Kambodžsko-vietnamská vojna
| Kambodžsko-vietnamská vojna | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Studenej vojny a Čínsko-vietnamskej vojny | |||||||
![]() Vietnamské vojská odfotografované v januári roku 1979 počas vojenskej invázie smerom do mesta Phnom Penh. | |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
| Vietnamská republika Thajsko Jednotný národný front Kambodže |
Kambodžská demokratická republika Podpora Čínska ľudová republika | ||||||
| Sila | |||||||
| Nad 150 000 Vietnamcov, podporovaných okolo
20 000 príslušníkmi FUNSK |
23 divízii s 90 000 vojakmi
veľké množstvo polovojenských jednotiek | ||||||
Kambodžsko-vietnamská vojna bol ozbrojený konflikt, ktorý prebiehal od decembra roku 1978 až septembra roku 1989 medzi armádou Vietnamskej republiky a Thajska na jednej strane a Červenými Khmérmi na strane druhej na území dnešnej Kambodže.[1]
Prerušenie diplomatických vzťahov
[upraviť | upraviť zdroj]Od roku 1973, teda od skončenia Vojny vo Vietname, sa diplomatické vzťahy medzi Vietnamom a Kambodžou zhoršili. Dôvodov bolo viacero. Červení Khméri sa správali zatrpknuto voči vietnamským komunistom za to, že dávali Kambodži minimálnu podporu ešte v 60. rokoch, keď boje vo Vietname prebiehali na plné obrátky.
Ďalší dôvod napätých kambodžsko-vietnamských vzťahov pramenil z rokovaní v Paríži. Dňa 27. januára roku 1973 bola podpísaná Parížska dohoda o prímerí. Deklarovala to, že práve Spojené štáty americké museli stiahnuť svoje armády preč z územia Vietnamu, vrátane tých leteckých. Keď však bol doručený list The Washington list, americké vojská „mali záväzok brániť Kambodžu dovtedy, až všetky americké jednotky budú stiahnuté z južného Vietnamu“.
V ten istý deň sa začalo americké bombardovanie Kambodže. Až šesťdesiat bombardérov B-52 a približne 200 taktických bombardérov vykonalo 200 až 300 letov za deň. Denne padlo na Kambodžu až 4 000 až 5 000 bômb, pričom to bol počet, ktorý sa rovnal zbombardovaniu miest Hirošima a Nagasaki na území Japonska.
Dňa 15. septembra roku 1974 bol Richard Nixon ako prezident Spojených štátov amerických donútený na nátlak Kongresu zastaviť letecké bombardovanie Kambodže. Začiatkom marca roku 1974 sa však bombardovania znovu rozbehlo.[2]
Kruté zaobchádzanie s vietnamskou národnostnou menšinou
[upraviť | upraviť zdroj]Od roku 1975 sa zvyšoval počet potýčok na kambodžsko-vietnamských hraniciach. Od mája roku 1975 zaútočili kambodžskí vojaci na vietnamské ostrovy Phu Quoc a Thu Chu. Podarilo sa im preniknúť až do pohraničných oblastí Vietnamu.
Vietnamská vláda reagovala na tento incident obsadením kambodžského ostrova Poulo Wai. Vietnamskí vojaci tam zostali až do augusta toho istého roku.
Navyše na severovýchodných územných hraniciach Kambodže žila vietnamská národnostná menšina, ktorá bola odtiaľ násilne vypudená.
V septembri roku 1977 sa podarilo vtrhnúť štyrom kambodžským oddielom na vietnamské územie. Vojenský vpád sa skončil zabitím takmer 1 000 vietnamským obyvateľov. Vietnam reagoval tak, že vyslal až 20 000 vojakov. Vietnamský minister obrany menom Ngyuyen Giap však zistil, že taký počet je slabý a tak poslal do boja proti Červeným Khmérom ďalších až 58 000 vojakov. Tým sa podarilo preniknúť až do okrajov miest Svay Rieng a Kompong Cham. Keď sa vrchné velenie vietnamskej armády zhodlo v tom, že uštedrilo politickému režimu Pol Pota menšiu lekciu, bol napokon dňa 6. januára roku 1978 vydaný rozkaz pre stiahnutie vojakov preč z kambodžského územia.
Pred vypuknutím vojny
[upraviť | upraviť zdroj]Roku 1978 sa najvyšší vojenskí velitelia Vietnamu rozhodli podporiť vnútorný odboj proti komunistickej vláde Červených Khmérov vo východnej časti Kambodže. Prevládali tam pevné vzťahy medzi Kambodžanmi a Vietnamcami ešte z čias Vietnamskej vojny.
Začiatok vojny
[upraviť | upraviť zdroj]Dňa 25. decembra roku 1978 došlo k vojenskému vpádu až 12 divízii na územie Kambodže z jej severovýchodnej časti. Išlo až o polovicu vietnamskej armády.
Proti vietnamskej armáde sa postavila tá kambodžská v sile až 60 000 ozbrojencov, ktorých mal k dispozícii samotný Pol Pot. Ten svoju armádu rozdelil do štyroch divízii a troch nezávislých oddielov.
Vietnamská armáda viedla ozbrojený útok v piatich prúdoch. Najtvrdšie boje sa odohrali pri mestách Kampong Chau, Phumi Prek Khsay a Tani.[3]

Koniec moci „červených tyranov“ a vietnamská okupácia
[upraviť | upraviť zdroj]V nedeľu dňa 7. januára roku 1979 opustila vláda Kambodžskej demokratickej republiky palác v meste Phnom Pénh. Až 40 000 ozbrojených roľníkov ale aj vojakov sa rozhodlo napriek odchodu predstaviteľov vlády pre vojnový vzdor. Poslední politicko-vojenskí prívrženci Červených Khmérov však mali vo svojich plánoch iba veľký chaos.
Mesto Phnom Pénh ako posledná vojenská bašta Červených Khmérov napokon padla už bez jasného odporu. Zvyšok ozbrojených oddielov Pol Pota sa rozutekal do ťažko prístupných oblastí západnej a severozápadnej časti krajiny. Tyranská vláda Červených Khmérov trvala spolu tri roky, osem mesiacov a dvadsať dní. Krajina po nich zostala spustošená.[4]
Vietnamská armáda mala po invázii na svedomí vyvražďovanie miestneho obyvateľstva. Jej prítomnosť v Kambodži bola odsudzovaná. Pol Pot ako veliteľ zredukovanej armády v sile 35 000 mužov pokračoval v partizánskom boji v ťažko prístupnom teréne na pôde severozápadných oblastí Kambodže blízko hranice s Thajskom. Práve tam získaval finančnú a materiálnu podporu od vlády Čínskej ľudovej republiky a paradoxne od Spojených štátov amerických.
Odchod vietnamskej armády
[upraviť | upraviť zdroj]K definitívnemu obratu došlo roku 1988, pričom práve vtedy vietnamská vláda z Hanoja mala za cieľ zlepšiť si svoje medzinárodné postavenie na politickej scéne. To bol dôvod, prečo vyhlásila demobilizáciu svojej armády a jej spiatočný odchod z územia Kambodže. Do konca roku opustilo kambodžské územie až vietnamských 50 000 vojakov.
Dňa 5. apríla roku 1989 ohlásila kambodžská vláda z jej hlavného mesta Phnom Pénh a tá vietnamská z Hanoja stiahnutie všetkých vietnamských vojenských jednotiek, ktorý mal byť dokončený do konca septembra.
Napokon dňa 26. septembra roku 1989 oznámili najvyšší vietnamskí štátnici stiahnutie všetkých svojich vojsk z územia Kambodže.[5]
Nové politické obzory pre Kambodžu
[upraviť | upraviť zdroj]
Po odchode vietnamských vojsk z Kambodže sa poslední vodcovia Červených Khmérov spojili s rojalistickou frakciou známou ako Jednotný národný front (FUNCIPEC) pod velením princa Sihanuka a zároveň s nekomunistickou stranou známou ako Khmérsky ľudový národnooslobodenecký front. Ich cieľom bolo získať politickú vládu v Kambodži. Napokon dňa 23. októbra roku 1991 bola podpísaná Parížska dohoda. Išlo o mierovú zmluvu, ktorá jasne deklarovala Najvyššiu národnú radu (SNC) ako dočasnú vládu princa Sihanuka až do prvých slobodných volieb. Samotná vláda bola kontrolovaná misiou OSN pod názvom UNITAC (United Nations Transitional Autority in Cambodia).
Roku 1993 napokon prebehli v Kambodži prvé slobodné voľby. Kambodžská ľudová strana (CPP), ktorá prezentovala bývalú komunistickú vládu, získala 51 kresiel. FUNCIPEC mala v parlamente 58 kresiel a princ Norodom Ranariddh bol vymenovaný za predsedu vlády. Komunistickí poslanci z politickej strany CPP však odmietli uznať výsledky volieb a snažili sa znovu uchopiť moc v štáte po Červených Khméroch. Jej predseda menom Hun Sen bol vymenovaný ako druhý predseda vlády. Otvorené nepriateľstvo pokračovalo až do augusta roku 1996, keď práve veliteľ Červených Khmérov menom Ieng Sary ako námestník predsedu vlády a minister zahraničia za Červených Khmérov prešiel so svojimi vojakmi na stranu kambodžskej kráľovskej vlády.
Dňa 5. júla roku 1997 sa snažil Hun Sen zinscenovať prevrat a prevziať kontrolu nad Kambodžou. Roku 1998 sa však Červení Khméri rozpadli, keďže ich bývalý vodca menom Pol Pot napokon zomrel. Nuon Chea a Khieu Saphan ako čelní predstavitelia Červených Khmérov prešli ku kráľovskej vláde.[6]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ HLAVATÁ, Lucie et al. Dějiny Vietnamu. 1. vyd. Praha : NLN - Nakladatelství lidové noviny, s.r.o, 2008. ISBN 978-80-7106-965-2. S. 298.
- ↑ NOŽINA, Miroslav. Dějiny Kambodže. 1. vyd. Praha : NLN - Nakladatelství lidové noviny, s.r.o, 2007. ISBN 978-80-7106-897-6. S. 227.
- ↑ HLAVATÁ, Lucie et al. Dějiny Vietnamu. 1. vyd. Praha : NLN - Nakladatelství lidové noviny, s.r.o, 2008. ISBN 978-80-7106-965-2. S. 239; 241.
- ↑ NOŽINA, Miroslav . Dějiny Kambodže. 1. vyd. Praha : NLN - Nakladatelství lidové noviny, s.r.o, 2007. ISBN 978-80-7106-897-6. S. 245.
- ↑ HLAVATÁ, Lucie et al. Dějiny Vietnamu. 1. vyd. Praha : NLN - Nakladatelství lidové noviny, s.r.o, 2008. ISBN 978-80-7106-965-2. S. 241 - 242.
- ↑ RANGES, Trevor. Velký průvodce: Kambodža. 1. vyd. Brno : Computer Press, a. s, 2011. ISBN 978-80-251-3215-9. S. 36.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- NOŽINA, Miroslav, (2007). Dějiny Kambodže. Praha: NLN - Nakladatelství lidové noviny, s.r.o., 2007. ISBN 978-80-7106-897-6.
- RANGES, Trevor, (2011). Velký průvodce: Kambodža. Brno: Computer Press, a. s., 2011. ISBN 978-80-251-3215-9.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kambodžsko-vietnamská vojna
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]- HLAVATÁ, Lucie et al., (2008). Dějiny Vietnamu. Praha: NLN - Nakladatelství lidové noviny, s.r.o., 2008. ISBN 978-80-7106-965-2.
