Katarína I. (Rusko)
| Katarína I. Alexejevna | |
| Ruská imperátorka | |
 | |
.svg) | |
 | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Panovanie | 1725 – 1727 |
| Predchodca | Peter Veľký |
| Nástupca | Peter II. (Rusko) |
| Biografické údaje | |
| Pôvodné meno | Marta Samuelovna Skavronská |
| Narodenie | 15. apríl 1684 Jēkabpils, Ruské cárstvo (dnešné Lotyšsko) |
| Úmrtie | 17. máj 1727 (43 rokov) Petrohrad, Ruská ríša |
| Rodina | |
| Manžel | |
| Odkazy | |
 | Katarína I. (multimediálne súbory na commons) |
Katarína I. Alexejevna (rus. Екатерина I. Алексеевна), občianskym menom Marta Samuelovna Skavronská (* 15. apríl 1684, Jēkabpils, Ruské cárstvo – † 17. máj 1727, Petrohrad, Ruská ríša) bola imperátorka Ruska v rokoch 1725 – 1727, druhá manželka cára Petra I. Veľkého (1689 – 1725).
Podľa najrozšírenejšej verzie sa narodila v rodine lotyšského roľníka z okolia mesta Kegums. Iná verzia hovorí, že Katarína I. pochádzala z rodiny bieloruských roľníkov Minského vojvodstva.
Na jej počesť založil Peter I. bol v roku 1713 Rad svätej Kataríny a pomenoval mesto Jekaterinburg na Urale v r. 1723. Meno Kataríny I. nesie aj Katarínsky palác v komplexe Carskoje Selo pri Petrohrade, ktorý dala postaviť jej dcéra, cárovná Alžbeta I. Petrovna.
Detstvo a mladosť[upraviť | upraviť zdroj]
Zachovalo sa len veľmi málo dôveryhodných informácií z mladosti Marty Skavronskej (neskôr Katarína Alexejevna Michailova; Katarína I.). Najpravdepodobnejšie sa narodila na území dnešného Lotyšska, v Livónsku, ktoré v 17. – 18. storočí patrilo Švédsku.
Rodičia Marty zomreli na mor v r. 1684 a jej starý otec ju dal do výchovy k luteránskemu pastorovi Ernstovi Glückovi do Marienburgu (dnes Aluksne v Lotyšsku), ktorý je známy svojím prekladom Biblie do lotyštiny. Marta v jeho domácnosti žila ako negramotná slúžka. Podľa inej verzie ovdovená matka dala Martu do služieb rodiny pastora Glücka, aby sa tam naučila ručné práce, čítať a písať.
Vo veku 17 rokov Martu vydali za švédskeho dragúna menom Johann Cruse tesne pred ruským útokom na Marienburg. Krátko po svadbe musel Johann odísť so svojím vojskom do bitky a zrejme zahynul v boji.
Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]
Pátranie po koreňoch Kataríny I. v Pobaltí uskutočnené po smrti Petra I. odhalilo[1], že Katarína mala dve sestry (Annu a Kristínu) a dvoch bratov (Karla a Fridricha). Ich rodiny Katarína v r. 1726 previezla do Petrohradu, no neboli dôstojnou reprezentáciou cárovnej. Podľa vedúceho pátracej skupiny A. Repnina „Kristína a jej manžel boli obmedzení pijani“ [2]. Katarína udelila v januári 1727 bratom Karlovi a Fridrichovi grófske tituly, ale bratmi ich nenazývala. V závete Kataríny I. sú označení ako „blízki príbuzní jej vlastnej rodiny“. Tesne po nástupe Kataríninej dcéry Alžbety I. na trón v r. 1741, získali grófsky titul aj deti Kristíny (Gendrikovovci) a Anny (Jefimovovci). Od tých čias oficiálna história uznáva Annu, Kristínu, Karla a Fridricha ako súrodencov Kataríny I. a deti Samuela Skavronského.
Od konca 19. storočia panujú u mnohých historikov pochybnosti o pôvode Kataríny I.. Poukazujú na fakt, že Peter I. volal Katarínu nie Skavronskou, ale Veselevskou, či Vasilijevskou. Preto prezentujú inú verziu jej pôvodu, podľa ktorej bola sesternicou súrodencov Skavronských[3].
V súvislosti s Katarínou I. sa spomína ešte priezvisko Rabe. Podľa niektorých zdrojov je práve toto priezvisko jej prvého manžela – dragúna (táto verzia sa uplatnila v umeleckej literatúre, napríklad v románe A. N. Tolstého Peter I.). Podľa iných je toto priezvisko jej rodným, dievčenským a istý Johann Rabe bol jej otcom [4].
V súčasnosti sa objavila aj ďalšia hypotéza o bieloruskom pôvode Kataríny I.. Údajný otec Samuel Skavronský bol v službe u litovského hajtmana Kazimíra Sapiehu, žil v Minsku a odišiel do Livónska. Tam sa usadil v blízkosti mesta Marienburg[5].
Predcárske obdobie[upraviť | upraviť zdroj]
Milenka cára Petra I.[upraviť | upraviť zdroj]
25. augusta 1702 počas Veľkej Severnej vojny armáda ruského poľného maršala Šeremeteva bojujúca proti Švédom v Livónsku obsadila švédsku pevnosť Marienburg (dnes Aluksne, Lotyšsko). Šeremetev ničil a plienil obsadené územie, zajímal obyvateľov a statok. Keď pastor Glück prišiel so svojou družinou žiadať o milosť pre 400 obyvateľov Marienburgu, všimol si Šeremetev slúžku Martu Cruse a odviedol si ju násilím ako svoju milenku. Už o niekoľko mesiacov, približne v auguste 1703 sa jej pánom stal knieža Menšikov, priateľ a spolupracovník cára Petra I.
Na jeseň 1703, počas jednej zo svojich pravidelných návštev Menšikova v Petrohrade, Peter I. spoznal Martu a čoskoro sa stala jeho milenkou.
V r. 1705 presťahoval cár Peter I. Katarínu do sídla v blízkosti Moskvy – Preobraženského. Tu sa v dome jeho sestry, cárovnej Natálie Alexejevny naučila čítať a písať, a okrem toho sa spriatelila s rodinou kniežaťa Menšikova.
Keď Katarínu prekrstili na pravoslávnu vieru (1707 alebo 1708), zmenila si meno na Katarína Alexejevna Michajlova, pretože jej krstným otcom bol cárovič Alexej Petrovič (najstarší syn Petra I. s jeho prvou ženou Jevdokijou Lopuchinovou) a priezvisko Michajlov používal cár Peter I., keď chcel zostať pri svojich cestách nepoznaný.
V r. 1708 porodila Katarína dcéru Annu Petrovnu a v r. 1709 dcéru Alžbetu Petrovnu, budúcu cárovnú Alžbetu I.
V januári r. 1710 sa uskutočnil triumfálny pochod do Moskvy pri príležitosti víťazstva v Poltavskej bitke, v ktorom predviedli tisícku švédskych zajatcov. Medzi nimi bol aj Johann Cruse, zajatec sa prihlásil k manželke, ktorá medzitým rodila deti cárovi Ruska. Cruseho urýchlene odvliekli na Sibír, kde v r. 1721 zomrel.
Manželka cára Petra I.[upraviť | upraviť zdroj]
Katarína mala na cárovo správanie výrazne pozitívny vplyv, ako jediná láskavým hlasom a trpezlivým prístupom dokázala upokojiť Petra v jeho povestných návaloch hnevu. Mnohí pamätníci opisovali jej trpezlivý prístup k Petrovi: „Katarínin hlas upokojoval Petra; potom ho posadila berúc mu hlavu do dlaní a zľahka mu láskala vlasy. To na neho pôsobilo priam magicky a o pár minút zaspal. Aby nerušila jeho sny, držala mu hlavu na svojej hrudi a bez pohnutia sedela pri ňom aj dve či tri hodiny. Potom sa prebudil náramne svieži a spokojný.“[6] Toto osudové spojenie sa rozhodol cár potvrdiť aj oficiálne a zobral si Katarínu Alexejevnu za ženu. Oficiálny sobáš cára Petra I. s Katarínou Alexejevnou sa uskutočnil 19. februára 1712 v chráme Izáka Dalmátskeho v Petrohrade.
Jedna veľmi rozšírená (nepotvrdená ani nevyvrátená) legenda hovorí aj o politicko-vojenskej angažovanosti budúcej manželky Petra I.. Počas bojov ruskej armády s Turkami a Tatármi na území dnešného Moldavska zatlačili nepriateľské vojská Petrovu armádu na brehu rieky a obkľúčili ju. Katarína v siedmom mesiaci tehotenstva neváhala osobne pricestovať z Moskvy a pomocou svojho šarmu, šperkov a cenností uplatiť tureckých veliteľov. Umožnila tak uzatvoriť Petrovi Prutský mier a zachránila tak ruské vojská pred záhubou. Preto v r. 1713 Peter na počesť svojej manželky založil Rad svätej Kataríny, ktorý sa označoval aj ako „rad oslobodenia“ a pôvodne bol určený len osobne Kataríne Alexejevne.
Cár napriek svojim ľúbostným avantúram nadovšetko miloval svoju ženu Katarínu a tá, cítiac svoju neohrozenú pozíciu mu neveru tolerovala. Na jeseň r. 1724 sa v ideálnom vzťahu cárskeho páru vyskytla nečakaná trhlina. Peter začal upodozrievať Katarínu z nevery s komorníkom. Prestal s ňou hovoriť a nedovolil jej sa k nemu priblížiť. Až na sklonku svojho života sa Peter I. uzmieril s Katarínou. V januári 1725 strávila Katarína celý čas pri posteli umierajúceho cára až nakoniec jej zomrel v náručí.
Deti Kataríny a Petra I.[upraviť | upraviť zdroj]
Katarína Alexejevna porodila cárovi 12 detí, no takmer všetky zomreli ešte v detstve. Dospelosti sa dožili len Anna Petrovna a Alžbeta Petrovna. Alžbeta Petrovna sa neskôr stala imperátorkou Alžbetou I. (vládla v rokoch 1741 – 1762), a priami potomkovia Anny vládli Rusku po smrti Alžbety I. v rokoch 1762 – 1917.
| Deti | Rok narodenia | Rok smrti | Poznámka |
|---|---|---|---|
| Pavol Petrovič | 1705 | 1705 | |
| Peter Petrovič | 1706 | 1706 | |
| Katarína Petrovna | 1707 | 1708 | |
| Anna Petrovna | 7. február 1708 | 15. máj 1728 | v r. 1725 sa vydala za nemeckého vojvodu Karla-Fridricha; ušla do Kielu, kde porodila syna Karla Petra Ulricha (budúceho ruského imperátora Petra III.) |
| Alžbeta Petrovna | 29. december 1709 | 5. január 1762 | ruská imperátorka Alžbeta I. v rokoch 1741 – 1762 |
| Natália Petrovna | 14. marec 1713 | 27. máj 1715 | |
| Margaréta Petrovna | 14. september 1714 | 07. jún 1715 | |
| Peter Petrovič | 19. november 1715 | 19. apríl 1719 | bol oficiálnym následníkom trónu od r. 1718 do svojej smrti |
| Pavol Petrovič | 13. január 1717 | 14. január1717 | |
| Natália Petrovna | 31. august 1718 | 15. marec 1725 | |
| Peter Petrovič | 1723 | 1723 | |
| Pavol Petrovič | 1724 | 1724 |
Cesta k moci[upraviť | upraviť zdroj]
18. mája 1724 Peter I. korunoval Katarínu za cárovnú v moskovskom Uspenskom chráme na znak ocenenia jej zásluh. Bola to iba druhá korunovácia ženy-manželky cára v ruských dejinách (prvá bola korunovácia cárovnej Mariny Jurijevny Mnišek jej manželom cárom Lžidimitrijom I. v r. 1605).
Svojím dekrétom o následníctve z 5. februára 1722 cár Peter I. zrušil doterajší dedičný princíp následníctva trónu pre priameho potomka po mužskej línii a zmenil ho tak, aby si nasledovníka určoval priamo úradujúci cár. Následníkom sa tak mohol stať ktokoľvek, podľa cára hodný viesť krajinu. Peter I. však v r. 1725 zomrel bez toho, aby určil svojho následníka. Jeho synovia boli mŕtvi, a tak nastalo bezvládie označované v ruských dejinách ako obdobie palácových prevratov.
Časť šľachty si za nového cára želala jediného mužského potomka dynastie – knieža Petra Alexejeviča, syna Alexeja Petroviča a vnuka Petra I. Katarína si však zabezpečila silných spojencov, ktorí prišli k moci za Petra I. a predovšetkým oddanosť cárskych plukov. Pod tlakom plukov Senát jednohlasne zvolil za následníčku, „veľkú a jedinú imperátorku celej Rusi“ Katarínu I. Alexejevnu. Rozhodnutie Senátu vyvolalo veľké prekvapenie, pretože dovtedy ešte nikdy v histórii na ruskom tróne nesedela žena.
28. januára (8. februára) 1725 bola Katarína I. korunovaná za imperátorku a jedinú vládkyňu Ruského impéria. Začala sa tak epocha ruských dejín, kedy (až na pár rokov) zasadli na cársky trón ženy.
Obdobie panovania[upraviť | upraviť zdroj]
Katarína I. nemala ambície vládnuť impériu. Uspokojila sa s úlohou „správkyne-budovateľky“ cárskej rezidencie Carskoje Selo v blízkosti Petrohradu a taktiež sa jej veľkou láskou stala flotila Petra I.. Ostatné otázky vládnutia ponechala cárovná plne na svojich spolupracovníkov.
Faktickú moc tak počas panovania cárovnej Kataríny I. mal v rukách knieža a poľný maršal Menšikov, ale tiež Najvyššia tajná rada. Založili ju v r.1726 ako najvyšší orgán štátnej moci pod formálnym vedením pologramotnej imperátorky a bola zložená z najvplyvnejších šľachticov – generál a poľný maršal knieža Menšikov, admirál gróf Apraksin, kancelár gróf Golovkin, gróf Тolstoj, knieža Golicyn, vicekancelár barón Ostermann; neskôr bola rada doplnená o knieža I. А. Dolgorukova. Táto rada prakticky ovládala moc v krajine.
Dovtedajšia najvyššia inštitúcia v Rusku – Najvyšší senát tak rýchlo stratila svoj význam. Rozhodnutia prijímané v Senáte cárovná automaticky podpisovala. Senát pomaly likvidoval orgány štátu, ktoré vybudoval Peter I. a obnovoval moc šľachty. Prekvitalo rozkrádanie, tyrania, zneužívanie moci. Neuskutočnili sa žiadne reformy, prevládal boj o moc. Vlečúce sa vojny vedené Ruskom vyčerpávali štátnu pokladnicu. Neúroda spôsobila zvýšenie cien chleba a v krajine narastala nespokojnosť. Aby sa predišlo vzburám, bola znížená daň z hlavy (zo 74 kopejok na 70 kopejok).
Napriek tomu jednoduchý ľud zbožňoval svoju imperátorku, pretože bola povestná svojím súcitom s trpiacimi a snažila sa im pomôcť. Chodilo za ňou množstvo prosebníkov a každému sa snažila pomôcť alebo podarovať pár dukátov na prilepšenie. Počas vlády Kataríny I. bola založená Akadémia vied.
Zahraničná politika[upraviť | upraviť zdroj]
Počas 2 rokov vlády Kataríny I. Rusko neviedlo veľké vojenské ťaženia. Len na Kaukaze sa uskutočnili výpady pod vedením kniežaťa V. V. Dolgorukova, ktorých cieľom bolo získať územia Perzie. Rusko malo ďalšie vojenské konflikty s Turkami v Dagestane a v Gruzínsku. V Európe sa politika Ruska obmedzila len na diplomatické aktivity a obhajovanie záujmov holštajnského vojvodu (manžela Anny Petrovny, dcéry Kataríny I.) proti Dánsku. Snaha Kataríny o navrátenie Dánskom vlastneného Šlezvicka do rúk holštajnskému vojvodovi viedla k vojenským útokom na Rusko zo strany Dánska a Anglicka. Vo vzťahu k Poľsku viedla Katarína umiernenú politiku.
Koniec vládnutia[upraviť | upraviť zdroj]
Katarína I. nepanovala dlho. Neustále bály a oslavy podlomili jej zdravie. 10. apríla 1727 imperátorka ochorela – mierny kašeľ sa čoraz viac zhoršoval, objavila sa horúčka, cárovná chradla, objavili sa poškodenia pľúc. Otázka nového následníka sa tak stala viac ako aktuálnou.
Časom silneli hlasy po návrate nástupníctva na dedičskom princípe. Následníctvo by tak malo patriť Petrovi Alexejevičovi – jedinému mužskému potomkovi dynastie Romanovcov, synovi cároviča Alexeja Petroviča a vnukovi Petra I. Vicekancelár Osterman navrhol zosobášenie Petra Alexejeviča s dcérou Kataríny Alžbetou Petrovnou. Zabezpečilo by sa tak pokračovanie cárskej línie podľa želania Kataríny, aj prívržencov Petra Alexejeviča. Katarína ale chcela za jedinú cárovnú vyhlásiť svoju dcéru, preto s návrhom nesúhlasila. Medzitým sa knieža Menšikov pridal na stranu Petra Alexejeviča a navyše sa mu podarilo dosiahnuť súhlas Kataríny so svadbou jeho dcéry Márie s Petrom Alexejevičom. Za Katarínou tak stála skupina okolo grófa Тolstého, ktorá dúfala v uzdravenie cárovnej a v návrat starých dobrých čias. Niekoľko hodín pred svojou smrťou však ešte Katarína podpísala Menšikovom pripravené nariadenie, ktorým sa jeho nepriateľov podarilo poslať do vyhnanstva.
Imperátorka Katarína I. zomrela večer okolo 21. hodiny dňa 6. (17.) mája 1727 vo veku 43 rokov.
Po smrti cárovnej sa v paláci zišli členovia najvyšších orgánov štátu Najvyššej tajnej rady, Najvyššieho senátu a Sinódu. Za následníka bol určený vnuk Petra I. — Peter II. Alexejevič.
Závet imperátorky[upraviť | upraviť zdroj]
Tesne pred smrťou imperátorky bol zostavený závet, podpísaný Alžbetou Petrovnou v mene chorej matky-imperátorky. V ňom bol takisto určený ako následník Peter II. Alexejevič. Dôležitým bolo aj určenie ďalšieho následníctva. V prípade bezdetnosti Petra Alexejeviča sa následníčkou trónu mala stať Anna Petrovna a jej potomkovia, následne jej mladšia sestra Alžbeta Petrovna s deťmi a až potom sestra Petra II. – Natália Alexejevna. Zároveň bolo stanovené, že tí uchádzači o trón, ktorí nie sú pravoslávneho vierovyznania alebo panujú v zahraničí, budú z nasledovníctva vylúčení. Jedenásty odsek závetu ohromil prítomných najviac. Imperátorka prikázala šľachticom pripraviť zásnuby cára Petra II. s dcérou kniežaťa Menšikova a pripraviť im svadbu.
Neskôr imperátorka Anna Ivanovna prikázala svojmu kancelárovi Golovkinovi spáliť poslednú vôľu Kataríny I.. On originál spálil, ponechal si však kópiu.[7]
Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Екатерина I na ruskej Wikipédii.
- ↑ Вишнев А. Латышская корона Российской империи
- ↑ Грот Я. К. Происхождение Екатерины I // Сборник ОРЯС. — СПб., 1878. — Т. 18. — С. 22.
- ↑ Хоруженко О. И. О происхождении императрицы Екатерины I. // Европейские монархии в прошлом и настоящем. — М.: Алетейя, 2001. s. 142 – 146.
- ↑ Белозёрская Н. А. Происхождение Екатерины I. // Исторический вестник, 1902, № 1. — С. 76.
- ↑ Тайны минского двора
- ↑ Мемуары Геннинга-Фридриха фон Бассевича, ч.1
- ↑ Д. Н. Бантыш-Каменский, Биография Меншикова, Прим.105
Odkazy[upraviť | upraviť zdroj]
- Ключевский. Курс русской истории. Лекция 70 Archivované 2018-01-20 na Wayback Machine
- С. М. Соловьев, «История России с древнейших времен», т.18, гл.4 Archivované 2018-01-26 na Wayback Machine
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Katarína I. (Rusko)
Katarína I. Romanovci
| ||
| Vladárske tituly | ||
|---|---|---|
| Predchodca Peter I. Veľký |
imperátorka 1725 – 1727 |
Nástupca Peter II. Alexejevič |
