Kizilirmak

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Kizilirmak
tur. Kızılırmak
lat. a gr. Halys
najdlhšia turecká rieka
161 Egriköprü.07.2006 resize.JPG
Osmanský most Eğri Köprü (Lomený most) cez rieku
Štát Turecko Turecko
Zdrojnica Kızıldağ
 - výška asi 1 980 m
Ústie Čierne more
Dĺžka 1 151[1][2] / 1 155[3] / 1 182[4] km
Povodie 77 100 km² (7 710 000 ha)
Kızılırmak (fleuve).png
Wikimedia Commons: Kızılırmak River
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Kizilirmak (zriedkavejšie aj Kizil Irmak[5][6][7], tur. Kızılırmak – v preklade: Červená rieka[1][8], historicky Halys[pozn. 1], zriedkavejšie aj Halis[5]) je vnútroštátna turecká rieka tečúca v Malej Ázii. Meria najmenej 1151 km, vďaka čomu drží status najdlhšej rieky v Turecku[4]. Z hľadiska veľkosti povodia je v krajine druhou najväčšou po Eufrate.[10] Deltou medzi mestami Sinope a Samsun ústi do Čierneho mora.[2][4][6][11]

Rieka[upraviť | upraviť zdroj]

Rieka vyviera v pohorí[1] Kızıldağ (= v preklade Červený vrch / Červená hora = aj názov hlavného vrchu pohoria) v centrálnej časti Anatólie v nadmorskej výške asi 1 980 metrov nad morom. Následne tečie na juhozápad okolo tureckých miest Zara a Sivas. Potom sa jej tok v tvare polmesiaca v oblasti Kapadócie stáča na sever, kde preráža Pontské vrchy.[4] Hlavnými prítokmi rieky sú vodné toky Delice, Devrez a Gökırmak,

Vodná nádrž Altınkaya na rieke Kizilirmak

Koryto rieky je plytké a objem vody veľmi kolíše podľa ročných období, s minimom v lete a maximom na jar, keď je rieka napájaná roztopeným snehom a dažďovou vodou. Rieka nie je vhodná na plavbu. Býva naopak využívaná na zavlažovanie a výrobu elektriny. Dve veľké vodné elektrárne sú v prevádzke v Hırfanlı a Keşikköprü. Spolu s menším závodom v Kırıkkale dodávajú elektrinu do oblastí čiernomorského, marmarského a egejského pobrežia.[4]

Rieka Kizilirmak pri Bafre

Delta[upraviť | upraviť zdroj]

Delta rieky Kizilirmak neďaleko tureckého mesta Bafra je najväčšou mokraďou v čiernomorskom regióne a je jednou z najväčších a najbohatších mokradí v Turecku z hľadiska ekologického systému. Patrí medzi územia chránené Rámsarským dohovorom.[10]

Celá mokraďová oblasť je dlhá asi 12 kilometrov a je pokrytá 1,5 kilometrov širokým lesným porastom. Delta je dôležitou vtáčou a rastlinnou oblasťou, ako aj oblasťou kľúčovej biodiverzity. Bola vytvorená úrodnými naplaveninami, vďaka ktorým oblasť vyniká pri pestovaní technických plodín (najmä tabaku), ako aj obilnín, ryže či zeleniny. Voda v oblasti delty však trpí znečistením spôsobeným chemikáliami, takže nespĺňa kritériá pitnej vody.[10]

V delte Kizilirmaku sa nachádzajú 3 hlavné typy biotopov, ktoré sú podľa kritérií Bernského dohovoru klasifikované ako ohrozené: soľné močiare typu Auxin, stále duny južného Čierneho mora a jaseňovo-dubové lesy.[10]

Fauna a flóra[upraviť | upraviť zdroj]

Rieka z mosta do dediny Sarihidir neďaleko mesta Avanos

V delte rieky rastie okolo 355 druhov rastlín, je označená za jednu z tzv. „významných rastlinných oblastí“ (IPA). Medzi najvýznamnejšie druhy rastlín patria Rhaponticum serratuloides, morský narcis (Pancratium maritimum) a bleduľa jarná (Leucojum aestivum). Zraniteľný druhom je aj sinokvet Jurinea kilaea.[10]

Delta rieky je tiež bohatá na rybné druhy. Celkovo ju obýva 29 druhov rýb z 11 čeľadí. Významné je najmä zastúpenie čeľade jeseterovitých. V delte bola zaznamenaná prítomnosť 9 druhov obojživelníkov a 12 plazov, čo tvorí 14% druhov plazov v Turecku. Dva druhy z obojživelníkov sú mloky, zvyšných 7 sú žaby. Medzi zastúpené druhy patria: mlok pásavý (Triturus vittatus), mlok Karelinov (Triturus karaelinii), ropucha obyčajná (Bufo bufo), ropucha zelená (Bufo viridis), skokan Bedriagov (Rana bedriagae), skokan štíhly (Rana dalmatina) a ďalší druh skokana Rana macrocnemis.[10]

Delta rieky je domovom viacerých vzácnych druhov vtáctva

Veľmi významná je prítomnosť vtáctva v delte rieky. Zaznamenaná bola prítomnosť 321 druhov vtákov, čo predstavuje 68% vtáčej diverzity Turecka. V delte zvykne bola v roku 2009 zaznamenaná prítomnosť 124 182 jedincov morských vtákov. Delta je tiež významným zimoviskom sťahovavých vtákov. Medzi zastúpené druhy patria kormorán malý (Phalacrocorax pygmeus), volavka biela (Egretta garzetta), ibisovec hnedý (Plegadis falcinellus), potápnica bielohlavá (Oxyura leucocephala), čajka malá (Larus minutus) a rybár bielokrídly (Chlidoniasleucopterus).[10]

Byvol vodný v rieke Kizilirmak

V delte žije 20% druhov tureckých cicavcov, čo predstavuje 33 zaznamenaných druhov. Medzi významné a ohrozené druhy patria tuleň mníšsky (Monachus monachus), netopier brvitý (Myotis emarginatus), podkovár Blasiov (Rhinolophus blasii), podkovár veľký (Rhinolophus ferrumequinum), veverica krátkouchá (Sciurus anomalus) a škrečok sivý (Cricetulus migratorius) ako aj vydra riečna (Lutra lutra). Oblasť delty je využívaná na chov dobytka.[10]

Hospodárske zvieratá sú jedným z hlavných zdrojov príjmu miestnych obyvateľov. Medzi najviac chované patria dobytok a ovce, v delte však možno vidieť aj divoké kone a ťavy. Sídli tu tiež najväčšia populácia vodných byvolov v Turecku. Dnes však ich chov prudko klesá v dôsledku prechodu na poľnohospodársku činnosť. Celkovo poklesla z 10 000 jedincov v roku 1990 na 2800 jedincov v roku 2006.[10]

Historický význam[upraviť | upraviť zdroj]

Osmanský most Şahruh Köprüsü cez rieku Kizilirmak

Rieka plnila v histórii Malej Ázie významnú úlohu. Povodie rieky bolo obývané už v praveku, čo dokazujú archeologické lokality v jej povodí.[10] V minulosti bola, najmä počas jari, pomerne ťažko prekonateľná, v dôsledku čoho bolo cez ňu vystavaných viacero mostov. Mnohé z nich (najmä z osmanského obdobia) sa zachovali do dnešných dní.[6]

V staroveku sa pri rieke uskutočnila bitka, ktorá rozhodla vojnu medzi ríšou Lýdov a Médov. Bitka bola prerušená zatmením Slnka predpovedaného Tálesom z Milétu, vďaka čomu je presne známy jej dátum (28. máj 585 pred Kristom).[12] Neskôr po páde ríše Médov tvorila hranicu medzi maloázijskou Lýdiou a Perzskou ríšou. Delfská veštica predpovedala podľa báji lýdskemu kráľovi Kroisovi, že prekročením rieky (a výpravou proti Perzii) zničí veľkú ríšu. Perský vládca Kýros II. Veľký však Kroisa porazil a zničenou ríšou vo veštbe sa tak stala Lýdia.[11][13] Podľa Herodota mala cez rieku viesť kráľovská cesta zo Sárd do Kilikijských brán, čo je však zrejme chybný údaj.[8]

V byzantskom období tvorila hranicu medzi themami Bukellarion a Veľká Kapadócia, ako aj themami Charsianon a Kapadócia.[6]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Po grécky a latinsky. (starogr. Ἅλυς). Názov možno významovo preložiť ako Soľná rieka, pochádza zo soľných prameňov v hornom toku Kizilirmaku.[8][9]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Kyzyl-Irmak [Кызыл-Ирмак] In: Boľšaja sovetskaja enciklopedia [online]. bse.sci-lib.com, [cit. 2021-05-26]. Dostupné online.
  2. a b Kizilirmak In: Malá slovenská encyklopédia. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV, 1993. ISBN 978-80-85584-12-7. S. 338.
  3. Historical Dictionary of Turkey. Ed. Metin Heper, Nur Bilge Criss. 3rd Ed. Lanham, Maryland : The Scarecrow Press, 2009. (Historical Dictionaries of Europe; zv. 67.) ISBN 0-8108-6281-6. S. 341.
  4. a b c d e Kızıl River In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-05-25]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. a b ONDRUŠ, Šimon; SABOL, Ján. Úvod do štúdia jazykov. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1987. S. 260.
  6. a b c d Halis In: Encyklopedia kultury bizantyńskiej. Ed. Oktawiusz Jurewicz. Wydanie I. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2002. Autor hesla: Maciej Salamon. ISBN 83-235-0011-8. S. 196.
  7. Slovensko-turecká konverzácia. Bratislava : Lingea s.r.o., 2014-11-06. Dostupné online. ISBN 978-80-8145-090-7.
  8. a b c Halys In: The Oxford Classical Dictionary. Ed. Simon Hornblower, Antony Spawforth, Esther Eidinow. 4th Ed. Oxford : Oxford University Press, 2012. ISBN 978-01-99545-56-8. S. 643.
  9. Paulys Realencyclopädie der classischen Altertumswissenschaft. Ed. Georg Wissowa, Wilhelm Kroll et al. Band 14. Glykyrrhiza – Helikeia. Stuttgart : Metzler, 1912. S. 2287 – 2288.
  10. a b c d e f g h i j YENIYURT, C; HEMMAMI, M. Ramsar sites of Turkey [online]. Ankara: Doğa Derneği, [cit. 2021-05-26]. S. 45 – 54. Dostupné online.
  11. a b Halys In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2021-05-25]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  12. Alyattés In: Encyklopedie antiky. Ed. Ludvík Svoboda. 1. vyd. Praha : Academia, 1973. S. 49. (po česky)
  13. Halys In: NOVOTNÝ, Bohuslav, et al. Encyklopédia archeológie. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1986. 1032 s. S. 304.