Kým sa skončí táto noc

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Kým sa skončí táto noc
Originálny názov Kým sa skončí táto noc
Žáner komédia s prvkami psychologickej drámy
Námet Tibor Vichta
Dĺžka 91 minút
Štát Slovensko
Pôvodný jazyk slovenský
Rok 1965
Filmový štáb
Réžia Peter Solan
Scenár Tibor Vichta
Hudba Jaroslav Laifer
Kamera Vincent Rosinec
Strih Maximilián Remeň

Film reel.svg Pozri aj Filmový portál

Kým sa skončí táto noc je slovenský celovečerný hraný film režiséra Petra Solana z roku 1965.

V tom čase mal režisér na konte už niekoľko úspešných snímok ako Boxer a smrť z roku 1962 či o rok neskôr nakrútená Tvár v okne. V sedemdesiatych rokoch bol z politických dôvodov preradený do Štúdia krátkych filmov, kde nakrúcal predovšetkým dokumenty. V roku 1979 sa však k hranému filmu opäť vrátil. Na Solanových dielach často spolupracoval Tibor Vichta, ktorý sa scenáristicky podieľal práve na spomenutých snímkach. Solan obľuboval jeho prácu kvôli tomu, že pri tvorbe vychádza len zo základnej situácie, načrtne primárne obrysy charakterov, napíše dialógy a pritom necháva voľnejšiu ruku režisérovi. Námet na Kým sa skončí táto noc vznikol už v roku 1957, no schválený bol až v umelecky slobodnejších podmienkach v júni 1965 (pôvodne mal názov Prv než sa skončí tento deň a rozprával o Eve, budúcej študentke medicíny, no vedenie príbeh označilo za „protispoločenský“). Tento scenár sa však od predošlých odlišoval. Samotné nakrúcanie tak prebiehalo na vtedajšie slovenské pomery experimentálnym spôsobom. Herci nepoznali presné texty, boli len oboznámení s témou rozhovorov, príbehom a priebehom jednotlivých scén, ich celkovým vyznením. Dialógy vznikali metódou improvizácie. V tomto smere spôsobil film aj určitý „historický obrat“, keďže aj za takýchto podmienok prešiel netradičný scenár cez rozsiahly schvaľovací systém. Na čo najpresnejšie zachytenie spontánnych a uvoľnených situácií boli použité súčasne dve kamery (počas nakrúcania boli obalené dekami, aby zabránili hlučnosti) snímajúce rovnakú scénu z rôznych uhlov a kontaktný zvuk, ktorého použitie v slovenskom filme bolo takisto novátorské. S pomocou širších technických možností mohli filmári „kradnúť“ (T. Vichta) nestrážené a neopakovateľné ľudské okamihy. Jedným z hlavných predmetov skúmania filmu boli práve stavy, pocity, chvíle ľudí, ktoré potlačovali príbeh. Do popredia sa tak dostala psychológia postáv.

Dej[upraviť | upraviť zdroj]

Dej sa odohráva v nočnom podniku Družba. Začína jeho otvorením – podvečer a končí záverečnou – nadránom. Čas je teda zúžený na jednu noc. Skromnými možnosťami je charakteristický aj priestor. Výrazne prevláda interiér baru, iba dve scény sú venované exteriéru, aj vďaka čomu môžeme bližšie definovať krajinu, oblasť či ročné obdobie (tomu nám napomáhajú aj iné faktory – napr. dialógy a hrubé kabáty prišelcov). Pre nakrúcanie exteriérov autori zvolili Nový Smokovec vo Vysokých Tatrách. Príbeh, resp. prevádzku baru pomyselne delí postava neznámeho muža. Prvýkrát sa objavuje na samom začiatku, keď v podniku ešte nikoho niet, potom v strede, keď sa doň nik nezmestí a na konci, keď ho zatvárajú. Nikdy sa v ňom nezdrží viac ako pár sekúnd, čím pôsobí záhadne a komicky zároveň. Hlavné a vedľajšie postavy sa zabávajú v bare. Každá plní určitú funkciu – navštívi bar s určitým zámerom. Montéri Kvetinka a Miloš hľadajú príjemnú ženskú spoločnosť, Olga a Mira si užívajú ťažko našetrený luxus, bývalý major Holub rieši problémy s alkoholom pomocou alkoholu, Baláž bezhlavo pozýva na drink všetkých prísediacich atď. Všetci hľadajú istým spôsobom únik od reality, všednosti. Ilúzia vytvorená barom však prežíva len za prítomnosti peňazí a alkoholu. Ani jedného z menovaných nikdy nie je dosť. Tieto hlavné hýbatele deja uchováva centrum priestoru – bar a barmanka Betka. Zvyšujúci sa alkohol v krvi postáv vyvoláva vzájomné konflikty, strety. Tie striedajú predstavenia krásnych tanečníc. Čím viac sa z večera stáva ráno, tým bližší je záver a rozuzlenie čiastkových konfliktov mozaiky. Baláž po verejnom neúspechu (nezdarenú snahu zahrať tón „Cé“ na trúbke vystrieda smutná pieseň Kohútik jarabý) prizná pôvod množstva peňazí – výplaty jeho kamarátov. K bývalému majorovi, účastníkovi bitky o Tobruk, teraz však opitému alkoholikovi Holubovi opäť prichádza na pomoc manželka. Mira a Olga sa lúčia s Kohútikom a Milošom po dlhej noci plnej zážitkov. Večer sa uzavrie a postavy pokračujú vo svojich životoch.

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

Film bol nakrútený v roku 1965, no jeho premiéry sa slovenské publikum dočkalo 25. marca 1966 a české 27. mája 1966. Toho istého roku vyhral film aj Čestný diplom na šestnástom ročníku Medzinárodného filmového festivalu v Locarne a Vicent Rosinec dostal Cenu ZSDU za kameru.

Herecké obsadenie[upraviť | upraviť zdroj]

V hlavných úlohách bola po prvýkrát spoločne obsadená dvojica Stanislav Dančiak (Kvetinka) – Marián Labuda (Miloš). Pre Labudu film znamenal zároveň začiatok hereckej kariéry pred kamerami. Po úspešnom debute sa dvojica objavila aj v televíznej inscenácii Janek (Miloslav Luther, 1980) a mnohých divadelných predstaveniach. Ich ženské partnerky stvárnili české herečky Jana Gýrová (Olga) a Jitka Zelenohorská (Mira). Medzi mladých a menej skúsených hercov Solan obsadil aj laureáta štátnej ceny Júliusa Pántika, ktorý bol divákom známy z filmov ako Varuj...!, Rodná zem či Havrania cesta. Barmanku Betku hrala Valentína Thielová a Kravárika, elektrikára s vyššími cieľmi, Viliam Polónyi. Manželov Holubovcov predstavovali Vladimír Durdík st. a Erna Suchánová. Bar však netvorili len oni, zvyšok obsadil komparz a epizódne postavy. Na krátku chvíľu sa v snímke objavila aj Marcela Laiferová ako barová speváčka.

Dobové ohlasy[upraviť | upraviť zdroj]

Vtedajšia kritika film chválila. „Veľkým tromfom tohto filmu je predovšetkým Vichtov scenár, akési libreto, základná osnova, umožňujúca maximálne tvorivé zaangažovanie režiséra, kameramana i hercov, umožňujúca dokonca improvizáciu, čo je už samo osebe v slovenskom filme pozoruhodná skutočnosť.“ Pozitívne hodnotenie vyjadrili aj českí recenzenti. „Režisér Peter Solan i kameraman Vincent Rosinec nejen dobře pochopili specifické rysy tohoto prostředí (noční bar, pozn. red.) a jeho návštěvníku, ale také je výstižným způsobem je vyjádřili: záběrové celky, snímané v jakémsi šerosvitném oparu, střídají detaily s ostrými světelnými kontrasty, lidé mizí v beztvaré stínohře, aby tím ostřeji vystoupili do popředí ve výrazné grimase nebo gestu, zasvíceném jako reflektor vyšetřovatele.“

Distribúcia filmu[upraviť | upraviť zdroj]

Film vyšiel ako druhý film druhej série DVD edície zo 60. rokov 2. októbra 2009. Edíciu pripravili Slovenský filmový ústav v spolupráci s vydavateľstvom Petit Press a s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR.

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Václav Macek, Jelena Paštéková, Dejiny slovenskej kinematografie, (Martin: Osveta, 1997). 599 s. ISBN 80-217-0400-4
  • Polák, Milan: Obyčajná, a predsa výnimočná - NOC. Pravda, 7. 4. 1966, s. 2
  • Martin Kaňuch, „Inkubátory šťastia“, in: Časopis DVD edície, 2009, s. 12-14
  • Pavel Smejkal, „Naša generácia sa usilovala o autenticitu“, in: Časopis DVD edície, 2009, s. 9-11