Kandijské kráľovstvo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Kandijské kráľovstvo
1205 – 1363
1364/1368 – 1667
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Geografia
Mapa štátu
Rozloha
8336 km²
Najvyšší bod
Ida (2 456 m. n. m)
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov
počet obyvateľov poznámka=
Národnostné zloženie
taliančina (benátsky dialekt), gréčtina,
Štátny útvar
kolónia
Materský štát
rôzne obeživá cudzej i vlastnej razby
Vznik
Po páde Konštantínopolu v roku 1204 bola Kréta pridelená Bonifácovi z Montferratu, ktorý ale nedokázal presadiť svoju kontrolu nad ostrovom, a čoskoro predal svoje práva Benátkam v roku 1205.
Zánik
Dočasný zánik Kandijského kráľovstva medzi rokmi 1363 – 1364/1368 počas Povstania svätého Tita a vyhlásením nezávislej Republiky svätého Tita.
V roku 1667 dobytím Kréty Osmanskou ríšou.
Predchádzajúce štáty:
Byzantská ríša Byzantská ríša
Nástupnícke štáty:
Republika svätého Tita Republika svätého Tita
Osmanská ríša Osmanská ríša

Kandijské kráľovstvo alebo Kandijské vojvodstvo (tal. Regno di Candia a Ducato di Candia) bol oficiálny názov Kréty počas obdobia nadvlády Benátskej republiky, postavenie Kréty bolo podobné zámorskej kolónii. Ostrov bol v tom čase známy ako Candia po svojom hlavnom meste, Candia alebo Heráklion (dnes Iraklio). V modernej gréckej historiografii je toto obdobie označované aj ako venetokracia. Ostrov Kréta tvoril súčasť Byzantskej ríše až do roku 1204, keď štvrtá križiacka výprava rozvrátila ríšu a rozdelila jej územia medzi nové križiacke štáty a pravoslávne nástupnícke štáty. Kréta bola pôvodne pridelená Bonifácovi z Montferratu, ktorý ale nedokázal svoju kontrolu nad ostrovom presadiť a čoskoro predal svoje práva Benátkam. Medzi rokmi 1205 – 1212 Benátčania Krétu dobyli a vzali ju pod svoju nadvládu. Ostrov bol administratívne rozdelený do šiestich provincií. Ostrovy Tinos a Kythéra sa dostali pod právomoc kráľovstva. Na začiatku 14. storočia došlo k zmene členenia a kráľovstvo bolo rozdelené do štyroch provincií. Počas prvých dvoch storočí benátskej vlády boli časté povstania pôvodnej ortodoxnej gréckej populácie (posledné a najväčšie bolo Povstanie svätého Tita). Povstania často podporovalo Nikájske cisárstvo. Napriek občasným revoltám a tureckým nájazdom, ostrov prosperoval. V dôsledku toho došlo k umeleckému a literárnemu oživeniu, ktoré nemá v gréckom svete obdoby. Krétska škola vyvrcholila dielami El Greca. Zjednotili sa talianske a byzantské formy, vyvinula sa rozsiahla literatúra využívajúca miestny štýl, ktorý vyvrcholil s románmi Erotokritos a Erofile zo začiatku 17. storočia. Po dobytí Cypru v roku 1571 bol Kréta posledným veľkým zámorským majetkom Benátok. Kandijské kráľovstvo bolo súčasťou Benátok až do roku 1667, keď zaniklo vpádom Osmanskej ríše počas krétskej vojny 1645 – 1669. V benátskych rukách zostali iba tri ostrovné pevnosti Souda, Gramvousa a Spinalonga. Pokusy o obnovenie Kandijského kráľovstva zlyhali počas poslednej námornej benátsko-tureckej vojny v roku 1715.

Dejiny kráľovstva[upraviť | upraviť zdroj]

Dobytie Kréty[upraviť | upraviť zdroj]

Benátska republika mala dlhú históriu obchodných kontaktov s ostrovom Kréta, ktorý bol jeden z mnohých ostrovov Byzantskej ríše. Benátsky obchod podporovali od 11. storočia dôležité privilégia na obchod s Rímskonemeckou ríšou, Byzantskou ríšou a Orientom rovnajúce sa monopolu. Od byzantského cisára Alexia I. získali Benátky za vojnovú pomoc proti Normanom ohrozujúcim Byzanciu bulu, ktorá ich oslobodzovala od daní. Benátky však čoskoro začali prevyšovať upadajúcu Byzanciu a ohrozovať jej ekonomiku. Aktívna účasť Benátčanov na križiackych výpravách, ktoré začali koncom 11. storočia, počínajúc druhou z nich a nové križiacke štáty v Levante zároveň Benátkam otvorili nové obchodné i politické možnosti. Napätie medzi Byzanciou a Benátkami vyvrcholilo v druhej polovici 12. storočia. V roku 1171 dal cisár Manuel I. (1143 – 1180) počas prekvapujúcej akcie zatknúť všetkých Benátčanov na svojom území a zabaviť všetok benátsky majetok. Neschopnosť benátskeho loďstva pomstiť sa, viedla k občianskym nepokojom v Benátkach, pri ktorých bol zabitý vtedajší dóža. Odvtedy pokračovalo napätie a konflikty, ako masaker latinských veriacich za vlády cisára Alexia II. Komnena v roku 1182. Štvrtá križiacka výprava vyústila do dobytia a vyrabovania Konštantínopolu, kam križiakov nasmerovali práve Benátčania, ktorí následne z výpravy získali veľkú hmotnú korisť a územné zisky na úkor svojej bývalej materskej krajiny.[1][2] Územia rozvrátenej Byzantskej ríše si rozdelili Benátky, Latinské cisárstvo a ďalšie križiacke štáty. Benátska republika okrem Iónskych ostrovoch, ostrovov v Saronskom zálive a Kykladských ostrovov získala niekoľko pobrežných základní na gréckej pevnine. 12. augusta 1204, Benátčania kúpili aj Krétu zverenú Bonifácovi z Montferratu. Bonifác najprv ostrov prisľúbil cisárovi Alexiovi IV. Angelovi, ktorého ponuka však bola oproti Benátkam malá. Benátky získali práva od Bonifáca z Monferratu za 1000 hyperpyronov a prisľúbili mu podporu pri získaní Solúnskeho kráľovstva.[3]

Benátčania sa zmocnili ostrovnej pevnosti Spinalogna aby uplatnili svoj právoplatný nárok na územie ostrova Kréta. Janovská republika mala na Kréte svoje kolónie, vďaka vedeniu maltského grófa Enrica Pescatoreho a podpore miestneho obyvateľstva ovládli východnú a strednú časťou ostrova. Prvý benátsky útok začal v roku 1205 pod vedením Raniera Dandola a Ruggiera Premarinoma a nasledujúce dva roky vládol Enrico Pescatore celému ostrovu s výnimkou niekoľkých benátskych pevností. Pescatore sa dokonca odvolal na pápeža a pokúsil sa potvrdiť, že je kráľom ostrova. Zatiaľ čo Benátky boli odhodlané dobyť ostrov všetkou silou, Janov do značnej miery nepodporoval plány Pescatoreho. V roku 1209 sa Benátčanom podarilo obsadiť mesto Palaiokastro neďaleko Iraklia a však až do roku 1212 trvalo kým sa ostrov vymanil z moci Enrica Pescatoreho a neskôr aj Alamanna da Costu. 11. mája 1217 sa vojna s Janovom skončila mierovou zmluvou, ktorou Benátky získali plnú kontrolu nad ostrovom.[3][4]

Benátska nadvláda[upraviť | upraviť zdroj]

Kréta pod ochranou okrídleného leva evanjelistu Marka, symbol Benátskej republiky.

Prvý guvernér a vojvoda Kréty Giacomo Tiepolo navrhol posilnenie benátskej kontroly nad Krétou vyslaním benátskych kolonistov. Návrh a charta Carta Concessionis bola neskôr schválená v roku 1211. Prvej kolonizačnej vlny sa zúčastnilo niekoľko šľachticov a mešťanov. V rokoch 1222, 1233 a 1252 boli vyslané ďalšie tri vlny kolonistov a v neskorších rokoch prisťahovalectvo pokračovalo nepravidelnejším spôsobom. Odhaduje sa, že v prvom storočí benátskej vlády sa presťahovalo na Krétu asi 10 000 Benátčanov. Po pevnom zavedení benátskej vlády bolo prvou úlohou novej vlády nadviazanie silnej a stálej benátskej prítomnosti na ostrove, civilnej aj vojenskej. Od roku 1212 dostali osadníci z Benátok veľké majetky v najúrodnejších oblastiach. Výsledkom kolonizačnej vlny v roku 1252 bolo založenie mesta Canea (dnešné mesto Chania), na mieste opustenej Kydónie, čím sa zničilo mnoho archeologických nálezísk.[3]. Benátčania používali Krétu ako centrum pre svoj výnosný východný obchod. Vyvážané výrobky pozostávali predovšetkým z pšenice, sladkého vína, dreva a mliečnych výrobkov. Benátska vláda na Kréte sa od začiatku stretla s vlnou odporu pôvodného obyvateľstva. Počas benátskej vlády sa uvádza najmenej 27 veľkých a malých povstaní alebo sprisahaní aj, keď si miestny obyvatelia si zachovali určité privilégia a majetky, odmietali latinskú vládu a prísnu diskrimináciu medzi nimi a latinsko benátskou elitou, ktorá monopolizovala vyššie administratívne a vojenské posty. Do konca 13. storočia boli zakázané aj zmiešané manželstvá medzi pôvodnými Kréťanmi a Benátčanmi.

Medzi rokmi 1211 a 1367 existovalo desať veľkých povstaní. Podrobnosti o mnohých z týchto povstaní boli zložité a často sa opakovali. Väčšinu veľkých povstaní iniciovala jedna alebo viac popredných gréckych rodín z rôznych dôvodov. Mnohé boli dôsledkom útlaku benátskej vlády a represívneho zdanenia. Všetky povstania pramenili z kultúrnych rozdielov medzi latinsky hovoriacimi a gréckymi hovoriacimi obyvateľmi, spolu s túžbou po nezávislosti od benátskej vlády. V niektorých prípadoch sa zdá, že cieľom bolo obnoviť spojenie s Byzantskou ríšou. Obnovenie Byzantskej ríše v roku 1261 a povstanie v roku 1262, vyvolané cisárom Michalom VIII. Palaiológom, nadobudlo zreteľne nacionalistickú povahu. Jedným z významných dôsledkov neúspešného povstania bolo to, že zmluva podpísaná v roku 1265 keď Byzantská ríša formálne uznala benátsku nadvládu na Kréte. To samozrejme nezabránilo budúcim povstaniam zameraným proti Benátčanov a opätovné spojenie s Byzanciou. Povstanie Alexiosa Kallergisa v roku 1282 bola pravdepodobne najdôležitejšia vzbura krétskej aristokracie. Alexios Kallegis, bol potomok cisára Nikefora II., hral významnú úlohu v dvoch predchádzajúcich povstaniach. Stál na oboch stranách a niekedy podporoval Benátčanov a niekedy povstalcov. Z tohto dôvodu dostal od Benátok majetky a jeho moc rástla. Keď Benátčania nedodržali mnohé dohody uzavreté po predchádzajúcich vzburách rozhodli sa obmedziť rastúcu moc Kallergisovcov. K povstaniu Alexia Kallergisa sa pridalo mnoho ďalších rodín a netrvalo dlho a celá Kréta sa ocitla vo víre nepokojov. Povstanie trvalo sedemnásť rokov, pričom žiadna strana nezískala navrch. Počas jednej z častých vojen medzi Benátkami a Janovom, janovský admirál, ktorý využil nepokoje, obsadil Iraklio s cieľom ovládnuť celú západnú Krétu. Ponúkol uznať Kallergisa za dedičného guvernéra Kréty výmenou za jeho podporu. Kallergis odmietol a v mimoriadnom vývoji sa posunul smerom k zmiereniu s Benátkami. A v roku 1299 podpísali mierovú zmluvu, ktorá mala niekoľko dôležitých dôsledkov pre budúce vzťahy medzi Benátčanmi a Kréťanmi. Alexios Kallergis dostal právo udeľovať feudálne privilégiá a vyznamenania iným krétskym šľachticom. Dostal tiež kontrolu nad ortodoxnými kláštormi na západ od Iraklia a prenajímal všetky latinské kláštory v tej istej oblasti. Najvýznamnejšou črtou pre budúcnosť benátsko-krétskych vzťahov bolo udelenie povolenia na manželstvo medzi Kréťanmi a Benátčanmi a zriadenie úradu ortodoxného biskupa na Kréte. Podpisom zmluvy sa Kallergis stal de facto vodcom krétskej ortodoxnej populácie. Väčšina jeho rodiny bola voči Benátkam naďalej lojálna. Jeho priezvisko bolo dokonca zaznamenané v Libro d´Oro (Zlatá kniha) benátskej šľachty. Napriek zmluve pokračovalo zneužívanie moci Benátčanmi a došlo k ďalším povstaniam. Dve povstania v roku 1319 a jedno v rokoch 1333 a 1341. Prvé dve povstania boli ukončené pomerne rýchlo, väčšinou zásahom rodiny Kallergisovcov. Je zaujímavé, že povstanie z roku 1333 viedol Vardis Kallergis zatiaľ, čo povstanie z roku 1341 viedol Leo Kallergis. Obe povstania zlyhali a boli brutálne potlačené.[5]

V paláci povstalci diskutovali o tom, či majú vyzdvihnúť obvyklú vlajku svätého Marka alebo vlajku svätého Tita. Na námestie sa rozbehol dav a plakal: „Nech žije svätý Titus!“ A tak bolo rozhodnuté, že postava svätého Tita sa bude nosiť na štandarde, na súši aj na mori a bude všade na verejnosti. V ten istý deň, keď sa zhromaždil nadšený dav, sa nad zvonicou zdvihla vlajka svätého Tita, ale postava svätého bola obrátená hore nohami. Mnohí z verných boli vystrašení.
Vyhlásenia povstalcov krátko po prevzatí moci nad Krétou[6]

Posledné a najväčšie povstanie bolo povstanie svätého Tita. Medzi všetkými povstaniami proti Benátkam bola revolta medzi rokmi 1363 – 1364/1368 jedinečná v tom, že ju viedli samotní benátski šľachtici z Kréty. V tom čase už medzi Benátčanmi, ktorí stále častejšie používajú gréčtinu ako svoj prvý jazyk, bola určitá miera kultúrnej asimilácie. Nespokojnosť zo stále sa zvyšujúcim zaťažením. Benátska aristokracia novovznikajúcu benátsko-krétsku aristokraciu považovala za nízku šľachtu. V roku 1363, keď bola uvalená ďalšia nová daň s cieľom opraviť a vylepšiť prístav v Irakliu vyvolalo otvorené povstanie. Nasledujúci deň mešťania a vojaci obsadili palác a zatkli benátskeho miestodržiteľa. Počiatočný útok viedli dve šľachtické rodiny, Gradenigo a Venier. Titus Venier vyhlásil Krétu za autonómnu a nezávislú Republiku svätého Tita. Bola zničená benátska vlajka a spomedzi rebelov bol zvolený nový guvernér Marco Gradenigo. Do týždňa sa k povstaniu pripojili mestá Sitia, Rethymno a Chania a benátski rebeli rýchlo prijali nábor veľkých krétskych rodín na svoju stranu. Sľúbili rovnaké postavenie a zákonné práva medzi ortodoxnou a katolíckou správou. Zrušili všetky predchádzajúce vyhlášky obmedzujúce vysvätenie pravoslávnych kňazov a umožnili slobodu tým, ktorí by chceli odcestovať do zahraničia a slobodne sa vrátiť bez trestu. Mnohí Benátčania konvertovali a prijali ortodoxnú vieru, aby sa bližšie identifikovali s Kréťanmi, zatiaľ čo mnoho krétskych rodín sa pripojilo k povstaniu. Dokonca sa plánovalo usporiadať ortodoxné bohoslužby v Katedrále svätého Tita namiesto rímskokatolíckych.[7]

Ilustrácia turnaja na námestí Piazza San Marco, ktorý oslavuje znovuzískanie ostrova Kréta Giuseppem Lorenzom Gatterim, 1863.

Benátky ostali zaskočené z rýchlosti a neočakávania tohto povstania pod vedením vlastných kolonistov. Vláda spočiatku vyskúšala diplomatické prostriedky na ukončenie povstania vyslaním delegácie piatich vyslancov na ostrov, ale stretla sa s odporom a nemala úspech pri obnovení mieru. Nakoniec bola z Benátok vyslaná veľká armáda zložená hlavne z talianskych žoldnierov. Diplomatickú podporu dostali Benátky od pápeža, cyperského kráľa, uhorského kráľa, sicílskej a jeruzalemskej kráľovny, veľmajstra Maltézskeho rádu a Janovskej republiky že v tomto konflikte nezasiahnu. V tomto okamihu povstanie začalo slabnúť, keď sa medzi povstaleckými skupinami objavili hádky. Ortodoxní mnísi Leonardo Gradenigo a Milletos sa rozhodli zabiť všetkých katolíkov, ktorí nepodporili vzburu. Nabádali ďalších kňazov, šľachtu, mešťanov a roľníkov, aby sa vydali na vražedné besnenie proti rímskym katolíkom žijúcim mimo Iraklia. Benátski rebeli boli znepokojení, že sa povstanie zmení na roľnícku vzburu. Jedna frakcia chcela požiadať o pomoc Janov zatiaľ, čo druhá navrhla kapituláciu. Vodca Gradenigo nechal zavraždiť vodcu umiernenej frakcii a uväznili jeho stúpencov. Janovská republika odmietla zasiahnuť. Benátska armáda pristála 11 km západne od Iraklia a okamžite nasmerovala veľkú povstaleckú armádu. Medzitým flotila prevzala kontrolu nad prístavom a samotné mesto sa rýchlo vzdalo. Desať vodcov bolo popravených a povstanie sa rozsypalo. Ostatné tri hlavné mestá Chania, Rethymno a Sitia boli rýchlo utlmené bez boja. Traja členovia rodiny Kallergisovcov, niekoľko členov rodín Gradenigo a Venier a mnoho ďalších benátskych povstalcov utieklo. Povstalci ktorí unikli popravám alebo vyhnanstvu, boli zbavení všetkých svojich pôvodných privilégií a boli nútení prisahať slávnostnú prísahu lojality večnej Benátskej republike.[8]

Niekoľko povstalcov a rodina Kallergisovcov plánovali ďalšiu vzburu. Tentoraz cieľom bolo znovu zjednotenie s Byzantskou ríšou. Cisár svoju tichú podporu podporil a presvedčil aténskeho biskupa Anthimosa, aby sa presťahoval na Krétu, aby sa stal vedúcim cirkvi na Kréte a poskytoval cirkevnú podporu vzbure. Vzbura začala v pevnosti Kallergis na západe ostrova Kréta a stretla sa s počiatočným úspechom. Počas niekoľkých mesiacov bola celá západná Kréta v rukách povstalcov, okrem provinčných hlavných miest Chania a Rethymno a pobrežných pevností. Skupiny povstalcov sa objavili v iných častiach Kréty a náhorná plošina Lassithi sa opäť stala centrom odporu na východe. Podpora povstalcov rástla aj v mestách Ierapetra, Mirabello a oblasť okolo Potami. Benátky reagovali rýchlo a vyslali vojsko na potlačenie vzbury. Dóža presvedčil pápeža, aby vyhlásil krížovú výpravu, čo znamenalo, že všetci vojaci, ktorí sa zúčastnia dostanú odpustky. Benátčania dokázali takmer obklopiť povstalecké oblasti. Nedostatok zásob v roku 1365 viedli k hladovaniu a strate morálky medzi rebelmi. Východné provincie ostrova nakoniec vyhlásili lojalitu k Benátkam. Začiatkom roka 1367 bolo povstanie potlačené a rodina Kallergovcov zatknutá.[8]

Kréta v 15. a 17. storočí[upraviť | upraviť zdroj]

Benátska pevnosť Rocca al Mare, polovica 16. storočia

Týmto sa skončil veľký organizovaný odpor voči benátskej vláde. Dve sprisahania v rokoch 1453 a 1460 neviedli k ničomu, ale vyústili do sprísnenia benátskej politiky proti ortodoxnej cirkvi. V roku 1527 bolo rýchlo a nemilosrdne potlačené povstanie na západe Kréty. Po páde Konštantínopolu v roku 1453 krétski šľachtici všeobecne akceptovali skutočnosť, že teraz už nie je nádej na pomoc zvonku.[8] Prvou bola plánovaná vzbura Sizyfosa Vlastosa, ktorá obsahovala dokonca falošný list posledného byzantského cisára. Sprisahanie prezradili benátskym orgánom kňaz Ioannis Limas a Andrea Nigro, výmenou za peniaze a výsady. Bolo obvinených niekoľko ľudí a kňazov. V roku 1454 Benátky vydali odvetné opatrenie na päť rokov zakázali vysvätenie ortodoxných kňazov. Ďalšie sprisahanie bolo prezradené v roku 1460, čo viedlo Benátčanov k prenasledovaniu mnohých miestnych obyvateľov, ako aj gréckych utečencov z pevninského Grécka. V 16. storočí sa odohralo niekoľko ďalších menších povstaní ktoré boli rýchlo potlačene. Rastúca turecká moc v regióne ukázala, že ak sa podarí Kréťanom vyhnať Benátčanov, mohli by sa ľahko stať obeťou tureckej invázie. V polovici 16. storočia sa stal Kréta poslednou veľkou benátskou kolóniou, po strate Cypru v rokoch 1570 – 1571, v celom východnom Stredomorí. Kréta sa stále viac dostávala do týchto konfliktov. V roku 1471 počas prvej benátsko-tureckej vojny, osmanská flotila vyplienila východné časti ostrova okolo Sítie. Počas tretej benátsko-tureckej vojny Osmanská ríša požadovala uznanie nadvlády nad Krétou a vzdanie holdu. V júni 1538 osmanský admirál Chajruddín Barbarossa obsadil mestá ako Mylopotamos, Apokoronas a bez úspechu obliehal Chaniu a potom pochodoval do Rethymnii a Iraklia. Turci spustošili oblasť okolo Gazi a zničili pevnosti Mirabello, Sitia a Palaiokastro. Osmanské útoky pokračovali aj v roku 1539, keď sa vzdali obyvatelia Selina a jeho benátska posádka bola zajatá. Pevnosť Ierapetra rovnako padla ale pevnosť Kissamos úspešne odolávala.[9]

V roku 1571, počas vojny o Cyprus Occhiali na krátko obsadil Rethymno a odtiaľ prepadával mestá na Kréte, čo malo za následok hladomor na ostrove. Miestni obyvatelia boli nespokojní s benátskou vládou a dokonca nadviazali kontakt s Osmanmi. Krétsky šľachtic Matthaios Kallergis dokázal upokojiť náladu a obnoviť poriadok. O dva roky neskôr, v roku 1573, bola oblasť okolo Chanie napadnutá Osmanmi. Prítomnosť osmanskej hrozby sa zhodoval s obdobím hospodárskeho poklesu pre Benátsku republiku, ktorú brzdila jej schopnosť účinne posilniť Krétu. Okrem toho tento problém znásobili aj vnútorné konflikty na ostrove voči reformám.[9]

Krétska vojna a pád Kréty[upraviť | upraviť zdroj]

Viac informácií nájdete v hlavnom článku Krétska vojna.

Krétska vojna je šiestou benátsko-tureckou vojnou medzi Benátskou republikou a jej spojencami (Maltézsky rytieri, Pápežský štát a Francúzské kráľovstvo) proti Osmanskej ríše. Vojna trvala medzi rokmi 1645 – 1669 bojovala sa na Kréte, najmä o mesto Iraklio a pevnosti v okolí pobrežia. Väčšinu Kréty dobyli Osmani v prvých rokoch vojny, pevnosť a hlavné mesto Kréty, Iraklio úspešne odolávalo. Dlhotrvajúce obliehanie prinútilo obe strany sústrediť svoju pozornosť na zásobovanie armád na ostrove. Vojna sa preto zmenila na sériu námorných stretnutí. Benátkam pomáhali rôzne západoeurópske krajiny s podporou pápeža. Počas vojny si Benátky udržiavali celkovú námornú prevahu, vyhrávali väčšinu námorných bitiek, ale snahy blokovať Dardanely boli len čiastočne úspešné a republika nikdy nemala dostatok lodí na úplné prerušenie toku dodávok a posilnenia obrany Kréty. Osmanom bránili v ich úsilí domáce nepokoje, ako aj odklon ich síl na sever smerom k Sedmohradsku a Habsburskej monarchii.[10][11]

Mapa Iraklia hlavného mesto Kandijského kráľovstva v roku 1680.

Dlhodobý konflikt vyčerpal ekonomiku republiky, ktorá sa spoliehala na lukratívny obchod s Osmanskou ríšou. V roku 1660 sa napriek zvýšenej pomoci od iných kresťanských národov bola vojna skoro na konci. Na druhej strane Osmania, ktorí dokázali udržať svoje sily na Kréte. V roku 1666 pod priamym dohľadom veľkovezíra sa začalo posledné a najkrvavejšie štádium obliehania Iraklia, ktoré trvalo viac ako dva roky. Obliehanie skončilo dohodnutou kapituláciou a odovzdaním pevnosti. V záverečnej mierovej zmluve si Benátky ponechali niekoľko izolovaných ostrovných pevností pri Kréte a dosiahli určité územné zisky v Dalmácii. Benátska túžba po odvete viedla o 15 rokov v poslednej benátsko-tureckej vojne v rokoch 17141718 však toto územie Benátky opäť stratili. Benátska republika v poslednej fáze svojej existencie síce stratila bývalé vojensko politické postavenie, naďalej však bola ekonomicky úspešná a pokračovala v medzinárodnom obchode. Kréta zostala pod osmanskou nadvládou až do roku 1897, keď sa stal samostatným štátom a v roku 1913 sa konečne spojila s Gréckom.[12][13]

Politický systém[upraviť | upraviť zdroj]

Loggia je neskororenesančná verejná budova postavená v 17. storočí a v roku zničená 1941 a znovu postavená.

Dobytie Kréty prinieslo Benátkam prvú veľkú kolóniu. Ostrov sa stal najväčším zámorským územím republiky až do jeho expanzie na severnú taliansku pevninu (Terraferma) začiatkom 15. storočia. Vzdialenosť Kréty od Benátok zvýšilo nebezpečenstvo a komplikácie vlády na ostrove. Benátska republika umožnila správu ostrova benátskym kolonistom vyslaných z Benátok. Oblasť Sfakie nebola nikdy úplne podrobená a vláda ju nechala pod voľným dohľadom supervízora, ktorý bol v rôznych časoch zodpovedný priamo za Iraklio alebo Chaniu.[14] Počas nadvlády Benátok trvala diskriminácia medzi benátskou a krétskou šľachtou a takmer všetci správcovia boli menovaní Benátkami. Siahala od rektorov (guvernérov hlavných miest) až po sudcov, pričom predstavitelia štátnej pokladnice tvorili elitu byrokracie. Najvyššia vojenská hodnosť na ostrove bola hodnosť kapitána generale de mar, zatiaľ čo ostatné vojenské záležitosti boli pod velením guvernéra Iraklia. V prípade závažnej vojenskej krízy bol z Benátok vyslaný generálny guvernér. Politický systém bol založený na Benátskom modeli. Na jeho čele stál vojvoda. Jeho členmi boli Veľká rada, Senát, Rada desiatich, Štátni inkvizítori a ďalšie inštitúcie. Nižšie vrstvy hierarchie boli doplnené úradníkmi, kastelánmi a veľkým kancelárom. S vytvorením teritórií sa začali v ich hlavných mestách menovať rektori, ktorý mali obmedzenú vojenskú autoritu. Väčšina administratívy sa uskutočnila v Loggii. Každé z miest malo mať jednu, kde sa šľachta mohla stretnúť, aby prediskutovala záležitosti mesta alebo ostrova ako celku. Loggia však bola viac ako len administratívnym centrom. Bolo to tiež centrum spoločenského života pre šľachtu. Práve z balkónov ohlasovali štátne dekréty a vojvodovia alebo iní vládcovia sledovali svetské alebo náboženské prehliadky. Po roku 1569, keď sa zvýšilo osmanské nebezpečenstvo, sa vymenovanie generálneho guvernéra stalo pravidelným na dvojročné funkčné obdobie a túto funkciu zastávali niektorí z najvýznamnejších benátskych štátnikov. Od roku 1578 bol vymenovaný ďalší generálny guvernér, ktorý velil armáde na ostrove, a miestnym námorným silám velil admirál.[15]

Administratívne členenie šesť benátskych provincií (sexteria) na Kréte v priebehu 13. storočia.

Vojvoda (tal. duca di Candia) bol zástupca Benátskej republiky na Kréte počas Benátskej nadvlády 1205 – 1667. Vojvoda bol volený s pomedzi rodov benátskej šľachty na ostrove na obdobie dvoch rokov, ktorému pomáhali štyria a neskôr len dvaja členovia rady, ktorí boli vymenovaní na dvojročné funkčné obdobie. Z pôvodných štyroch boli dvaja rektori miest na ostrove. Vojvoda a jeho radcovia spolu tvorili Signoria Kréty.[14]

Administratívne členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Ku Kandijskému kráľovstvu patrili ostrovy Tinos a Kythéra. Ostrov bol spočiatku rozdelený do šiestich provincií známych ako sextaria, pomenovaných po šiestich okresoch mesta Benátky, pričom samotné mesto Iraklio spadalo pod priamu vládu Benátok. V 14. storočí sa Kréta reorganizovala na štyri regióny známe ako teritoria, čo sa zhruba zhoduje s modernými prefektúrami. Ostrov sa ďalej delil na pevnosti a feudálne oblasti, ktoré vlastnila aristokracia ostrova.[15]

Ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

Triptych v tvare skrinky pre latinských zákazníkov, Snímanie z kríža, Uloženie Krista do hrobu a Vzkriesenia, Nikolaos Zafouris, 15. storočie

Po celé benátske obdobie bolo poľnohospodárstvo stále hlavným sektorom, hoci počas politických nepokojov prvých dvoch storočí došlo k poklesu výroby. Obnovením mieru došlo k oživeniu vývozu, predovšetkým vína, na úkor výroby obilia. Približne polovica celkovej výroby vína sa vyvážala, najmä do severnej Európy, kde stála dvakrát toľko ako iné vína. Veľmi cenené bolo najmä sladké víno s názvom Malvázia, pretože si uchovávalo oveľa dlhšie ako suché vína z Francúzska a Talianska. Počas panovania Henricha VIII. v rokoch 15091547 sa vývoz vína do Anglicka stal tak dôležitým, že v Irakliu bol založený anglický konzulát, ktorého jediným cieľom bolo zabezpečenie dodávok vína. V roku 1512 dosiahla celková produkcia vína asi 100 000 meríc, zatiaľ čo v roku 1554 vyprodukovala samotná Chania 14 000 barelov.[16]

Po páde Cypru v roku 1571 dramaticky vzrástli ceny vína, pričom Krétu navštevovali anglickí piráti a za celú produkciu platili neuveriteľné ceny. Ako vedľajší produkt obchodu s vínom sa výroba sudov s vínom stala hlavným odvetvím v Irakliu. Rozsiahla kultivácia viniča spôsobila hladomor. Úrady sa pokúsili obmedziť pestovanie viniča, dokonca vydávali rozkazy vykoreniť vinič vo veľkom meradle. Skutočnosť, že tieto príkazy sa museli opakovať po mnoho rokov, naznačuje, že politika sa stretla s malým úspechom. V niektorých rokoch zlá úroda prinútila vládu dovážať obilie až štyri mesiace v roku, aby sa zabránilo hladovaniu. Spočiatku bol tento dovoz z osmanských území, ale v roku 1555 bol zakázaný a situácia sa zhoršila. Vojna a povstanie, sucho, vyčerpanie pôdy, nadprodukcia vína, vyľudňovanie morovými a pirátskymi útokmi to všetko prispelo k skutočnému nebezpečenstvu hladomoru. Drevené výrobky z cyprusovitého dreva boli vysoko cenené, ako sú truhlice a malé stoly. V neskorších rokoch to boli vyrezávané drevené oltárne, kríže a oltárne krídla. Medzi ďalší exportovaný tovar patrila bavlna, hodváb, med a vosk. Hlavný vývoz smeroval do Benátok alebo priamo do ďalších európskych prístavov.[16]

Dôležitým, ale zväčša nezdokumentovaným prvkom bol obchod s otrokmi, ktorý dosiahol svoj vrchol v 14. a 15. storočí. Trh s otrokmi existoval vo všetkých prístavných mestách a obchod bol nepochybne hlavným prispievateľom k krétskej ekonomike. Okrem bežného tovaru sa dovážal luxusný tovar pre bohatých šľachticov a obchodníkov. Išlo o šperky, sklo a hodváb z Talianska, korenie a arabská guma z Východu a vlnu z Flámska. Populárne boli aj slané ryby a kaviár. Vzhľadom na historickú tradíciu keramiky na Kréte sa z Talianska dovážala jemná keramika. So zvyšujúcou sa úrovňou gramotnosti sa papier stala dôležitou komoditou.[16]

Spoločnosť a kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Viac informácií nájdete v hlavnom článku Krétska škola..
Krétska školy, Emmanuel Tzanes, ikona evajnelistu Marka (patróna Benátok), 17. storočie.

Po obsadení Kréty Benátčanmi došlo k prílivu kolonizátorov z Benátok. Benátčania tvorili len asi 3% obyvateľov Kréty. Od roku 1534 sú k dispozícii spoľahlivejšie údaje zo sčítania ľudu, ktoré naznačujú stály nárast počtu obyvateľov z približne 175 000 v tom roku na necelých 290 000 v roku 1644. Grécke obyvateľstvo ostrova bolo z času na čas rozšírené utečencami z Malej Ázie a po páde Konštantínopolu v roku 1453 utieklo na Krétu mnoho byzantských rodín. Kréta bola v prvých rokoch benátskej nadvlády opísaná ako feudálna spoločnosť a na druhej strane boli Benátky republikou, takže neexistoval úplný systém lojality. Na V skutočnosti ani politické, ani hospodárske systémy neboli skutočne feudálne. Moc nevyplývala z vlastníctva pôdy, ale z postavenia osoby ako člena šľachty v Benátkach a čo je najdôležitejšie, z jej oprávnenosti zúčastniť sa Veľkej rady.[17]

Počas benátskej nadvlády bolo grécke obyvateľstvo Kréty vystavené vplyvu renesančnej kultúre. V prvých storočiach benátskej vlády boli príležitosti na vzdelanie obmedzené. Niektoré kláštory poskytli niekoľko tried, zatiaľ čo súkromní lektori ponúkli deťom v mestách základné vzdelanie v taliančine, gréčtine a latinčine. Všeobecná úroveň vzdelania sa začala zlepšovať na konci 14. storočia príchodom učencov z Byzancie. Pád Konštantínopolu tento proces výrazne urýchlil. Títo vedci zakladali školy a veľmi prispievali k vzdelávaniu, literatúre a intelektuálnemu životu. Od konca 14. storočia, keďže na ostrove neexistovali univerzity, začali Kréťania cestovať do Talianska, najmä na univerzitu v Padove, aby získali vysokoškolské vzdelanie. Mnohí z nich pokračovali v úspešnej cirkevnej, politickej alebo univerzitnej kariére po celej Európe. Snáď najznámejší z nich bol Petros Philarges, prvý grécky profesor na Parížskej univerzite, ktorý sa neskôr stal kardinálom a potom pápežom pod menom Alexander V. Po roku 1453 sa Kréta de facto stal strážcom byzantského intelektuálneho dedičstva a kláštory začali prekvitať a zmeniť sa na hlavné centrá učenia. Mnoho kláštorov na celom ostrove zohralo významnú úlohu pri šírení klasických gréckych textov na Západ. Kláštor svätej Kataríny zohrával ústrednú úlohu pri rozvoji kultúrneho života Kréty medzi 15. a 17. storočím. Krétska škola vybudovala významnú knižnicu, ktorá mala obrovský význam pre intelektuálnu a umeleckú renesanciu ostrova. Škola sa stala hlavným centrom vzdelávania a vyučovala gréckych klasických autorov, filozofiu, teológiu, rétoriku a umenie. Na ostrove sa rozvíjala prosperujúca literatúra v krétskom dialekte. Najznámejšou prácou z tohto obdobia je báseň Erotokritos. Mnoho jeho absolventov sa vyznačovalo literatúrou, zatiaľ čo tam študovalo veľké množstvo ikonopiscov. Učenci a umelci z ostrova šírili vedomosti do Západnej Európy a stali sa tak jedným z hlavných exportov Kréty. Intelektuálny život ostrova sa ďalej zlepšoval v druhej polovici 16. storočia, keď boli založené tri akadémie v Rethymne, Irakli a Chanii.[18]

Možno najtraumatickejší príklad krétskej renesancie možno nájsť v maľbe, konkrétne maľbe ikon. Od druhej polovice 14. storočia emigranti z Byzantskej ríše so sebou priniesli najnovšie štýly z Konštantínopolu. O niečo neskôr, začiatkom 15. storočia, sa začal prejavovať vplyv talianskej renesancie. V priebehu času táto kombinácia viedla k výraznej Krétskej škole maľby ikon. Krétska škola síce nebola príliš vzdialená od štylizovaného a formálneho byzantského štýlu, dodala dielam ale bohatosť farieb a prvky realizmu a perspektívy. Došlo k rozmazaniu rozlíšenia medzi ikonou a obrazom, keď benátska šľachta začala objednávať náboženské obrazy. Ikony boli rozšírené v Stredomorí a Severnej Európe a boli dôležitým vývozom. Do konca 16. storočia bolo v Irakliu viac ako 200 maliarov rozdelených do cechov.[19] Významnými predstaviteľmi Krétskej školyMichael Damaskinos (aj Michail, starogr. Michaél Damaskénos), Andreas Ritzos, Angelos Akotantos, Theodor Pulakis (starogr. Theodor Poulakés), Theofanes Krétský, Emmanuel Tzanes, Theofanes Grék, Dionysios z Furny (starogr. Dionysios z Fourny) a El Greco. Po osmanskej okupácii Kréty v 17. storočí sa centrum gréckej maľby presunulo na Iónske ostrovy, ktoré zostali pod benátskou nadvládou až do roku 1797.[20][21]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. PROCACCI, G.. Dějiny Itálie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2007. ISBN 9788071067214. S. 17.
  2. DANSTRUP, John. Manuel I’s coup against Genoa and Venice in the light of Byzantine commercial policy. Baltimore, Londýn : The Johns Hopkins University Press, 2006. Zum Händlerquartier der Venezianer in Konstantinopel: Eric R. Dursteler: Venetians in Constantinople. Nation, identity, and coexistence in the early modern Mediterranean. ISBN 978-0-8018-8324-8. Kapitola Classica et Mediaevalia 10, s. 195 – 219.
  3. a b c MOOREY, Chris. A history of Crete. [s.l.] : [s.n.], 2019. Ďalej len Moorey. ISBN 9781912208531. S. 106 – 107.
  4. Villa Talea. History of Crete. The Venetians on Crete (1204-1669) [online]. www.holiday-crete.com, [cit. 2020-04-28]. Dostupné online.
  5. Moorey, str. 109 – 110
  6. DE MONACIS, Lorenzo; MCKEE, Sally. The Revolt of St. Tito in fourteenth-century Venetian Crete: A reassessment. Mediterranean Historical Review, 1994, roč. 9, čís. 2, s. 174. Dostupné online [cit. 2020-04-29].
  7. Moorey, str. 111 – 112
  8. a b c Moorey, str. 113 – 114
  9. a b PAPADOPOLI, Zuanne. Memories of seventeenth century Crete; preface & comments by Alfred Vincent. Benátky : Hellenic Institute of Byzantine studies in Venice, 2007. ISBN 978-9-60774-341-1. S. 60 – 84.
  10. FAROQHI, Suraiya. The Ottoman Empire and the World Around It. [s.l.] : I.B. Tauris, 2006. ISBN 978-1-84511-122-9. S. 51.
  11. Moorey, str. 141
  12. SETTON, Kenneth. Venice, Austria and the Turks in the 17th Century. [s.l.] : American Philosophical Society, 1991. ISBN 978-0-87169-192-7. S. 107 – 111.
  13. Moorey, str. 142
  14. a b MCKEE, Sally. Uncommon Dominion: Venetian Crete And The Myth Of Ethnic Purity. [s.l.] : University Of Pennsylvania Press, 2000. ISBN 978-0-8122-3562-3. S. 19 – 21.
  15. a b Moorey, str. 107 – 110
  16. a b c Moorey, str. 127 – 129
  17. Moorey, str. 121
  18. Moorey, str. 135
  19. Moorey, str. 138 – 139
  20. CHATZIDAKIS, Manolis. From Byzanz to El Greco. 1. vyd. Atény : Byzantine Museum of Arts, 1987. S. 42 – 49.
  21. Culture: Fine Arts [online]. web.archive.org, 2008-12-29, [cit. 2020-05-08]. Dostupné online.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]