Preskočiť na obsah

Kithara

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Atická červenofigúrová amfora typu C, maliar: Berlínsky maliar, zobrazuje mladého muža spievajúceho a hrajúceho na kithare, cca 490 pred Kr., Metropolitan Museum of Art 56.171.38, New York

Kithara (starogr. κιθάρα) je starogrécky strunový hudobný nástroj. Bol to jeden z najvýznamnejších nástrojov, ktorý sa preferoval pri slávnostných príležitostiach, najmä v kulte na počesť boha Apolóna. Vyznačovala sa obzvlášť plným zvukom.[1]

Kithara bola najväčším a najpôsobivejším gréckym strunovým nástrojom.[2] Vyvinula sa v 8. – 7. stor. pred Kr., jej predchodcom bol forminx či kitharis (známy aj Homérovi[3]).[4][5] Pozostávala s dreveného korpusu (ozvučnice, často so štvorcovej drevenej schránky[6]) s dvoma dutými s hore rozšírenými ramenami spojenými priečkou. Struny boli vedené kolmo od priečky ku strunníku (k chordotonónu – doslova napínača strún[7]) a ladili sa diatonicky v základnej dórskej stupnici (dórska tónová stupnica sa hodila pre vážne a vojenské skladby,[8] kithara bola spájaná s dórskou harmóniou, preto jej étos bol kladný[9]). Pôvodne mala päť strún, ale neskôr boli pridané ďalšie, takže mala sedem a nakoniec jedenásť strún (podľa iného zdroja mala až 12 črevových strún[4]).[6][10] Najmä v druhej polovici piateho storočia pred Kr. sa v Aténach experimentovalo s kitharou väčším počtom strún.[7] Pri hre sa kithara pomocou ramienka zavesila na ľavé plece a na struny sa brnkalo ľavou rukou a plektrom držaným v pravej ruke.[11][5]

Kithara bola na rozdiel od lýry (alebo lýry chelys) prepracovanejšie navrhnutý koncertný nástroj spájaný s prevažne virtuóznymi interpretmi. Napríklad Aristoteles v diele Politika (1341a) opisuje kitharu ako organon technikon, nástroj, ktorý vyžaduje schopnosti a výcvik profesionála. Existovali dva typy hráčov na kitharu: kitharodi (z gréckeho kitharoidos), ktorí pri hraní spievali, a kitharisti, ktorí poskytovali čisto inštrumentálnu hudbu. Kitharodi sú na gréckych vázových maľbách zobrazovaní bežnejšie, hoci je ťažké rozlíšiť kitharistu a kitharoda, ak hudobník jednoducho stojí s nástrojom. Vynikajúco zobrazený kitharoidos sa nachádza na červenofogúrovej amfore od Berlínskeho maliara v Metropolitnom múzeu umenia (Metropolitan Museum of Art 56.171.38, New York). Hudobník tu dramaticky uchopil svoj nástroj a zaklonil hlavu v speve. Na lícnej strane vázy stojí sám, zatiaľ čo na rube vázy je zobrazený rozhodca alebo tréner. Kitharod má na sebe dlhý chitón, charakteristický pre hráčov na kitharu; tento chitón je pomerne jednoduchý, kostýmy iných zobrazených kitharodov sú často prepracovane vzorované. Kithara je zobrazená frontálne, čo zdôrazňuje jej eleganciu a veľkosť, pričom ladné krivky jej ramien odrážajú tvar samotnej vázy. Prsty ľavej ruky kitharoda sa dotýkajú strún, akoby ich tlmili, a pravá ruka na druhej strane držiaca plektron, práve dokončila švih do strún. Maliar zobrazuje aj príslušenstvo kitharoda vrátane popruhu, ktorý pomáha podopierať váhu kithary a ozdobného pásu látky priviazaného k nástroju a hojdajúceho sa vo vánku. Existuje názor, že tento ozdobný pás pochádza z blízkovýchodných hudobných tradícií, a preto je formou „orientálnej pompéznosti“, hoci mohol slúžiť praktickému účelu na tlmenie ruky hráča alebo ochranu nástroja pred potom. Berlínsky maliar kopíruje krivku kithary a amfory vo zvlnení látky, čo vedie k skutočne harmonickej kompozícii.[12]

Kithara sa často zobrazuje na čiernofigúrových vázových maľbách v spoločnosti Apolóna (v archaickom období je kithara Apolónovým dominantným hudobným atribútom, v klasickom období je často nahradená lýrou chelys[13]), Artemis, Herma a Léty, ale objavuje sa aj v scénach s Dionýzom, Aténou, Poseidónom a Heraklom. V rukách smrteľníkov sa kithara častejšie nachádza na červenofigúrových vázových maľbách, ktoré zvyčajne zobrazujú profesionálneho kitharoda v jeho bohato zdobenom kostýme.[14] Aj jeden zo zachovaných panelov vlysu, pôvodne sa tiahnucich okolo Parthenónu, zobrazuje dvoch hráčov na kitharu, ktorí tvorili súčasť slávnostného sprievodu.[2] Hudobné súťaže (mousikoi agónes[13]) naznačujú scény, v ktorých umelec vystupuje alebo stojí na pódiu; v niektorých z nich maliar zobrazuje poslucháčov alebo okrídlenú Niké, ako podáva umelcovi kitharu. Na kithare sa hralo pri posvätných a slávnostných príležitostiach, najmä pri obetných sprievodoch, hymnoch a pajanoch.[2] Okrem použitia v posvätných a slávnostných obradoch bola kithara dôležitá aj v divadle a najmä v súťažiach, ktoré tvorili súčasť veľkých národných festivalov. Michaél Psellos uvádza, že kithara sa používala v tragédiách Sofokla a Euripida a zvuk nástroja je parodovaný v Aristofanovom diele Batrachoi (Žaby), kde sa však spája s Aischylom. V každom prípade bol Sofokles dobre známy ako virtuózny kitharista a hovorilo sa, že hral titulnú úlohu vo svojej vlastnej tragédii Thamyris, ktorá sa stratila.[14]

Rozdiely medzi pohlaviami v gréckej hudbe sú najzreteľnejšie viditeľné v zobrazení kithár. Ženy na zobrazeniach hrajú na lýre chelys, barbitos a väčšine ostatných hudobných nástrojov rovnako ako muži, ale nehrajú na kithare (okrem niektorých bohýň[2]). Pravdepodobne vyplýva zo spojenia kithary s profesionálnym hudobným vzdelávaním a súťažami, ktoré boli v tomto období pre ženy neprístupné.[15]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Klaus Funke. Ich war der letzte Kaiser. Norderstedt : BoD – Books on Demand, 2022. ISBN 978-37-5680-442-9. S. 428.
  2. 1 2 3 4 Thomas J. Mathiesen. Apollo's Lyre: Greek Music and Music Theory in Antiquity and the Middle Ages. Lincoln : U of Nebraska Press, 1999. ISBN 978-08-0323-079-8. S. 258.
  3. ↑ Stavros Kourousis. From Tambouras to Bouzouki. Athēna : History of Greek music, 2013. ISBN 978-61-8805-380-9. S. 30.
  4. 1 2 https://beliana.sav.sk/heslo/kithara
  5. 1 2 Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 280.
  6. 1 2 Politis, Dionysios. E-Learning Methodologies and Computer Applications in Archaeology. Hershey : IGI Global, 2008. ISBN 978-15-9904-761-4. S. 176.
  7. 1 2 Sheramy Bundrick. Music and Image in Classical Athens. Cambridge : Cambridge University Press, 2005. ISBN 978-05-2184-806-0. S. 19.
  8. ↑ Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 226.
  9. ↑ Jan Vičar. Hudební estetika. Praha : Akademie múzických umění v Praze, Hudební fakulta, 1998. ISBN 978-80-8588-330-5. S. 88.
  10. ↑ Encyklopedický ústav SAV. Malá slovenská encyklopédia. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV, 1993. ISBN 978-80-8558-412-7. S. 338.
  11. ↑ Róbert Grác. Náuka o hudobných nástrojoch. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1985. 67-401-85. S. 20.
  12. ↑ Sheramy Bundrick. Music and Image in Classical Athens. Cambridge : Cambridge University Press, 2005. ISBN 978-05-2184-806-0. S. 18.
  13. 1 2 Sheramy Bundrick. Music and Image in Classical Athens. Cambridge : Cambridge University Press, 2005. ISBN 978-05-2184-806-0. S. 20.
  14. 1 2 Thomas J. Mathiesen. Apollo's Lyre: Greek Music and Music Theory in Antiquity and the Middle Ages. Lincoln : U of Nebraska Press, 1999. ISBN 978-08-0323-079-8. S. 259.
  15. ↑ Sheramy Bundrick. Music and Image in Classical Athens. Cambridge : Cambridge University Press, 2005. ISBN 978-05-2184-806-0. S. 21.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kithara
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Kithara&oldid=8117384“