj manifest „Recrudescunt inclytae gentis Hungariae vulnera“, ktorým oslobodil poddaných bojujúcich pod jeho velením od feudálnych povinností. Vtedy mal Juraj Jánošík 15 rokov. Löwenburg, ktorý mal za manželku sestru Imricha Tököliho sa vyhol šarvátkam a sporom s kurucmi, ktorí nezabudli na Tököliho účinkovanie. Poddaní na strečnianskom panstve žili s novou nádejou na zlepšenie ich života. Mnohí vstupovali do kuruckých radov. Je dosť pravdepodobné, že sa k ním vo veku asi 18 – 19 (v roku 1706 alebo 1707) rokov pridal aj Juraj Jánošík. Možno ho zlákal nový bohatší život kuruckého vojaka, možnosť poznávať nové kraje i sloboda bez poddanských povinností. Ku kurucom ho zverbovali vojaci na výzvu plukovníka Viliama Winklera, veliteľa pešieho pluku povstalcov. Súpis vojakov bol vyhotovený 2. decembra 1707. Zapísaný je v ňom aj Juraj Jánošík.[4] Niektorí historici sa domnievajú, že sa zúčastnil pamätnej bitky pri Trenčíne 3. augusta 1708, keď kurucké vojská vedené dôstojníkom Heisterom boli porazené.[2][4]

Cisársky vojak[upraviť | upraviť zdroj]

Zo súdnych protokolov v pravote proti Jánošíkovi je zrejmé, že Jánošík opustil kurucké vojsko dávnejšie pred Satmárskym mierom. Pravdepodobne po porážke pri Trenčíne, keď kurucké vojsko ustupovalo na východ. Vrátil sa do Terchovej. Nezotrval tam dlho. Pravdepodobne na vyzvanie grófa Löwenburga sa pridal k cisárskej armáde, i keď to nemuselo byť dobrovoľné. O jeho účinkovaní v kuruckej armáde v súdnych protokoloch je len nepatrná zmienka. Vyplýva z nej však údaj, že bol zaradený do záložného oddielu, ktorý pôsobil na Bytčianskom zámku ako strážny oddiel. Okrem iných povinností Jánošík bol zaradený do väzenskej služby. V zámockom väzení si odpykávali trest rebelanti a zbehovia. Jánošík strážil Tomáša Uhorčíka, zbojníckeho kapitána z horných Kysúc, ktorý pochádzal z Predmieru. Obaja sa zakrátko stali priateľmi. Jánošík, ako sa uvádza v súdnom protokole, často drobnými službami pomáhal väznenému Uhorčíkovi. Pravdepodobne mu sprostredkoval spojenie s jeho zbojníckou skupinou. Jánošík neslúžil dlho v cisárskom vojsku. Jeho rodičia ho zo služby vykúpili.[2]

Zbojnícke chodníčky[upraviť | upraviť zdroj]

Nevedno ako utiekol Tomáš Uhorčík z bytčianskeho väzenia. Podarilo sa mu však nadviazať kontakt a obnoviť staré priateľstvo s Jurajom Jánošíkom. Navštívil ho v Terchovej a navádzal ho na zboj. Uhorčík o tom vypovedal v jeho súdnej pravote. Nepriznal sa priamo, ale vraj videl jeho chuť zbojníčiť, navrhol mu, aby sa k nemu pridal. Prvým zbojom Juraja Jánošíka bol "výlet" na Moravu odkiaľ si spolu s Uhorčíkovou družinou priniesol plátno na košele. Uhorčík ho ešte predtým sprisahal, ako bolo vtedy zvykom medzi zbojníkmi. Bolo to okolo sviatku Michala 29. septembra 1711.[2]

Jánošík, zbojnícky kapitán[upraviť | upraviť zdroj]

Ešte pred zimou roku 1711 sa Uhorčík oženil s dcérou Jablunkovského baču Stoligu a odišiel s ňou do Klenovca v Malohontskej stolici, kde žil pod menom Martin Mravec. Zo zbojníckej družiny odišiel po súboji s Hvizdalom, ktorý zbojníkov nahováral, aby prepadli faru vo Varíne. Uhorčík s ním nesúhlasil, postavil sa proti nemu a prestal zbojníčiť.[4] Uhorčíka na zboj zverbovali dvaja zbojníci Toporisko a Drozd. Na súde vypovedal, že na zboj sa dal náhodou. Keď sa vracal z Moravy nečakane sa ocitol medzi zbojníkmi a pridal sa k nim proti svojej vôli. Uhorčík so skupinou zbíjal niekoľko rokov pred tým ako sa k nemu pridal Jánošík. Jánošík sa po jeho odchode stal kapitánom Uhorčíkovej zbojníckej družiny. Stalo sa tak pravdepodobne preto, lebo Uhorčík ocenil jeho pomoc počas bytčianskeho väzenia, jeho osobné i veliteľské schopnosti i keď nebol v zbojníckej skupine najstarší. Uhorčík ho, ako vypovedal Jánošík, sprisahal.[2]

Zbojnícka prísaha[upraviť | upraviť zdroj]

Nevedno ako sa odohrávala zbojnícka prísaha a voľba kapitána. Informácie sa dajú čerpať len z ľudových povestí, poetickej tvorby, podľa ktorých sa zbojníckym kapitánom mohol stať len najmocnejší spomedzi zbojníckych kandidátov. Od tej chvíle, ako bol pasovaní kapitánskou valaškou, všetci členovia družiny ho museli poslúchať. Pri výbere kandidátov do zbojníckej skupiny sa postupovalo prísne. Napríklad likavských valachov, ktorí sa hlásili k Jánošíkovi do družiny neprijali. Prečo sa tak stalo nevedno. V zachovaných súdnych pojednávaniach sa uvádza znenie prísahy: „Prisahám večnému Bohu, Svätej Trojici, Panenke Márii a všetkým božím svätým, že svojich tovarišov nevyzradím, neoklamem a neopustím ani v šťastí ani v nešťastí. Tak mi Pánboh pomáhaj!“ (citát)[2]

Jánošíkova družina[upraviť | upraviť zdroj]

Faksimile dokumentu z uväznenia Jánošíka a Uhorčíka v hrachovskom kaštieli.

Z Jánošíkovho a Uhorčíkovho priznania na súde vieme, že boli:

V družine Tomáša Uhorčíka
  • Satora zo Soli v Poľsku (v čase súdu už nežil, bol popravený v Tešíne)[1]
  • Pavol Mlynarčík Zradovský (alebo z Radoviesky, z Radovsky?[5] dnešná Radôstka) (v čase súdneho procesu už nežil, bol popravený v Tešíne)[1]
  • Bartek z Predmiera (v čase súdu už nežil, bol popravený v Tešíne)[1]
  • Ondráš alebo Ondrej, parobok z Dlhej na Kysuciach (v čase súdu už nežil, bol popravený v Tešíne)[1]
  • Pavol Bernatík z Novej Dediny (dnešná Nová Bystrica na Kysuciach)
  • Vrábel zo Staškova
  • Kovalovský z Rakovej
  • Jakub Chlastiak z Oščadnice
  • Bagar
  • Gábor z Valkovej? Valče?
  • Gawlow z Poľska
  • Vavrek z Poľska
  • Kováčik alebo Moravčík z Moravy
  • Ondráš z Dlhého Poľa
V družine Jánošikovej

(niektorí odišli, iní sa k nej pridali)

  • Jakub Chlastiak z Oščadnice
  • Huncaga, prezývaný Hunčiak, známy pod menom Juro Turiak zo Staškova
  • Plavčík z Dunajova
  • Kováčik alias Moravčík z Moravy
  • Vavrek z Poľska
  • Ondráš Kundis z Dlhého Poľa
  • Ondráš alebo Ondrej, parobok z Dlhej na Kysuciach (v čase súdu už nežil, bol popravený v Tešíne)[1]
  • Satora zo Soli v Poľsku (v čase súdu už nežil, bol popravený v Tešíne)[1]
  • Bartek, ovčiar z Predmiera (v čase súdu už nežil, bol popravený v Tešíne)[1]
  • Pavol Gašparec, prezývaný Mlynarčík, Zradovskí (z Radoviesky?, dnešná Radôstka)[5] (v čase súdneho procesu už nežil, bol popravený v Tešíne)[1]
  • Ondráš Kundis z Dlhého Poľa
  • Orešiak z Poľska
  • Adam Šušolka z Turzovky
  • Pivovarčík z Jablonky
  • Zupica z Ostravice na Morave
  • Kovalčík z Čeladnej na Morave
  • Holúbek z Mentelovíc (?) na Morave
  • Valičiak z Moravy
  • istý Tálik
  • jeden Dlhej na Kysuciach (Jánošík si nespomenul na meno)[2][3][1]

Nebol to stály kompaktný celok. Mnohí, ako vypovedal na súde Jánošík, prišli o život v bojoch alebo boli popravení, iní sa stratili vo víre dejín.

Pomocníci[upraviť | upraviť zdroj]

  • Juraj a Jakub Šutkovci (Šurtkovci) z Krásna boli prechovávači a zásobovači (zásobovali zbojníkov potravinami „strovou“, strelivom a pušným prachom zo Zákopčia a niekedy aj skrývali.)
  • „Z majera Jano (na ten čas Majer)“ dávali mu „prédu“ (korisť) a platili mu peniazmi.
  • V Kokave ho v zime 1712 tri týždne skrýval Ondrej Kovalčík, s ktorým sa zjednal do služby za paholka.
  • Na Veľkú noc 1712 u krčmára Hvezáka v Krásne „dva pachtele“ (stará miera - sudy) piva vypili. Hvezdák vedel, že sú zbojníci.
  • Terchovská krčmárka, ktorej darovali strieborný pohár, dávala im tabak, nalievala pivo a pálenku a inak pomáhala.
  • Skrýval ho Rusniak v Radôstke, jeho brat Ján alebo mlynár v Terchovej.
  • Útočisko našiel u Tomáša Uhorčíka v Klenovci.
  • Bača Sýkora a jeho syn Adam nosili jeho družine do hôr syr a žinčicu.
  • V Klenovci Ondrík (Dubrík) ho vzal za paholka, hoci vedel, že je zbojník.
  • Zabávali sa u krčmára v Dunajove i v Terchovej.[2][1]
  • V Terchovej ukrýval Jánošíka rechtor a hostinský Rafaj mu nosieval jedlo.[4]

Zbojnícke previnenia a trestné činy[upraviť | upraviť zdroj]

Panoráma Žiaru (z vrchu Vyšehrad). V tomto pohorí zbíjal Juraj Jánošík
Važec v časoch Juraja Jánošíka
Hrad Strečno okolo roku 1680
Váh pod hradom Strečno
Oravský dedinský dom z minulých storočí.

Jánošík zbojníčil krátko, od jesene roku 1711 do zimy 1713. V zime zbojníci sa skrývali v osadách, dedinách, na lazoch, a tak jeho hlavná činnosť sa odohrávala v roku 1712. Zbíjal v Trenčianskej, Nitrianskej, Turčianskej, Liptovskej, Oravskej, Malohontskej stolici a v Sliezsku. Jánošík sa na súde nepriznal ku všetkým zbojníckym činom, a niektoré boli mu nespravodlivo prisúdené. Priamo sa zúčastnil na týchto: * V Kremnických vrchoch ozbíjali zemana Jána Radvanského z Radvane, ktorý išiel na pohreb generálovi Štefanovi Petróczymu, ktorý umrel v Mošovciach 29. septembra 1712 a bol pochovaný v Necpaloch. Pred tým, ako to urobili chytili jedného poštára („počtarčika“), ktorý ich ponúkol tabakom. Od neho sa dozvedeli, že tade pôjde Radvanský.

  • V Žiarskych vrchoch vzácne pušky, šabľu v striebornej pošve vzali zemanovi Pavlovi Révaymu zo Štiavničky. Prevážal sa v koči so svojou mladou manželkou na svadobnej ceste. Turiak si ponechal šabľu a strieborné nite, ktoré na Kysuciach niekomu daroval, o pušky sa podelili Uhorčík, Chlastiak a Turiak, ktorý ju potom daroval voliarovi na Kysuciach. Pušku Turiakovi ukradol valach, ktorý utekal do Poľska.
  • Pod Strečnom zbojníci ozbíjali farára. Plavil sa na plti dolu Váhom. Jánošík si zobral jeho „metjenku“ (kožušinová kabanka, kožuštek), potom ju daroval Uherčíkovi, peniaze si podelili a minuli v Dunajove na Kysuciach a spolu s nejakým Klenovčanom, Jánošíkovým spoluväzňom v hrachovskom kaštieli.
  • Poniže Kraľovian v Sokole zastavili plť, na ktorej sa po Váhu plavila „kňazovka“ (farárka), manželka evanjelického kňaza, pravdepodobne Andreja Brosika, zo Svätého Jána. Ozbíjali ju o peniaze a šaty. Neprezradil, keď sa ho súd pýtal, „kde podel peníze a šaty a kto ich v ten čas pri Lipovci previezol a kto bol „kalauzom“ (vodca, prievozník)“. Povedal, že cez Váh prešli poniže Žiliny. Uviedol, že peniaze nevzali, a že farárkinu „metječku“ (kožušinová kabanka, kožuštek) a ostatné veci bratia Šutkovci (Šurtkovci) vzali.
  • Nepriznal sa, že 200 zlatých v striebre z pivnice ukradli pani Kaforke zo Žaškova. Uviedol, že jej vzali jeden „tolár cisársky“ (cisársky toliar).
  • Jánošík s druhmi ozbíjal Ottlika Šándora.
  • Zemana Václava Zmeškala napadli v Malatínskej doline.
  • Jánošík so svojimi druhmi na žilinskom popravisku tajne sňal z kolesa zbojníka Mikuláša Šusteka a potom ho pochovali.
  • Jánošík spolu s Uhorčíkom a Huncagom dvakrát prepadol kupca Jána Šipoša. Po prvý raz 5. októbra 1711 mu ukradli súkno, plátno ktoré predali „Martinkovi Krajčiemu (krajčiemu) z Jablonkova“ (Jablunkov?) a zvyšnú korisť predali Stoligovi v Beskydách. Dostali za to 70 zlatých, ktoré Uhorčík požičal (dal?) Stoligovi, lebo Uhorčík sa oženil s jeho dcérou. Šipoša ozbíjali druhý raz 10. mája 1712 pod Strečnom. Vzali mu pás a 4 zlaté. Keď ich v Terchovej prenasledovali hajdúsi, ukradnuté veci stratili.
  • Jánošík ozbíjal pod Strečnom Žilinčanov, vzal im kone a výstroj.
  • Pravdepodobne pod Strečnom Jánošíkovci ozbíjali pána Skalku z Trenčianskej (stolice?). Korisť si podelili a prstene rozdali dievčatám v Terchovej, hostinského dievčaťu Liti Jančinej, Vrabeličnej, krčmárovej žene, Katrene Mlynárovej a mladej deve Cinglovej. Zlaté veci zobral Plavčík z Dunajova, tri strieborné lyžice a paloš si vzal Jánošík. Ukryl ich v handlovských horách v jedli spolu s výzbrojou a patrónmi. Turiak, ktorý ušiel do Poľska, o tom všetkom vedel. O peniaze sa podelili a sedlo ukryli v mlynárovej stodole v Terchovej.
  • Kupcov, ktorí viezli víno, ozbíjali pod Vysokými Tatrami medzi Važcom a Štrbou.
  • Jánošík bol ešte pred súdom v Liptovskom Mikuláši väznený na jeseň roku 1712 v hrachovskom kaštieli, z ktorého utiekol. Vtedy mu jeden valach, s ktorým bol uväznený prezradil, že sa v koči do Liptova preváža bohatá vdova po oficierovi Rudolfovi Scardonvi (Schardon, Chardon?). Po úteku priamo z väzenia sa vybral do Liptova a pri Garajovom potoku, medzi Východnou a Važcom ju ozbíjal. Boli pri tom jeho kamaráti. Drahocennosti ukryl pod skalu. Kamarátom dal pušku a pre seba si nechal dve parochne. Keď kamaráti odišli, batôžtek spod skaly vybral jeden valach a cennosti si nechal. Podľa obžaloby v Štrbe, vo Važci, v Tepličke a v niektorých osadách, najmä v Štrbe ukryl ukradnuté veci. Práve tam našli „partieku“ (batožina, veci, oblečenie) oficierovej vdovy. Liptovská župa musela Schardonke vyplatiť náhradu. Tento zboj a zabitie domanižskeho farára sa stali pre Jánošíka osudnými. Predstavitelia župy sa rozhodli Jánošíka nájsť a potrestať.[2][1]

Postrelenie domanižskeho farára[upraviť | upraviť zdroj]

Prokurátor Alexander Čemický na súde, ktorému predsedal liptovský podžupan Ladislav Okoličáni, obvinil Jánošíka, že: „... prepadol jednoho pána plebana tak smrtelne ranil, že z takovej rany i umrieť musel“. (citát)[1] Na otázku kto zapríčinil vraždu niekdajšieho dôstojného pátra a plebána z Domaniže, kto ich najal alebo kto im to nariadil Jánošík vypovedal, že „Dva tovarišia Plaučík z Dunajova a Turiak strelili naňho a on ten čas vodu pil na studnici a že od toho pána pátera nič nevzali a že ho Huncaga prestrelil“(pozn. výpoveď je doslovne prevzatá z dobového dokumentu o pravote Juraja Jánošíka).(citát)[1]Krátko po poprave Juraja Jánošíka Turjaka - Huncagu, za túto vraždu obesili v Svätom Mikuláši.[1]

Jánošíkova výpoveď nie je celkom jasná, najmä veta: „on ten čas vodu pil na studnici a že od toho pána pátera nič nevzali a že ho Huncaga postrelil“. Nevedno či pil vodu farár alebo Jánošík.[1] Stalo sa to 4.septembra 1712 pri Fačkove v Suchej doline. Vyplýva to zo zachovaných zápisov domanižskej fary, kde sa uvádza, že „Juraj Vrtík“ bol postrelený. Krvácajúceho zraneného priniesol do dediny kôň. Domanižský farár na následky zranenia 2. októbra 1712 zomrel. Pochovali ho 5. októbra 1712. V zápise z fary sa uvádza, že bol postrelený dvoma zbojníkmi (lat. a duobus praedonibus traiectus est).[6]

Zlapanie Juraja Jánošíka[upraviť | upraviť zdroj]

Kaštieľ Vranovo v Palúdzke pri Liptovskom Mikuláši. Väzenie Juraja Jánošíka a Tomáša Uhorčíka
Pamätná tabuľa na vranovskom kaštieli v Palúdzke

Počas jednej Jánošíkovej návštevy v Klenovci u Tomáša Uhorčíka (Martina Mravca), ktorý tam žil so svojou manželkou ako hajdúch i ako paholok a valach, na jeseň v roku 1712 Jánošíka i Tomáša Uhorčíka zatkli a uväznili ešte s jedným Kokavcom v Hrachovskom kaštieli. Stalo sa tak po prepade banskobystrických kupcov na území Malohontskej stolice. Za chyteného zbojníka vyplácali odmenu 50 zlatých a za mŕtveho 25 zlatých. Vtedy s Jánošíkom bol v Klenovci Turiak - Huncaga. Ten utiekol do Poľska a pravdepodobne varoval ostatných členov Jánošíkovej družiny. Obvinili ho z prepadov, ale podarilo sa mu preukázať nevinu a neúčasť na činoch, z ktorých ho obvinili. Pomohla mu intervencia podžupana Pavla Lániho. Podžupanovi sa odmenili líščími kožušinami a oštiepkami. Pavol Láni bol Malohonstký podžupan (1711 – 1714), banský podnikateľ. Bol stúpencom Františka II. Rákociho. V roku 1706 bol inšpektorom v manufaktúre v Dobšinej a Jelšave, ktorá vyrábala šable. Uhorčíka poznal už prv. Ten mu daroval vzácnu pušku, ktorú ukradol zemanovi Révayovi. Jánošík po rýchlom odchode z väzenia prepadol medzi Važcom a Východnou oficiersku vdovu.[2][4]

Zimu na prelome rokov 1712 – 1713 Jánošík vyžil na rýchle premiestňovanie sa z miesta na miesto, ako by tušil, že nie je nikde v bezpečí. Ukrýval sa v Klenovci ako valach u Štefánika, potom na Kysuciach v Krásnej nad Kysucou, Radôstke a opäť v Kokave u Tomáša Uhorčíka.[2] Liptovskí župní predstavitelia po prepade Schardonky pri Východnej už nenechali nič na náhodu a rozhodli sa Jánošíka nájsť a zlapať. Liptovská sedria vyslala do Malohontu Emericha Kubínyiho. Stopu mu pomohol nájsť zbojník Mikuláš Šustek, ktorého súdili a popravili v Žiline. Pravdepodobne prezradil ho aj Turiak - Huncaga, ktorý vedel o jeho pobyte v Klenovci. Jánošíka a Tomáša Uhorčíka chytilo 25 – 30 drábov. Viedol ich zeman Andreánsky. Vtedy ešte netušili, že chytili Tomáša Uhorčíka. Poznali ho v Klenovci ako Martina Mravca. Uväznili ich v Palúdzke pri Liptovskom Mikuláši v paluďaiho kaštieli.[2][4]

Hrdelný súd[upraviť | upraviť zdroj]

Súdne pojednávanie sa začalo 16. marca 1713 v Liptovskom Mikuláši v Hanzelyho dome, ktorý je známy ako Illešházyovská kúria, Ehrlichovský alebo Seligovský dom. Stoličný dom dlho v Liptovskom Mikuláši nemali. Rozhodli sa pre neho na stoličnej kongregácii v roku 1712. Zakúpili Hanzelyho kúriu, ktorá sa nachádzala na sever od Pongrácovskej kúrie. V roku 1713 ju stavebne upravili pre stoličné potreby. Kúria bola v druhej polovici 19. storočia a na začiatku 20. storočia prestavaná. Od mája 1956 v nej sídli Múzeum Janka Kráľa. Niektorí historici, ako napríklad Rudo Brtáň uvádzajú, že nie je spoľahlivo zistené, kde Jánošíka vypočúvali, obžalovali, súdili a mučili, lebo Stoličný dom (Hanzelyho kúria) práve v roku 1713 len dostavali.[2][4] S Hanzelyho kúriou sa však spája tradícia súdu s Jánošíkom.

Historik Andrej Melicherčík uvádza, že župné úrady v tých časoch súdili podľa práva, ktorý bol uložený v spise Štefana Verboczyho – lat. „Tripartitum opus iuris consuetudinarii inclyti regni Hungariae“, ktorý bol vydaný v roku 1515 a doplnený kráľovskými dekrétmi v roku 1625 a 1655.[2] Na inom mieste je uvedené, že Jánošíka súdili aj podľa „Civilného a trestného pravotného poriadku“ (lat. „Derectio methodika processus idiciarii“), ktorého autorom bol Ján Kitonič (citát)[4]

Zloženie súdu[upraviť | upraviť zdroj]

Súd viedol v zastúpení liptovského župana podžupan Ladislav Okoličáni, verejným žalobcom bol prokurátor Alexander Čemický a úradným obhajcom bol Baltazár Paluďai. Súčasťou súdu bolo dobrovoľné priznanie Juraja Jánošíka (lat. „Fassio Janossikiana“), otázky kladené Trenčianskou stolicou, dobrovoľné Jánošíkovo priznanie na otázku múdreho a opatrného Ján Šípoša, mešťana žilinského, otázky kladené Liptovskou stolicou, otázky pána Skalku, priznanie po mučení (lat. Fassio Torturális) a vyhlásenie rozsudku.

Bývalá Hanzelyho kúria, pravdepodobné miesto súdu Juraja Jánošíka

Obžaloba[upraviť | upraviť zdroj]

Prokurátor v obžalobe uviedol, že „Obžalovaný počas troch rokov istým diabolským duchom povzbudený a nadchnutý, bez bázne a strachu, nehľadiac na božský ani svetský zákon a jeho zákazy a pokuty, stal sa vodcom zbojníckej bandy a pridružiac si zbojníckych kamarátov, chodil po okolitých slávnych stoliciach: Trenčianskej, Nitrianskej, Turčianskej, Liptovskej, Oravskej a iných, áno aj v Sliezsku, po horách a lesoch, na slobodných cestách kráľovských i na vodách, a zbojníckym, lúpežníckym spôsobom lúpil dobrých a statočných ľudí, zastavoval kupcov a iných pocestných, a opovážil sa ich zbíjať, zdierať, áno i raniť a mordovať. Ba čo viac, neostýchal sa vo dne v niektorých mestečkách a dedinách so svojimi zbojníckymi tovarišmi ľudí oberať, ako sa to menovite okolo Fačkova stalo, kde prepadli istého pána farára, a keďže sa im postavil na odpor a začal sa brániť, ranili ho tak, že následkom tej rany umrel. O podobných jeho bezbožných kúskoch ležia pred slávnym súdom mnohé listy a žaloby, ktoré dostatočne svedčia o jeho zbojstve.“ (citát)[4]

Dorovoľná výpoveď[upraviť | upraviť zdroj]

Jánošík potom dobrovoľne odpovedal na otázky zástupcov liptovskej a trenčianskej stolice, ktorí sa pýtali na jeho styky s Rákociho prívržencami. Na svojich tovarišoch neprezradil takmer nič, snažil sa ich chrániť a zmiasť súd, lebo keď sa ho pýtali na Uhorčíka, povedal im, že zahynul v Kremnických vrchoch. Vtedy ešte nepoznali pravé meno Uhorčíka, ktorý sedel vo väzení v kaštieli v Palúdzke ako Martin Mravec. Nemenoval svojich tovarišov Adama Šušalku z Turzovky, Zupicu z Ostravice z Moravy, Kovalčíka z Čeladnej, Valčíka z Valašského Mezeříčí, Holúbka z Mentelovíc (?) na Morave a Ondreja Kindisa zo Zborova. Neprezradil ani Tlučeka z Horelice u ktorého sa ukrýval ani meno baču Stoligu z Jablunkova, kde sa tiež skrýval. Potom ho konfrontovali so žilinským mešťanom Jánom Šipošom, ktorému ukradli súkno a plátno a ktorého peniaze Jánošík požičal Stoligovi. Potom ho konfrontovali so zlatníkom Jánom Skalkom, ktorému Jánošík a jeho tovariši ukradli sedem prsteňov, strieborné lyžice a paloš. Zástupcom Trenčianskej stolice, ktorý kládli tieto otázky, odpovedal viac-menej pravdivo. Celkom inak sa správal pri vypočúvaní zástupcov Liptovskej stolice. Z 29 otázok na 14 vôbec neodpovedal. Na desať otázok odpovedal nejasne. Len na päť otázok odpovedal konkrétne a zrozumiteľne. Zamlčal svoje styky s rákociovskými povstalcami po Satmárskom mieri, ozbíjanie vdovy po oficierovi pri Východnej a zemana Ladislava Zmeškala. Neodpovedal prečo a ako sňali Mikuláša Šusteka z kolesa na popravisku v Žiline – Rosinkách. Šustekovci boli Jánošíkovi priaznivci.[7]

Prokurátor žiada trest smrti[upraviť | upraviť zdroj]

Potom sa začala hrdelná pravota. Slovo dostala obžaloba. Prokurátor Čemický okrem iného uviedol, že Jánošík bol kuruc. Navrhol napichnutie na kôl, na hák alebo na smrť lámaním na kolese. Žiadal, aby Jánošíka podrobili mučeniu. Mučením sa mala potvrdiť správnosť a vierohodnosť jeho dobrovoľnej výpovede. Potom na obhajobu Jánošíka vystúpil Baltazár Poluďai. Odmietol obžalobu a najmä obvinenie z vraždy, ktoré nebolo dokázané a malo podľa prokurátora zásadný význam v súdnom procese. Obhajca požadoval, aby obžalovaného oslobodili a zbavili pút. Zaujímavé je, že obhajca nežiadal konfrontáciu Jánošíka s Huncagom ani to, aby obžaloba predložila dôkazy, že Jánošík bol spolupáchateľom vraždy domanižskeho farára. Podľa historikov Jánošík bol miernej povahy, dobrosrdečný a nebol schopný zabíjať ľudí.[2]

Prokurátor odpovedal, že obhajoba v ničom nevyvrátila jeho argumenty, zdôraznil, že obžalovaný musí byť prísne potrestaný. Keďže bol už pokročilý čas súd sa rozhodol pokračovať v pojednávaní na nasledujúci deň 17. marca 1713. Na tomto pojednávaní sa súd rozhodol, že „...obžalovaný v dobrovoľnom priznaní svojich podporovateľov a ochrancov neodkryl, korisť a zboj kde uložil nepriznal a vo svojom priznaní mnoho nejasného a menej záväzne uviedol, ako aj preto, že priznal len to, na čo bol pýtaný a na niektoré otázky nechcel nič odpovedať, aby bol obžalovaný najprv ľahšiemu, potom i ťažšiemu mučeniu podrobený“. (citát)[2]

Mučenie[upraviť | upraviť zdroj]

Mučenie malo rôzne podoby. Kat spaľoval obvineným pokožku, zapichoval žeravé hroty pod nechty, trhal nechty, drvil údy, naťahoval ľudí na škripec. Ak po takomto mučení sa nedokázala vina bol oslobodený. Bolo však pravidlom, že mučením ľudí zmrzačili. Jánošík počas tejto tortúry odpovedal len na sedem otázok a priznal ozbíjanie oficierskej vdovy a orabovanie zemana Ladislava Zmeškala. O svojej skrýši vypovedal veľmi nepresne a nejasne. Uviedol len, že sa nachádza ako sa ide z Jablonky na Klenovec k Cisárskym horám, v jednom buku, pri ktorom stojí jedľa „s vyťatou rukou“.[8] Okrem údajov o ľuďoch v Malohonte, ktorým požičal menšie sumy peňazí, už nič nové neuviedol.[2][4]

Rozsudok a poprava[upraviť | upraviť zdroj]

Faksimile rozsudku smrti nad Jurajom Jánošíkom

Jánošík sa po mučení opäť postavil pred súd. Prokurátor Čemický žiadal „na základe artikul 13. z roku 1625, potom artikul 26. z roku 1655, taktiež Triparita artikul 15., ktoré prísne zakazujú podobné zločiny ..., aby tí zbojníci a lotrovia na hrdle prísne boli potrestaní, pak takoví obzvláštni zbojníci kolem, kolesom alebo hákom trestaní boli....“ Po ňom vystúpil obhajca Baltazár Paluďai poukázal na poľahčujúce okolnosti, na Jánošíkov mladý vek i na to, že nikoho počas zbíjania nezabil a nezranil. Povedal že, keď jeho tovariši prepadli domanižskeho farára, tam nebol prítomní. Žiadal jeho oslobodenie.

Potom stoličný súd vyniesol rozsudok: „Poneváč predepsaný (obžalovaný) Juro Janošak zavrhujúce prikázaní jak božské, tak též zákon krajinský predo dvema roky dal sa na zbojstvo a vúdcem aneb hajtmanem takovým se učinil, který s tými tovariši svými na cestách zastavujúce lidí o statek (pripravili), áno jako se z jeho vlastného vyznání zdá, jeho tovariši, kde on též bol prítomný, pána pátera z Domaniže prestrelili a bezbožne zamordovali. Taktéž i jinších jako jest predepsané, zlých skutkov se dopustil. Protož pro takové zlé účinky a prikázaním prestúpení má být na hák na levém boku prehnatý a tak na príklad jinších takových zločincov má být zavesený.“ (citát)[4]

Jánošík bol popravený toho istého dňa alebo 18. marca 1713. Liptovský Mikuláš si pravdepodobne musel zavolať najbližšieho kata z Levoče, Banskej Bystrice alebo Žiliny. Ten pravdepodobne Jánošíka aj mučil. To však v úradných záznamoch zo súdu nie je zachytené. Nie je známe ani miesto jeho popravy. Traduje sa, že miestom popravy boli Šibeničky vo Vrbici, neďaleko Lipovského Mikuláša.[1]

Poprava zavesením na hák[upraviť | upraviť zdroj]

Dobová maľba popravy v stredoveku

Šľachtici v stredoveku v Uhorsku boli stínaní, obyčajný poddanský ľud, ktorý sa previnil bol vešaný na šibenici, lámaný na kolese alebo zavesený na hák. Bol to najbolestivejší trest smrti. Odsúdeného najprv napichli na železný hák pod rebro a potom ho vyzdvihli pod šibenicu. Zomieral pomaly. Háky sa spravidla zabodávali spredu i zozadu. Zavesenie na železné háky za rebrá odsúdeného sa uplatňovalo aj v stredovekom Japonsku. Trest smrti lámania na kolese spočíval v tom, že odsúdencovi boli zaživa zlomené kosti na tele, ktoré bolo pripevnené ku kolesu. Je to jeden z najstarších trestov smrti, ktoré súdy ukladali previnilcom. Bol to celkom bežný trest a patril medzi najtvrdšie. Odsúdenca nechali na kolese pomaly zomrieť. Kat, aby ukázal, že údy sú dobre polámané stočil odsúdenému ruky za chrbát a nohy ponad hlavu tak, aby sa jeho päty hlavy dotýkali zhora. Bol to potupný trest, horší ako šibenica. Napichnutie na kôl bol z najkrutejších trestov smrti. Odsúdencovi kat zarazil kôl do dolnej časti tela. Technika narazenia bola na celom svete takmer rovnaká. V niektorých krajinách odsúdenca položili na brucho, roztiahli mu nohy a kat mu vrazil kôl do tela. Kôl postavili do pripravenej jamy. Odsúdenec vlastnou váhou tlačil na kôl, ktorý sa mu vsúval do útrob. Boli aj iné varianty.[9]

Historické pramene[upraviť | upraviť zdroj]

„Prameňom na poznanie historickej skutočnosti boli písomné dokumenty z hrdelnej pravoty – Protocollum J. comitatus Liptoviensis ab anno 1710 usuque 1717. Sub nro 17., a to v jeho dodatku Series cyusane 537. Hrdelná pravota je opísaná na stranách 563-567 a v tom istom súdnom protokole na stranách 568-573 a na stranách 577-578 je dôležitá informácia o živote Juraja Jánošíka, ktorá vychádza zo zápisu hrdelnej pravoty proti Tomášovi Uhorčíkovi. V 17., čísle župného protokolu je latinsko-slovenský zápis o priebehu súdneho konania proti Jurajovi Jánošíkovi a ďalšie spisy dotýkajúce sa jeho vypočúvania.“ (citát)[2]

Pôvodné, originálne historické dokumenty z pravoty sa kdesi v 19. storočí stratili. Zachoval sa autentický opis, ktorý pravdepodobne urobil Janko Kráľ. Tento opis s pôvodinou porovnal a overil Gašpar Fejérpataky-Belopotocký 15. septembra 1844. Je v Slovenskom národnom múzeu v Martine. Ďalšie dokumenty sa nachádzajú v múzeách v Liptovskom Mikuláši, v Štátnom archíve v Trenčíne a v Liptovskom múzeu v Ružomberku.[2]

Jánošík a slovesná umelecká tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Zbojníctvo prežívalo v Hornom Uhorsku a v Kraptoch obdobie najväčšiho rozmachu v 17. storočí a v prvej polovici 18. storočia. Poddanský ľud trpel a túžil po odplate. Z týchto pohnútok, snov i túžob v očiach ľudí boli zbojníci hrdinovia, ktorí bili pánov, pomstili sa krivdy na bezbrannom ľude. Ľudia ich milovali, rozprávali si o príbehy, z ktorých vznikali povesti, valasi na košiaroch vymýšľali piesne, vkladali ich slová do hudobných prejavov. Ľudová slovesnosť už pred Jánošíkovým pôsobením v Karpatoch bola živá. Prvá zmienku o Jánošíkovi v tlači priniesli v banskobystrickéStaré noviny liternjho uměnj“ v roku 1785. Pod titulkom „Znamenita kázeň jednoho kazatele za duši hlavného zbojníka Jánošíka“, ju napísal A. Doležal. Postava Juraja Jánošíka sa pomaly dostávala do ľudovej slovesnosti. Meno Jánošík, Janko, Janík, Janošek sa začalo objavovať v piesňach, povestiach, rozprávkach, porekadlách, prísloviach. Jánošíkovská tematika sa v literatúre začala objavovať v 18. storočí. V Tarnovského knižnici v Liptovskom Mikuláši je odpis zbojníckej piesne nazvanej „Piesne o Jánošíkovi-zbojníkovi“ uverejnený v zborníku, ktorý zapísal Pavol Križka. Iná verzia piesne o Jánošíkovi pochádza z Kokavy a jestvuje aj tretia verzia „Jánossjk Liptowský Laupežnjk“, ktorú zapísal Bohuslav Tablic. Ich vznik datoval Ján Vilikovský do 80-tych a 90-tych rokov 18. storočia.

Janko Kráľ

Boli to štúrovci, ktorí zbojnícku tradíciu pozdvihli na piedestál. Ako uvádza vo vlastnom životopise Gašpar Fejérpataky-Belopotocký zaujala ho poprava zbojníka Mateja Tatarku, keď na vlastné oči videl ako ho 22. októbra 1829 vo vrbickom chotári mečom sťali. V roku 1831 uverejnil vo Vlasteneckom kalendári výťah z testamentu Mateja Tatarku, ktorý zapísal rímskokatolícky kňaz Juraj Bartoš. V tom istom roku a potom na pokračovanie v rokoch 1832 a 1833 napísal článok „O zbojství Jura Jánošíka, jináče“, v ktorom po prvý raz podrobne uverejňuje takmer celú zápisnicu zo súdnej pravoty s Jurajom Jánošíkom. Čerpal z pôvodných archívnych materiálov, ktoré boli v Liptovskom stoličnom archáve. Janko Kráľ bol v čase popravy Mateja Tatarku ešte malý chlapec. Mama i stará mama mu o nej rozprávala a nezabudla spomenúť zbojníka Juraja Jánošíka. Keď Janko Kráľ dospel, mal 22 rokov, Gašpar Fejérpataky-Belopotocký mu umožnil preštudovať si spisy z hrdelnej pravoty s Jánošíkom. Podieľal sa na prepise súdneho konania s Jánošíkom, ktorý potom overil Fejérpataky-Belopotocký. Tento opis neskôr do zbierok Matice slovenskej odovzdal Pavol Dobšinský. Janko Kráľ, navštevoval okolité dediny, stretával sa s ľuďmi zapisoval si piesne, povesti a mnohé prebásnil. Janko Kráľ dobre poznal historické fakty o Jánošíkovi. Tie boli základom pre dodnes neprekonanú báseň Jána Botta Smrť Jánošíkova. Patrí k pilierom romantickej poézie, ktorú preslávili aj Samo Chalupka, Michal Miloslav Hodža, Samo Bohdan Hroboň, Janko Čajak a iní. Práve v tej dobe sa začal rozkvet jánošíkovskej tematiky, ktorý bol povýšený na nadnárodnú veľkosť a zmytologizoval podobu Jánošíka.[4]

Jánošíkovské témy v umení[upraviť | upraviť zdroj]

V literatúre[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1785 anon.: "Znamenitá kázeň gednoho Kazatele za dnu hlavnjho zbognjka Jánošjka." Staré noviny liternjho uměnj, máj 1785.
  • 1809 Bohuslav Tablic "Jánossjk Liptowský Laupežnjk." Slowensstj Werssowcy. Collecta revirescunt. Swazek druhý.
  • 1814 Pavol Jozef Šafárik "Slawenj Slowanských pacholků," a "Poslednj noc." Tatranská Můza s ljrau Slowanskau.
  • 1829 zeman Ján Čaplovič "Räuber." Gemälde von Ungern.
  • 1832 zeman Gašpar Fejérpataky-Belopotocký "O zbogstwj Gura Jánossjka, gináče Jánossjaka řečeného, rodilého z Ťarchoweg zbognjků a laupežnjků hlawnjka (hadnáďa)." Nowý y Starý Wlastenský Kalendář na rok Páně 1832.
  • 1845 zeman Štefan Marko Daxner "Poklad Jánošíkou." Orol Tatránski.
  • 1846 Ján Botto "Pjeseň Jánošíkova." Holubica, Zábavník Levočskích Slovákou.
  • 1846 Samo Chalupka "Jánošíkova náumka." Orol Tatránski.
  • 1862 Ján Botto "Smrť Jánošíka. Romanca." Lipa. – Neskôr proti Bottovej vôli premenované na "Smrť Jánošíkova."
  • 1867 zeman Jonáš Záborský Jánošíkova večera. Činohra v štyroch dejstvách s úzadím historickým. Príloha k časopisu Sokol.
  • 1868 Samo Chalupka "Likavský väzeň." Spevy Sama Chalupku.
  • 1871 Gustáv Lojko Tisovský "Jánošíkov stôl," a "Jánošíkova podkova." Vybrané básne a rozprávky.
  • 1875 Ján Čajak "Jánošíkova náhrada. Prostonárodné podanie." Básne.
  • 1875 "Jánosík és társai." Nyitramegyei Szemle.
  • 1880 Miško Skačanský Jánošík, smutnohra v piatich jednaniach.
  • 1884 August Wrześniowski "Hystorya o Janosiku." Pamięci Towarzystwa Tatrzańskiego.
  • 1884 Alois Jirásek "O Jánošíkovi." Staré pověsti české.
  • 1889 Pavel Beblavý "Jánošík, povesť o hrdinovi a dobrodincovi ľudu zo XVII. storočia." Slovenské pohľady. – Seriál neskôr vydaný ako román.
  • 1893 Dobrý Slovák Jánošík, Junák svobody; Povesť zašlých časov. — Vydané v USA.
  • 1894 zeman Jonáš Záborský "Smrť Jánošíkova, Pospolitá povesť." Slovenské pohľady. – Posmrtné vydanie.
  • 1894 Gustáv Maršall-Petrovský Jánošík, kapitán horských chlapcov. Jeho búrlivý život a desná smrť. Román. – Vydané v USA; neskôr aj v rámci súborného diela GMP z r. 1966 (Obzor Petrovec - Tatran Bratislava).
  • 1900 K. S. Čebratský Janošík: Prvá rozprávka o Janošíkovi a ešte iné rozprávky.
  • 1900 George J. Krajsa Janosik. — Vydané v USA.
  • 1905 Kazimierz Przerwa Tetmajer "Legenda o Janosikowej śmierci." Poezje.
  • 1907 Karel V. Prokop Jánošík: drama o pěti dějstvích.
  • 1907 Karol Dubravý Jánošík: Život a smrť vodcu zbojníkov horňouhorských.
  • 1910 Jiří Mahen Jánošík.
  • 1920 Františka Svobodová-Goldmanová Jánošík – historické dráma v 5 dejstvách.
  • 1929 Adam Žiar Janošíkova láska, slovenská povesť v 5 obrazoch.
  • 1930 Arnošt Caha Jánošík, kapitán dobrých horních chlapců (dějepisná povídka z počátku XVIII. století).
  • 1932 Ferko Urbánek Jánošíkov poklad, Zdramatizovaná báj slovenského ľudu vo 4. dejstvách.
  • 1933 Ján Hrušovský "Jánošík." Slovenská politika. – Seriál neskôr vydaný ako román.
  • 1937 Stanisław Ryszard Dobrowolski Janosik z Tarchowej.
  • 1941 Ján Poničan Jánošík: hrdinská hra v 4 dejstvách a 10 obrazoch.
  • 1943 Mária Rázusová-Martáková Jánošík: veršovaná dráma v piatich dejstvách.
  • 1947 Stanisław Nedza-Kubiniec Janosik: poemat o zbójniku, który chciał porównać świat.
  • 1955 Mária Rázusová-Martáková Rozprávky o Jánošíkovi.
  • 1955 Anton Lysonek Jánošíkova odplata: hra v troch dejstvách so spevmi a tancami.
  • 1958 Jalu Kurek Janosik...
  • 1958 Miloš Malý Jánošík a jeho horní chlapci.
  • 1964 Käthe Altwallstädt "Janosik und die Studenten." Die blaue Rose: Märchen aus Polen.
  • 1964 Vlastimil Milota Ja musím byť zbojník. – Historický román o Jánošíkovi.
  • 1970 Stanislav Štepka Jááánošííík. – Rekordný počet 501 repríz slovenskej hry (pred obnovenou premiérou 2000).
  • 1972 Tadeusz Kwiatkowski Janosik. – Kreslené rozprávanie/comics.
  • 1972 Štefan Gráf Jur Jánošiak. – Paralelné slovenské vydanie v Srbsku a na Slovensku.
  • 1973 Ján Poničan Jánošíkovci: sociálna balada.
  • 1974 Karel Steigerwald Juro Jánošík: hra ve 2 dějstvích a 6 obrazech.
  • 1976 Viera Gašparíková a Teresa Komorowska Zbójnicki dar. Polskie i słowackie opowiadania tatrzańskie.
  • 1977 Paweł Łysek Jano i jego zbójniccy kamraci. — Vydané v Anglicku.
  • 1978 Milan Ferko Jánošík. – Trojzväzkový román.
  • 1979 Viera Gašparíková a Teresa Komorowska Povesti o zbojníkoch zo slovenských a poľských Tatier.
  • 1979 Ľubomír Feldek Jánošík podľa Vivaldiho.
  • 1980 Margita Figuli Balada o Jurovi Jánošíkovi.
  • 1980 Anton Habovštiak Jánošíkova studnička.
  • 1981 Václav Cibula, text, a Zdenek Mlčoch, ilustrácie, Jánošík.
  • 1980 Ladislav Ťažký Jánošíkova slza.
  • 1984 Andrzej Kijowski O dobrym naczelniku i nezłomnym rycerzu.
  • 1985 John H. Hausner "Jánošík, We Remember!" And Other Poems. – Vydané v USA.
  • 1985 Jan Dvořák, Krystyna Milobodska a Jozef Mokoš Jánošík: Tri bábkové etudy.
  • 1986 Božena Plocháňová Jánošíček.
  • 1993 Mojmír Groll Jánošík podľa Uhorčíka.
  • 1993 Василь Iванович Сави Яносик, польська народна казка. – Vydané po poľsky pod ukrajinským titulom na Ukrajine; obrázková knižka.
  • 1994 Anton Marec Jánošík, Jánošík... (33 povestí o slávnom zbojníckom kapitánovi).
  • 2004 Zuzana Krížková a Magdaléna Horváthová – Juraj Jánošík. Rozprávanie o zbojníckom kapitánovi.

Vo filme[upraviť | upraviť zdroj]

V hudbe a divadle[upraviť | upraviť zdroj]

Vo výtvarnom umení[upraviť | upraviť zdroj]

Socha Jána Kulicha Jánošík v Terchovej

Jestvuje nespočetné množstvo výtvarných spracovaní jánošíkovskej látky, z ktorých možno uviesť:

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g h i j k l m n o p q HLAVIENKA, Ján; A KOLEKTÍV. Jubilejný zborník Literárnohistorického múzea Janka Kráľa. 1.. vyd. Liptovský Mikuláš : Literánohistorické múzeum J. Kráľa, 1986. 110 s. (po slovensky,)
  2. a b c d e f g h i j k l m n o p q r s MELICHERČÍK, Andrej. Juraj Jánošík. Hrdina protifeudálneho odboja slovenského ľudu. 1. vyd. Praha : Naše vojsko, 1956. S. 149.
  3. a b c d e f SROKA, Stanislaw Andzej. Jánošík. Pravdivá história karpatského zbojníka vydanie = 1. Bratislava : Goralinga, 2009. ISBN 978-80-970042-1-7. S. 69. (po slovensky, preložené z poľského originálu Janosik. Prawdziwa historia karpackiego zbójnika)
  4. a b c d e f g h i j k l m n o ANTOLOVÁ, Ružena. Jánošík od skutočnosti k legende. 1. vyd. Liptovský Mikuláš : Múzeum Janka Kráľa, 2013. ISBN 978-80-970184-9-8. S. 120.
  5. a b http://radostka.starabystrica.com/historia-obce.htm
  6. Farnosť Domaniža prístup 18. 4. 2017
  7. KOČIŠ, Jozef. Neznámy Jánošík. 1. vyd. Bratislava : Osveta, 1986. 72-109-86. S. 140.
  8. http://www.teraz.sk/regiony/juraj-janosik-utekac-sperky-skrysa/40248-clanok.html
  9. MONESTIER, Martin. Historie trestu smrti. 1. vyd. Praha : Rybka Publishers, 2001. ISBN 80-86182-05-3. S. 407. (po česky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]