Juraj Šucha

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Juraj Szondy)
Juraj Šucha
vojak a kapitán hradu Drégeľ
vojak a kapitán hradu Drégeľ
Narodenie?
Úmrtie9. júl 1552
hrad Drégeľ
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Juraj Šucha

Juraj Šucha[1] (Iné mená: Juraj Šucho, Juraj Szondy/Szondi [maď. Szondy György]) ( ? – † 9. júl 1552, hrad Drégeľ) bol vojak a kapitán hradu Drégeľ. Jeho odvážny boj proti Turkom vzbudil v očiach nepriateľa hlboké uznanie, preto ho budínsky paša Hádim Ali dal pochovať so všetkými poctami.

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa niektorých historikov bol pochádzal zo slovenskej zemianskej rodiny v Turčianskej stolici, podľa iných pochádzal z meštianskej rodiny. V jemu adresovaných listoch ho oslovujú egregius, čo od 15. storočia používali na oslovenie zemanov. To pravdepodobne poukazuje len na jeho vojenskú hodnosť, no nemožno vylúčiť, že konkrétne on dosiahol šľachtický stav.

Meno Szondy sa v listoch píše s i aj y. Jediný, podľa mena známy potomok, bol jeho brat Jakub Szondy, ktorý určite nebol šľachtického pôvodu. Jakuba Szondyho označuje komora datovaná na 26. novembra 1554 ako circum spectus, čo v tom období bolo označením mestských obyvateľov. Ak by bol Juraj Szondy šľachtického pôvodu, šľachtický titul by pripadol aj jeho bratovi. Jeho pôvodné meno bolo Suhó (Szuhó), meno Szondy si pribral on sám. Je to známe zo žiadosti jeho brata (žiadal kráľa Ferdinanda o donáciu majetku), pretože vo svojej prosbe sa nazýva Szondy alias Suhó. Doteraz je otázne, prečo si pribral toto meno. Sonta (v Srbsku) bola jednou z usadlostí Báčskej župy.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

V detstve si Juraja Šuchu zobral ku sebe František Révai, naučil ho písať a chlapec vyrastal na jeho dvore v Sklabini. Šucha preto cítil veľkú vďačnosť, o čom podáva svedectvo aj zachovaný list. V bitkách o pohraničné pevnosti sa vyznamenal svojou statočnosťou. Do pozornosti histórie sa však dostáva v polovici štyridsiatych rokov 16. storočia, keď ho po páde Ostrihomu a Novohradu (Nógrád v Maďarsku) Pavol Várdai (Várday Pál), ostrihomský arcibiskup, vymenoval za správcu Drégeľského panstva a kapitána hradu.

Malé horské sídlo nepostačovalo vojenským požiadavkám onej doby. Hromadili sa problémy, napríklad pušný prach skladovaný v hradnej veži po zasiahnutí bleskom vybuchol, čo poškodilo jej steny. Šucha sa snažil hrad lepšie opevniť; zachovalo sa množstvo listov, v ktorých žiada o zvýšenie počtu hradnej posádky a výrobu munície. Podal dokonca návrh, aby ťažko brániteľný Drégeľ zbúrali a namiesto neho postavili novú pevnosť na neďalekom močaristom mieste. Návrh kráľovský dvor uvážil, ale z finančných dôvodov k realizácii nedošlo.

V roku 1552 bránilo Drégeľ šestnásť jazdcov, šesťdesiat pešiakov, jeden delostrelec a traja hradní strážnici, dokopy osemdesiat vojakov. V čase blížiaceho sa tureckého útoku napísal Šucha list komore, mestu Banskej Štiavnici a aj nitrianskemu biskupovi. V apríli kráľ povolil naverbovanie štyridsiatich pešiakov na posilnenie posádky, v júni odpovedala na Szondyho list Banská Štiavnica, ktorá poslala dvadsaťšesť žoldnierov. František Thurzo, nitriansky biskup, osobne navštívil hrad a presvedčil sa o nedostatkoch obrany a jeho zlom stave. Poslal na hrad aj niekoľko kamenárov, ktorí na ňom previedli drobnejšie opravy.

Začiatkom júna a po obsadení Vesprému bolo len otázkou času, kedy sa vojská budínskeho pašu Aliho pohnú smerom na banské mestá. Podkapitán Gregor Bekefalvai (Bekefalvay Gergely) opustil hrad Drégeľ kvôli nevyplateniu žoldu a po obdržaní správy o približujúcich sa Turkoch, pričom nechal Szondyho pri vedení obrany samého. Kráľovská komora nevyplatila Šuchovi 322 forintov za predchádzajúce služby aj napriek dvom napomenutiam kráľa, ale k osobnému riešeniu veci sa kapitán už nedostal kvôli tureckej hrozbe. On sám napísal: „Ja sám by som tam zašiel, ale dom jeho veličenstva kráľa nedokážem opustiť.“

Budínsky paša Hádim Ali začiatkom júla obľahol hrad Drégeľ s delami a voskom o počte 8-10 000 mužov. Útok nezastihol Šuchu nečakane, pretože už od začiatku roka sa šírili správy o pripravovanom ťažení. Do 6. júla Turci obkľúčili hrad. Dve turecké divízie ostali priamo pred hradom, tretia pravdepodobne uzavrela cestu vedúcu na Šahy a Ďarmoty, aby Šucha nedostal pomoc od banských miest a Novohradu. Pomocné vojská však nedorazili ani z jednej strany. Kráľovská armáda na čele s Erazmusom von Teuffelom (Maďarmi prezývaný ako Diabolský Matúš), hornouhorským hlavným kapitánom, sa zdržiavala v Leviciach. Za toto váhanie neskôr zaplatila vysokú cenu. O mesiac neskôr v bitke pri Plášťovciach získala turecká armáda najväčšie víťazstvo v Uhorsku od čias Moháčskej bitky, a zajatého generála Teuffela v Konštantínopole narazili na kôl.

Drégeľskí obrancovia pred hradom podpálili snopy sena a začali nepriateľa ostreľovať. V podvečer 6. júla dorazil paša pod drégeľské hradby a vyzval Šuchu, aby sa vzdal. Kapitán to odmietol, na čo Turci podpálili podhradie postavené z dreva a hliny, čím zatlačili obrancov do horného hradu. Na ďalšie ráno začali Turci kopať zákopy, stavať obliehacie veže, priniesli tri kanóny na prerazenie múrov, šesť húfnic a začali ostreľovať hrad.

Hrad ostreľovali bez prestávky 7. a 8. júla 1552, čo malo za následok zrútenie bránovej veže a početné trhliny na múroch. Potom zavelil paša pešiakom do útoku, ale Šucha a obrancovia hradu ich odrazili, spôsobiac Turkom veľké straty. Ali po ústupe opäť spustil delostreleckú paľbu a prakticky rozstrieľal celý hrad.

Pred ďalším útokom pechoty Ali poslal k Šuchovi Martina, kňaza zo susedného Nagyoroszu, znova ho vyzývajúc, aby sa vzdal. Šucha opäť odmietol, so zvyškom síl sa pripravil k rozhodujúcemu útoku. Kapitán vtedy dal priviesť dvoch tureckých zajatcov, a vrátil ich pašovi ako vyslancov s odkazom, aby z chlapcov vychoval bohatierov, a aby jeho telo po bitke pochovali s úctou.

Pred rozhodujúcim útokom Šucha všetky cenné veci v hrade spálil a zabil všetky kone, aby sa nedostali do tureckých rúk. Posledný útok trval niekoľko hodín, pretože obrancovia kládli hrdinský odpor a padli do posledného muža. Po skončení útoku dal Ali paša vyhľadať kapitánovo telo, jeho hlavu vystavil na verejnosti, potom vzdajúc úctu jeho hrdinstvu ho dal pochovať vojenským spôsobom, a na znamenie jeho odvahy dal vztýčiť nad hrobom jazdeckú kopiju s vlajkou.

Oceňujúc Šuchovu úlohu v dejinách, o ňom Ignác Acsády napísal: „Naše dejiny sú plné hrdinov, vlastencov, ktorí ako aj on sa obetovali svojmu národu. Sú medzi nimi väčší, ktorých život a smrť zanechali hlbší vplyv na osude krajiny; sú takí, ktorí mocnejšie, vznešenejšie získali svojimi činmi nesmrteľnosť, popri ktorých je prípad malého Drégeľu maličkosťou. Ale aj medzi najväčšími, najperfektnejšími je málo takých, čo by pôvabom svojej osobnosti, kúzlom svojej mužnosti, čistotou celého svojho života, veľkoleposťou svojho obetovania vzbudzovali takú úprimnú sympatiu, ako Juraj Szondy.“

Šuchov kult[upraviť | upraviť zdroj]

V maďarskej kultúre sa hrdinský boj Juraja Šuchu stal národným príkladom. Mladík pochádzajúci z nižších vrstiev, šikovný, čistej povahy, ktorý sa vďaka svojej hrdinskosti stal hradným kapitánom ostrihomských arcibiskupov a v ťažkej chvíli šiel príkladom vo vytrvalosti, odvahe, vernosti a hrdinským sebaobetovaním. Objavuje sa v mnohých dielach maďarskej literatúry, jeho meno nesú ulice po celej krajine, vznikali umelecké diela na jeho počesť a jeho meno nesú aj mnohé úrady.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ŠUCHA, Juraj. In: Slovenský biografický slovník. Zväzok V R – Š. Martin : Matica slovenská, 1992. 560 s. ISBN 80-7090-216-7. S. 540.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Sebastián Tinódy (Tinódi Lantos Sebestyén) - historický spev
  • Ján Arany (Arany János) - balada s názvom „Szondyho dvaja drobci“
  • Ladislav Marton (Marton László) - Socha Juraja Szondyho
  • Pavol Kő (Kő Pál) - Szondyho sarkofág
  • Kamenná doska na zrúcanine Drégeľského hradu na úctu Szondyho pamiatky