Kleopatra III.
| Kleopatra III. Euergetis | |
| kráľovná Egypta | |
 Kleopatra III., reliéf v chráme Kom Ombo. | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Ptolemaiovci |
| Panovanie | 142 – 131 pred Kr. a 127 – 101 pred Kr. |
| Predchodca | Kleopatra II. a Ptolemaios VIII. Euergetés II. |
| Nástupca | Ptolemaios X. Alexandros I. |
| Biografické údaje | |
| Narodenie | cca 161 pred Kr. / 160 pred Kr. Alexandria |
| Úmrtie | 101 pred Kr. Alexandria |
| Rodina | |
| Manžel | |
| Otec | Ptolemaios VI. Filométór |
| Matka | Kleopatra II. |
| Odkazy | |
 | Kleopatra III. (multimediálne súbory na commons) |
Kleopatra III. Euergetis (starogr. Κλεοπάτρα Εὐεργέτις; * cca 161 pred Kr. – † 101 pred Kr.) bola egyptská kráľovná z dynastie Ptolemaiovcov. Vládla najprv so svojím strýkom a manželom Ptolemaiom VIII. a matkou Kleopatrou II., a neskôr so svojimi synmi Ptolemaiom IX. a Ptolemaiom X..[1]
Známa bola aj pod prívlastkami Filométór Sótéira (milujúca matku, spasiteľka), ktoré používala počas spoluvlády so starším synom, alebo Kokké, čo bolo pravdepodobne jej neoficiálne meno. Bola dominantnou postavou vtedajšej politiky a jej vláda bola poznačená neustálymi mocenskými bojmi v rámci kráľovskej rodiny.
Potomstvo
[upraviť | upraviť zdroj]Kleopatra III. a Ptolemaios VIII. mali spolu päť detí, ktoré zohrali kľúčové úlohy v dejinách Egypta a Seleukovskej ríše:[1]
- Ptolemaios IX. Sótér II. – egyptský kráľ.
- Ptolemaios X. Alexandros I. – egyptský kráľ a cyperský kráľ.
- Tryfaina – manželka seleukovského kráľa Antiocha VIII.
- Kleopatra IV. – manželka svojho brata Ptolemaia IX. a neskôr Antiocha IX.
- Kleopatra Seléné I. – postupne manželka Ptolemaia IX., Antiocha VIII., Antiocha IX. a Antiocha X.
Vláda s Ptolemaiom IX.
[upraviť | upraviť zdroj]Keď Ptolemaios VIII. 28. júna 116 pred Kr. zomrel, zanechal závet, v ktorom Kleopatre III. udelil nezvyčajne veľkú moc. Podľa jeho vôle mala vládnuť s tým zo svojich synov, ktorého si sama vyberie. Kyrenaika pripadla jeho nemanželskému synovi Ptolemaiovi Apiónovi a Cyprus pravdepodobne synovi, ktorý sa momentálne nepodieľal na vláde.[2] Kleopatra III., ktorá uprednostňovala poddajnejšieho mladšieho syna Ptolemaia X., sa pokúsila obísť tradíciu nástupníctva staršieho syna. V tom jej však zabránila jej matka Kleopatra II., ktorá s podporou armády a ľudu Alexandrie presadila, aby sa spoluvládcom stal starší syn Ptolemaios IX.[3][4] Vznikla tak vláda trojice (Kleopatra II., Kleopatra III. a Ptolemaios IX.), ktorí boli uctievaní ako theoI Filométores Sóteres (Bohovia milujúci matku, Spasitelia).
Koncom roku 116 pred Kr. Kleopatra II. zomrela. V oficiálnych dokumentoch odvtedy vystupujú už len Kleopatra III. a jej syn. Kleopatra III. však v roku 115 pred Kr. ešte viac posilnila svoj kultový význam vytvorením troch nových kňazských úradov pre seba: nositeľky venca (Stefanefóros), nositeľky pochodne (Fosfóros) a kňažky (Hiéreia). Prijala prívlastky ako „Spasiteľka“, „Spravodlivosť“ a „Víťazná“, čím sa opäť snažila nadviazať na bohyňu Eset. Svoju zosnulú matku zrejme posmrtne vylúčila z ríšskeho kultu, čo sa považuje za formu damnatio memoriae vyvolanú osobnou nenávisťou.[5][6]
V politike Kleopatra III. úplne dominovala a v dokumentoch sa jej meno uvádzalo pred menom syna. Tento trend narastajúcej moci ptolemaiovských žien na úkor mužov začal už pri Kleopatre I. a vyvrcholil neskôr pri slávnej Kleopatre VII.[6] V roku 115 pred Kr. kráľovná prinútila Ptolemaia IX., aby sa rozviedol so svojou milovanou sestrou-manželkou Kleopatrou IV. a vzal si mladšiu, ľahšie ovládateľnú Kleopatru Seléné I.
Napriek oficiálnej spoločnej vláde boli vzťahy medzi matkou a synom napäté. Okolo roku 109/108 pred Kr. došlo k otvorenému konfliktu, keď Ptolemaios IX. proti vôli svojej matky poslal 6 000 vojakov na pomoc Antiochovi IX. v boji proti židovskému veľkňazovi Hyrkánovi I.[7] Niektorí historici predpokladajú, že Kleopatra III. sa v tomto období pokúsila syna niekoľkokrát nakrátko zbaviť moci v prospech Ptolemaia X.[5]
Vláda s Ptolemaiom X.
[upraviť | upraviť zdroj]V októbri roku 107 pred Kr. Kleopatra III. definitívne vyhnala svojho staršieho syna Ptolemaia IX. z Egypta. Podľa historika Porfyria mal Ptolemaios IX. zavraždiť priateľov svojich rodičov, za čo ho matka pre jeho krutosť vyhnala.[8] Iné pramene však vykresľujú Kleopatru III. v negatívnom svetle: tvrdia, že nedokázala kontrolovať svojho čoraz samostatnejšieho syna, a preto proti nemu poštvala obyvateľov Alexandrie. Mala dokonca zneužiť svojich verných eunuchov, ktorí sa sami poranili a nepravdivo tvrdili, že ich zranenia sú výsledkom pokusu Ptolemaia IX. o atentát na vlastnú matku.[9][4] Moderní historici sa zväčša prikláňajú k verzii, ktorá pripisuje vinu za tento rozkol Kleopatre.[10]
Ptolemaios IX. bol nútený utiecť na Cyprus, zatiaľ čo jeho manželka Kleopatra Seléné I. a ich synovia museli zostať v Alexandrii. Na trón Kleopatra povolala svojho mladšieho a obľúbenejšieho syna Ptolemaia X., ktorého vnímala ako svoju bábku.[10] Na znak novej éry sa zaviedlo dvojité počítanie rokov vlády (napr. 11. rok Kleopatry III. bol zároveň 8. rokom Ptolemaia X.). Kráľovná opäť posilnila svoj náboženský kult a v roku 105/104 pred Kr. šokovala verejnosť tým, že sama prevzala úrad najvyššieho kňaza Alexandra Veľkého, čo bola dovtedy výhradne mužská funkcia.[10][6]
Vzťahy s vyhnaným synom zostali nepriateľské. Kleopatra vyslala proti Cypru flotilu, a hoci bol Ptolemaios IX. nakrátko zajatý, podarilo sa mu uniknúť. Rozzúrená kráľovná dala veliteľa svojej flotily popraviť a neskôr sa neúspešne pokúsila o ďalší atentát na syna.[11] Ptolemaios IX. však v roku 106/105 pred Kr. Cyprus dobyl späť a s pomocou prebehlíkov odrazil ďalšie útoky svojej matky.[12]
Boje v Sýrii a Palestíne
[upraviť | upraviť zdroj]V rokoch 103 – 101 pred Kr. sa konflikt medzi matkou a synom preniesol na územie Seleukovskej ríše. Keď židovský kráľ Alexander Jannaios obliehal mesto Ptolemais (dnešné Akko), obyvatelia požiadali o pomoc Ptolemaia IX. Ten videl v meste strategický bod pre návrat do Egypta. Jannaios sa však pokúsil o dvojitú hru – vyjednával s Ptolemaiom a tajne volal na pomoc Kleopatru III. Ptolemaios IX. lesť odhalil, vpadol do Judey a porazil Jannaia v bitke pri Asofone.[13]
Úspechy staršieho syna Kleopatru III. vystrašili. Do čela pozemného vojska postavila židovských veliteľov Chelkiasa a Ananiasa. Aby zabezpečila svoju líniu a pokladnicu, nechala svojich vnukov (Ptolemaia XI., Ptolemaia XII.) a kráľovský poklad previezť do bezpečia na ostrov Kos. Zároveň poslala dcéru Kleopatru Seléné za manželku seleukovskému kráľovi Antiochovi VIII., aby si zabezpečila jeho podporu.[14]
V roku 102 pred Kr. sa Kleopatre podarilo dobyť mesto Ptolemais, na čom mal veľký podiel aj egyptský vrchný veliteľ armády Petimuthes.[5] Alexander Jannaios prišiel kráľovnej vzdať hold. Hoci niektorí poradcovia navrhovali Judeu opäť anektovať k Egyptu, veliteľ vojska Ananias ju od toho odhovoril argumentom, že by to vyvolalo nenávisť všetkých Židov a konflikt s Rímom. Kleopatra III. preto uzavrela s Jannaiom spojenectvo.[15]
Ptolemaios IX. sa pokúsil o bleskový útok na slabo bránený Egypt, ale jednotky vedené Ptolemaiom X. ho v Pelusiu zastavili a prinútili k ústupu späť na Cyprus.[5]
Smrť
[upraviť | upraviť zdroj]Po návrate do Egypta ponechala Kleopatra III. časť svojich vojsk v Ptolemaide až do septembra 102 pred Kr., aby odstrašila Ptolemaia IX. Krátko nato, v októbri 101 pred Kr., zomrela. Podľa viacerých antických autorov[16] ju nechal zavraždiť jej mladší syn Ptolemaios X., pretože ho údajne plánovala zabiť ako prvého. Hoci sa o tomto podaní niekedy pochybuje, nie je nepravdepodobné. Konflikty mohli eskalovať v dôsledku sebavedomejšieho vystupovania syna, posilneného vojenskými úspechmi, voči matke a jej zjavne bezhraničnej túžbe po moci.[17]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- 1 2 Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 68.
- ↑ Iustinus, Epitoma historiarum Philippicarum Pompei Trogi 39,3,1; 39,5,2.
- ↑ Iustinus, 39,3,2
- 1 2 Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 38.
- 1 2 3 4 Werner Huß: Ägypten in hellenistischer Zeit 332–30 v. Chr. München 2001, s. 639f.
- 1 2 3 Günther Hölbl: Geschichte des Ptolemäerreiches. Darmstadt 1994, s. 184; 263.
- ↑ Flavius Josephus, Judaica 13,274; 13,278f.
- ↑ Porphyrios, FGrHist 260 F 2,8.
- ↑ Iustinus, Epitoma historiarum Philippicarum Pompei Trogi 39,4,1
- 1 2 3 Werner Huß: Ägypten in hellenistischer Zeit 332–30 v. Chr. München 2001, s. 635.
- ↑ Iustinus, 39,4,4–6.
- ↑ Flavius Josephus, Judaica 13,287; 13,358.
- ↑ Josephus, 13,332–347.
- ↑ Josephus, 13,348f.; Appianos, Mithridatius 23.
- ↑ Josephus, 13,353–355.
- ↑ Poseidonios, FGrHist 87 F 26; Iustinus, Epitoma historiarum Philippicarum Pompei Trogi 39,4,5f.; Pausanias, Helládos Periēgēsis 1,9,3; a i.
- ↑ Werner Huß: Ägypten in hellenistischer Zeit 332–30 v. Chr. München 2001, s. 652.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- Werner Huß: Ägypten in hellenistischer Zeit 332–30 v. Chr. Beck, München 2001, ISBN 978-3-406-47154-4.
- Günther Hölbl: Geschichte des Ptolemäerreiches. Politik, Ideologie und religiöse Kultur von Alexander dem Großen bis zur römischen Eroberung. Wissenschaftliche Buchgesellschaft, Darmstadt 1994, ISBN 3-534-10422-6.
- Walter G. A. Otto, Hermann Bengtson: Zur Geschichte des Niedergangs des Ptolemäerreichs. Ein Beitrag zur Regierungszeit des 8. und 9. Ptolemäers. Verlag der Bayerischen Akademie der Wissenschaften, München 1938.
- John Edwin George Whitehorne: Cleopatras. Routledge, London / New York 1994, ISBN 0-415-05806-6, s. 121–148.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kleopatra III.