Karol Skřipský

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Karol Skřipský
Narodenie15. júl 1908
Brno, Česko
Úmrtie10. marec 1993 (84 rokov)
Urdorf, Švajčiarsko

Karol Skřipský (* 15. júl 1908, Brno – † 10. marec 1993, Urdorf, Švajčiarsko) bol slovenský dokumentarista a fotograf, ktorý výrazne zasiahol do vývinu etnografického dokumentárneho filmu na Slovensku.

Karol Skřipský bol už od mlada fascinovaný horami a prírodou. Od konca dvadsiatych rokov často navštevoval aj Slovensko a pohoria ako Vysoké Tatry a Malú Fatru.[1] V roku 1932 sa ako ako dvadsaťštyriročný presťahoval do obce Štefanová vo Vrátnej doline, kde postavil a prevádzkoval horský hotel.[2] Tu sa začala jeho intenzívna fotografická činnosť a do povedomia fotografickej verejnosti vstúpil v roku 1938 výstavou v brnenskom múzeu.[3]

Začiatky[upraviť | upraviť kód]

Karol Skřipský debutoval v roku 1947 krátkometrážnou reportážnou snímkou Zletová predohra v Tatrách. O rok neskôr sa mu podarilo napriek obdobiu schematizmu nakrútiť film Oživená hlina, ktorý sa dá označiť ako predchodca filmov o umení. Prelína sa v ňom etnografická téma tradičnej modranskej keramiky s pokusom o zachytenie tvorby Ferdiša Kostku.[4] Napriek tomu, že časť autorov non-fiction produkcie neskôr prešla k hranému filmu, pre Karola Skřipského sa dokument stal doménou a v roku 1954 nakrútil celovečerný populárno-vedecký film o tatranskej flóre Kvety Tatier.[5] V roku 1957 bol utvorený Krátky film, v rámci ktorého vzniklo aj Štúdio populárno-vedeckých filmov a jeho vedúcim sa stal Karol Skřipský.[6] Táto situácia mala kladný dopad na non-fiction tvorbu a podnietila aj vznik etnografického dokumentu, ktorému sa Skřipský venoval.

Etnografický dokument[upraviť | upraviť kód]

Dôležitou snímkou bola Pieseň farieb a tvarov (1960), najmä kvôli Skřipského spolupráci s ďalšou dôležitou postavou etnografického dokumentu na Slovensku, Martinom Slivkom. Film kladie dôraz na emocionálne pôsobenie a vyzdvihuje estetické hodnoty ľudovej tvorby bez stôp populárno-vedeckého výkladu.[7] V ďalších dielach ako Stvoritelia (1964) a Obyčajné drevo (1964) zaznamenáva tradičné remeslá a prináša obraz jednoty človeka a práce.[8] Vo filme Žiarske rekviem (1966) spája smútok nad smrťou s obdivom k spôsobu života, ktorý napriek nepriaznivej situácii uchováva základné mravné hodnoty. O rok neskôr nakrúca dielo Sená na Doščanke (1967), ktorému dominuje charakter podtatranského kraja, mentalita ľudí, ale aj ťažké sociálne podmienky.[8] Za jeho vrcholné dielo sa považuje film Štyri dni Ľudovíta Čonku z roku 1967. Je to portrét človeka, ktorý žije uprostred opustenej východoslovenskej nížiny. Vo filme sa neodohráva žiadna veľká dráma, dominuje mu rytmus ľudskej existencie a plynutie času. Vyzdvihuje spätosť človeka s prírodou a snímka tak nadväzuje na líniu dokumentárnych filmov Roberta Flahertyho.[9]

Politický dokument[upraviť | upraviť kód]

Prostredníctvom filmov o Slovenskom národnom povstaní sa Skřipský dotkol aj témy aktuálneho politického dokumentu. Nakrútil filmy Žijem (1964) a Príbehy z Roháčov (1965). Tieto filmy vychádzajú z prostoty výrazu, bez estetického a ľudského patetizovania evokujú situáciu z vojnovej doby.[8]

Charakteristika tvorby[upraviť | upraviť kód]

Karol Skřipský sa vyprofiloval ako tvorca autorských filmov – bol scenáristom, kameramanom a režisérom, čo mu umožňovalo rozvíjať vlastnú originálnu poetiku. Pre jeho diela je príznačný výtvarne komponovaný záber s harmonickou kompozíciou veľkých jednofarebných plôch, so starostlivo vyváženými hmotami, vzdialený akémokoľvek náznaku reportážnej neuzatvorenosti, dynamickosti. U Skřipského spôsobu nakrúcania často dominovalo očarenie obrazovo vďačnými parciálnymi motívmi, preto koncepcia celku sa často dotvárala v úzkej spolupráci so strihačom a dramaturgom.[10] Jeho filmom dominuje prítomnosť tradície, jedinečnosť momentu a večnosť prírody.[8] Vyzdvihoval harmóniu a jednotu človeka a prírody, pričom často prelínal etnografické a sociálne prvky.

Emigrácia[upraviť | upraviť kód]

Po roku 1968 emigroval do Švajčiarska a jeho diela boli stiahnuté z distribúcie. V exile sa venoval filmárskym a najmä fotografickým projektom. Námety zbieral na svojich cestách po Európe, Prednom Oriente, Amerike a Afrike, pričom ostal verný prírodným motívom a horám. Svoje dielo mohol na Slovensku a v Česku predstaviť až po roku 1989.

Filmografia[upraviť | upraviť kód]

  • Zletová predohra v Tatrách (1947)
  • Severnou stenou na Kriváň (1947)
  • Na lyžiach cez hrebene Tatier (1947)
  • Oživená hlina (1949)
  • Cesta k slnku (1949)
  • Kedysi a dnes (1951)
  • Výživa dojčiat (1952)
  • Kvety Tatier (1954)
  • Na ľadovcoch Mont Blancu (1956)
  • Tatranský národný park (1958)
  • Srdce Nízkych Tatier (1959)
  • Zachraňujeme milióny životov (1960)
  • Pieseň farieb a tvarov (1960)
  • Obrázky z Tatier (1960)
  • Dva Barančeky (1960)
  • Expedícia TANAP (1961)
  • Kucany 1962 (1963)
  • Stvoritelia (1964)
  • Ždiarske rekviem (1966)
  • Štyri dni Ľudovíta Čonku (1967)
  • Sená na Doščonke (1967)
  • Obyčajné drevo (1967)
  • Mašinka (1967)
  • Liparské ostrovy (1968)
  • Sopky na Kanárskych ostrovoch (1969)
  • Lanzarote (1969)
  • Gran Canaria (1970)
  • Dedina slobodných Walsanov (1971)

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. . Dostupné online.
  2. . Dostupné online.
  3. . Dostupné online.
  4. Macek V.: K dejinám slovenského dokumentárneho filmu. Bratislava: Slovenský filmový ústav - národné kinematografické centrum, 1992, s. 35.
  5. Macek V.: K dejinám slovenského dokumentárneho filmu. Bratislava: Slovenský filmový ústav - národné kinematografické centrum, 1992, s. 34.
  6. Macek V.: K dejinám slovenského dokumentárneho filmu. Bratislava: Slovenský filmový ústav - národné kinematografické centrum, 1992, s. 39.
  7. Macek V.: K dejinám slovenského dokumentárneho filmu. Bratislava: Slovenský filmový ústav - národné kinematografické centrum, 1992, s. 52.
  8. a b c d Macek V.: K dejinám slovenského dokumentárneho filmu. Bratislava: Slovenský filmový ústav - národné kinematografické centrum, 1992, s. 60.
  9. Macek V. - Paštéková J.: Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Osveta, 1997, s. 266.
  10. Macek V.: K dejinám slovenského dokumentárneho filmu. Bratislava: Slovenský filmový ústav - národné kinematografické centrum, 1992, s. 59.

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]