Preskočiť na obsah

Kleopatra Thea

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Kleopatra Thea
kráľovná Seleukovskej ríše
Kleopatra Thea na zlatom stateri Alexandra I. Balasa
Kleopatra Thea na zlatom stateri Alexandra I. Balasa
Panovanie
DynastiaPtolemaiovci
Panovanie125 – 121 pred Kr.
PredchodcaDemetrios II. Nikatór
NástupcaAntiochos VIII. Grypos
Biografické údaje
Narodeniecca 164 pred Kr.
Egypt
Úmrtie121 pred Kr.
Seleukovská ríša
Rodina
OtecPtolemaios VI. Filométór
MatkaKleopatra II.
Odkazy
Spolupracuj na CommonsKleopatra Thea
(multimediálne súbory na commons)

Kleopatra Thea Euetéria (starogr. Κλεοπάτρα Θεά Εὐετηρία; cca 164 pred Kr. – 121 pred Kr.) bola egyptská princezná a panovníčka Seleukovskej ríše. Bola manželkou troch seleukovských kráľov – Alexandra I., Demetria II. a Antiocha VII. – a matkou štyroch ďalších panovníkov: Antiocha VI., Seleuka V., Antiocha VIII. a Antiocha IX. V rokoch 125 – 121 pred Kr. vládla ríši najprv samostatne a neskôr ako spoluvládkyňa so svojím synom Antiochom VIII., ktorý ju nakoniec nechal zavraždiť, keď sa pokúsila zbaviť ho moci.[1]

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod a rané roky

[upraviť | upraviť zdroj]

Kleopatra Thea bola dcérou egyptského kráľa z dynastie Ptolemaiovcov Ptolemaia VI. Filométóra a jeho sestry-manželky Kleopatry II.[2][3] Historik Chris Bennett datuje jej narodenie do roku 164 pred Kr., pričom sa opiera o papyrus UPZ 1.110 (dokument z 21. septembra 164 pred Kr., v ktorom sa kráľovský pár spomína už s niekoľkými deťmi),[4] podľa ktorého mal Ptolemaios VI. v septembri toho roku už viacero potomkov. Keďže starší syn Ptolemaios Eupatór sa narodil v roku 166 pred Kr., Kleopatra Thea bola pravdepodobne druhým dieťaťom v poradí.[5]

V roku 154 pred Kr. ju otec pravdepodobne prisľúbil za manželku svojmu bratovi Ptolemaiovi VIII. Euergetovi II. po jeho porážke pri Lapithe na Cypre.[6] Tento sobáš sa však nikdy neuskutočnil a Kleopatra Thea bola neskôr využitá ako kľúčový diplomatický nástroj v ptolemaiovskej politike voči Seleukovskej ríši. Niektorí bádatelia (napr. Michel Chauveau) sa však domnievajú, že onou nevestou mohla byť jej sestra Kleopatra III., hoci väčšina odborníkov sa prikláňa k identite Kleopatry They.[5]

Manželka seleukovských kráľov

[upraviť | upraviť zdroj]

Alexandros I. Balas

[upraviť | upraviť zdroj]
Strieborná tetradrachma zobrazujúca kráľa Alexandra I. Balasa a Kleopatru Theu (v popredí). Minca bola vyrazená v meste Ptolemais okolo roku 150 pred Kr.

V roku 152 pred Kr. začal Ptolemaios VI. podporovať Alexandra I. Balasa, údajného syna Antiocha IV., v boji proti vtedajšiemu seleukovskému kráľovi Demetriovi I. Sótérovi. Po Alexandrovom víťazstve v roku 150 pred Kr. požiadal nový kráľ o ruku Kleopatry They, aby spečatil spojenectvo s Egyptom.

Svadba sa konala v meste Ptolemais za prítomnosti oboch kráľov a bola sprevádzaná mimoriadne okázalými slávnosťami.[7] Z tohto manželstva sa narodil syn Antiochos VI. Dionýzos. Spojenectvo však netrvalo dlho. V roku 147 pred Kr. vtrhol do Kilíkie syn Demetria I., Demetrios II. Nikatór. Ptolemaios VI. prišiel do Sýrie s armádou pod zámienkou pomoci Alexandrovi, no v skutočnosti začal obsadzovať pobrežné mestá a dosadzovať do nich vlastné posádky. Nakoniec Alexandra obvinil z pokusu o atentát a spojenectvo verejne ukončil.[8]

Demetrios II. Nikatór

[upraviť | upraviť zdroj]

Ptolemaios VI. prinútil svoju dcéru k rozvodu s Alexandrom a ponúkol ju za manželku Demetriovi II. Podmienkou bolo spoločné ťaženie proti Alexandrovi a vrátenie provincie Koilé Syria Egyptu.[8] Sobáš s Demetriom II. sa uskutočnil v roku 145 pred Kr. Krátko nato bol Alexandros Balas porazený v bitke pri rieke Oinoparas a následne zavraždený v Arábii. O niekoľko dní však zraneniam z tejto bitky podľahol aj Kleopatrin otec, Ptolemaios VI.

Demetrios II. po smrti svokra okamžite porušil dohody s Egyptom a vyhnal ptolemaiovské posádky zo sýrskeho územia. Kleopatra Thea ostala v Sýrii ako jeho manželka, no ich vláda bola nestabilná. Počas ich manželstva sa im narodili synovia Seleukos V. Filométór, Antiochos VIII. Grypos a dcéra Laodiké.[1] Už v roku 144 pred Kr. vypuklo v Antiochii povstanie vedené vojvodcom Diodotom Tryfónom, ktorý vyhlásil Kleopatrinho prvého syna, maloletého Antiocha VI., za kráľa a využíval ho ako bábku pre svoje mocenské záujmy.

Vláda so synom a smrť

[upraviť | upraviť zdroj]

Po smrti Demetria II. v roku 126/125 pred Kr. (rok 187 seleukovskej éry) sa Kleopatra Thea vyhlásila za plnoprávnu panovníčku (basilissa) a začala raziť mince s vlastnou podobizňou a menom. Jej starší syn s Demetriom, Seleukos V. Filométór, sa síce pokúsil ujať moci, no krátko nato bol na príkaz svojej matky zavraždený. Historik Iustinus uvádza, že príčinou bola jeho neposlušnosť, keďže sa vyhlásil za kráľa bez matkinho súhlasu.[9] Appianos dokonca tvrdí, že ho Kleopatra osobne zastrelila lukom, pretože sa obávala, že by sa jej mohol pomstiť za smrť otca.[10]

Keďže samostatná vláda ženy bola pre seleukovskú aristokraciu neprijateľná, Kleopatra bola pod politickým tlakom nútená vymenovať za spoluvládcu svojho ďalšieho syna, Antiocha VIII. Grypa. Jeho moc však bola spočiatku len formálna a skutočnú vládu pevne držala v rukách Kleopatra. Počas tohto obdobia sa jej podarilo poraziť uzurpátora Alexandra II. Zabina a uzavrieť strategické spojenectvo s vlastným strýkom, egyptským kráľom Ptolemaiom VIII. Spojenectvo bolo spečatené svadbou Antiocha VIII. s egyptskou princeznou Tryfainou.[5]

Otrávený pohár

[upraviť | upraviť zdroj]

Ako Antiochos VIII. dospieval, začal prejavovať nespokojnosť s matkinou dominanciou. Podľa antických správ sa ho Kleopatra Thea v roku 121 pred Kr. rozhodla zbaviť. Keď sa kráľ vracal z poľovačky, ponúkla mu pohár s otráveným vínom. Antiochos, ktorý bol vopred varovaný, ju však požiadal, aby sa z pohára najprv napila ona. Keď Kleopatra odmietla, prinútil ju víno vypiť, čo spôsobilo jej smrť.[11]

Historik John Whitehorne však upozorňuje, že Antiochos VIII. bol známy častým využívaním jedu proti svojim rivalom, a preto nemožno vylúčiť, že celý príbeh o otrávenom pohári bol len jeho propagandou, ktorou ospravedlňoval odstránenie matky.[12] Historik John Grainger považuje obe verzie za pravdepodobné a konštatuje, že Kleopatra sa ocitla v situácii „zabi, alebo budeš zabitý“.[13]

Antiochos VII. Sidétés

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 139 pred Kr. padol Demetrios II. do zajatia počas boja proti Partskej ríši, kde ostal väzňom nasledujúcich desať rokov. Vzniknuté mocenské vákuum využil Diodotos Tryfón na ovládnutie takmer celej ríše, s výnimkou mesta Seleukeia v Pierii, kde sa ukryla Kleopatra Thea. V zúfalej situácii sa Kleopatra rozhodla konať a poslala správu Demetriovmu mladšiemu bratovi, Antiochovi VII. Sidétovi. Ponúkla mu manželstvo a seleukovský trón, ak ju ochráni pred uzurpátorom.

Antiochos VII. ponuku prijal, v roku 138 pred Kr. porazil a zlikvidoval Diodota, čím ukončil zdĺhavú občiansku vojnu. Ich manželstvo bolo politicky aj vojensky úspešné. Antiochos VII. obnovil autoritu seleukovského štátu na západ od Eufratu a v roku 134 pred Kr. úspešne obliehal Jeruzalem. Spoločne mali syna Antiocha IX. Kyzikéna, a pravdepodobne aj ďalších potomkov (synov Antiocha a Seleuka a dcéry Laodiké), ktorí však zomreli v mladom veku alebo boli zajatí.

Kríza nastala v roku 130 pred Kr., keď sa Antiochos VII. pokúsil získať späť východné satrapie stratené v prospech Partov. Partský kráľ Fraates II. sa pokúsil o diplomatický manéver a prepustil Demetria II. zo zajatia, aby v Sýrii vyvolal občiansku vojnu medzi bratmi. Skôr než k nej došlo, Antiochos VII. padol v roku 129 pred Kr. v partskej pasci.

Po smrti svojho tretieho manžela Kleopatra prijala vracajúceho sa Demetria II., no z bezpečnostných dôvodov poslala svojho syna Antiocha IX. do mesta Kyzikos, aby ho ochránila pred prípadnou čistkou. Napätie v manželstve rástlo, pretože Demetrios si z parthskeho zajatia priviedol novú manželku Rhodoguné. Kleopatra nakoniec proti Demetriovi otvorene vystúpila, keď v roku 126 pred Kr. podporila vzbúrencov v Antiochii a neskôr nariadila jeho vraždu v Týre, po tom, čo ho odmietla vpustiť do mesta Ptolemais.

Titulatúra a ideológia moci

[upraviť | upraviť zdroj]

Kleopatra Thea bola jednou z mála žien v helenistickej histórii, ktorá prijala plnú kráľovskú titulatúru a vystupovala ako samostatná vládkyňa. Jej prívlastok (epiteton) Thea (starogr. Θεά – „Bohyňa“) nebol len formálnym vyjadrením kultu, ale politickým deklarovaním jej suverenity a božského pôvodu z dynastie Ptolemaiovcov. Tento titul začala masívne používať najmä po smrti svojho druhého manžela Demetria II., čím zdôrazňovala, že jej právo na trón je nezávislé od jej mužských partnerov.[14]

Jej ďalšie epiteton, Euetéria (starogr. Εὐετηρία), v preklade znamená „dobrá úroda“ alebo „obdobie hojnosti“. V helenistickej panovníckej ideológii to malo poddaným signalizovať, že jej vláda prináša ríši prosperitu a požehnanie bohov, čo bolo v ostrom kontraste s neustálymi občianskymi vojnami, ktoré v tom čase Seleukovskú ríšu pustošili.[5]

Administratíva a vzťahy s mestami

[upraviť | upraviť zdroj]

Počas svojej vlády sa Kleopatra Thea nespoliehala len na vojsko, ale aj na pevnú kontrolu strategických prímorských miest. Jej hlavným mocenským centrom bolo mesto Ptolemais Akko, ktoré slúžilo ako jej osobná pevnosť a pokladnica v časoch, keď bola Antiochia okupovaná uzurpátormi (napr. Alexandrom II. Zabinom). V mestách mala vybudovanú sieť lojálnych správcov, čo jej umožnilo nariadiť vraždu Demetria II. v Týre, hoci tam vtedy nebola osobne prítomná.[1]

Jej politický talent sa prejavil aj v schopnosti manipulovať s verejnou mienkou. Keď po smrti Antiocha VII. prijala Demetria II. späť, verejne demonštrovala zmierenie, no v zákulisí okamžite začala budovať mocenskú základňu pre svojich synov, čím si zabezpečila kontinuitu moci bez ohľadu na osud svojich manželov.[15]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. 1 2 3 Aidan Dodson & Dyan Hilton. The Complete Royal Families of Ancient Egypt. [s.l.] : Thames & Hudson, 2004. ISBN 0-500-05128-3. S. 268-269.
  2. ↑ Iosephus, Antiquitates Judaicae XIII. 4. 1.
  3. ↑ Iustinus, Historiarum Philippicarum XXXIX. 1.
  4. ↑ papyri.info
  5. 1 2 3 4 Cleopatra Thea by Chris Bennett
  6. ↑ Polybios, Historie XXXIX. 18.
  7. ↑ 1. kniha Makabejcov 10, 48–58.
  8. 1 2 1. kniha Makabejcov 11, 1–19.
  9. ↑ Iustinus, Historiarum Philippicarum XXXIX. 1. 9.
  10. ↑ Appianos, Syriaca 69.
  11. ↑ Iustinus, Historiarum Philippicarum XXXIX. 2.
  12. ↑ John Whitehorne. Cleopatras. [s.l.] : Routledge, 2001. ISBN 0-415-05806-6. S. 162-163.
  13. ↑ John D. Grainger. The Fall of the Seleukid Empire 187–75 BC. [s.l.] : Pen and Sword, 2015. ISBN 978-1-7830-3030-9. Kapitola 9.
  14. ↑ Daniel Ogden. Polygamy, Prostitutes and Death: The Hellenistic Dynasties. [s.l.] : Duckworth, 1999. ISBN 0-7156-2930-1. S. 150.
  15. ↑ John D. Grainger. The Fall of the Seleukid Empire 187–75 BC. [s.l.] : [s.n.], 2015. ISBN 978-1-7830-3030-9.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Primárne pramene

[upraviť | upraviť zdroj]

Sekundárna literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Aidan Dodson & Dyan Hilton. The Complete Royal Families of Ancient Egypt. [s.l.] : Thames & Hudson, 2004. ISBN 0-500-05128-3.
  • Daniel Ogden. Polygamy, Prostitutes and Death: The Hellenistic Dynasties. Londýn : Duckworth, 1999. ISBN 0-715-62930-1.
  • Werner Huß. Ägypten in hellenistischer Zeit 332–30 v. Chr.. Mníchov : C. H. Beck, 2001. ISBN 3-406-47154-4.
  • John Whitehorne. Cleopatras. Londýn / New York : Routledge, 2001. ISBN 0-203-03608-5.
  • John D. Grainger. The Fall of the Seleukid Empire 187–75 BC. [s.l.] : Pen & Sword, 2015. ISBN 978-1-4738-7419-0.
  • Edwyn Robert Bevan. The House of Seleucus. Zväzok 2. Londýn : E. Arnold, 1902.
  • Oliver D. Hoover. Handbook of Syrian Coins. Lancaster/London : Classical Numismatic Group, 2009. ISBN 978-0-9802387-4-7.
  • Walter Duvall Penrose Jr.. Royal Women and Dynastic Loyalty. [s.l.] : Springer, 2018. ISBN 978-3-319-75877-0. Kapitola Queens and Their Children: Dynastic Dis/Loyalty in the Hellenistic Period.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Kleopatra_Thea&oldid=8202047“