Klokoč perovitý

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
klokoč perovitý
(ms) Staphylea pinnata 1.jpg
Klokoč perovitý; strapec kvetov (máj)
Stupeň ohrozenia
VyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozenýIUCN stupne ohrozenia
[1]
Vedecká klasifikácia
Synonymá
Staphylodendron pinnatum
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Klokoč perovitý[2] (lat. Staphylea pinnata)[3] je opadavý ker alebo nižší strom a je to jediný európsky zástupca čeľade klokočovité (Staphyleaceae). Prirodzeným areálom jeho rozšírenia je stredná a juhovýchodná Európa až po Kaukaz. Roztrúsene rastie na humóznych lesných pôdach na kamenistom podklade, najmä na vápenci, od nížin do podhorského stupňa.[3][4]

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Klokoč perovitý je vzpriamený opadavý ker alebo strom vysoký do 5 m, ktorý má zelenú alebo svetlosivú, pozdĺžne pásikavú kôru. Konáriky sú za mladá chlpaté, zelené, neskoršie lysé, hnedé a lesklé. Púčiky sú protistojné a vajcovité.[4][5][6]

Dlhostopkaté nepárno perovité listy sú zložené z 5 až 7 sediacich vajcovitých lístkov, ktoré sú na konci končisté, jemne pílkovité, dlhé 5 až 10 cm a na rube na žilnatine páperisté.[4][5][6]

Kvety sa vyvíjajú v 5 až 12 cm dlhých previsnutých metlinách, postupne visiacich na dlhých stopkách. Kvety sú obojpohlavné, pravidelné a päťpočetné. Voľné žltobiele lupienky sú podlhovasté, dlhé 6 až 10 mm. Kališné zuby sú vajcovité a belavé.[5][6]

Plodom je guľatá mechúrikatá žltozelená tobolka s niekoľkými veľkými veľmi tvrdými semenami. Tobolky sú blanovité, s priemerom 3 až 4 cm. Semená bývajú 2 až 4, sú guľaté, žltohnedé a lesklé, s priemerom do 10 mm.[4][5][6]

Rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]

Klokoč perovitý je jediným pôvodným zástupcom čeľade klokočovité v strednej Európe. Vzhľadom na súčasný rozsah rozšírenia je tento druh najpočetnejší v Bulharsku, Rumunsku, Moldavsku, Maďarsku, Rakúsku a Chorvátsku. Smerom na západ sa jeho areál rozširuje do Talianska, Švajčiarska, východného Francúzska a Belgicka. Severnú hranicu tvoria izolované lokality v južných častiach Nemecka, Česka (väčšinou na Morave), Slovenska, západnej Ukrajiny a južného Poľska. Tento druh sa vyskytuje aj v Arménsku, Gruzínsku, Azerbajdžane a Rusku (Krasnodarský kraj), ako aj v ojedinelých enklávach v Turecku.[7] Na Slovensku sa vyskytuje od Malých Karpát po Dreveník na Spiši a v Slovenskom krase.[5]

Ekológia[upraviť | upraviť zdroj]

Klokoč perovitý je roztrúsený druh humóznych lesných pôd na kamenistom podklade. Obľubuje zmiešané lesy, kroviny, zarastené skaly a rokliny. Vyhovujú mu vlhké, výživné, často vápenaté, humózne, kamenité i hlinité pôdy. Lepšie rastie na slnku, i keď znáša aj polotieň zapojeného porastu. Dobre sa rozmnožuje zo stratifikovaných semien. Vyskytuje sa od nížin do podhorského stupňa. Často býva splavený i do lužných lesov. Kvitne v máji a júni.[4][5][6]

Vývojovo sú klokoče pravdepodobne mladé rastliny, pretože fosílne sú známe až z konca miocénu a pliocénu.[6]

Význam a využitie[upraviť | upraviť zdroj]

Klokoč perovitý bol v minulosti spájaný s kultúrami viacerých prehistorických a historických kmeňov (najmä keltských, germánskych a slovanských). Pravdepodobne pre veľkolepý tvar a veľkosť svojich kvetov a plodov bol tento ker uctievaný. Využíval sa najskôr v predkresťanských a neskôr aj v kresťanských náboženských obradoch. Jeho drevo, veľmi tvrdé a odolné voči oderu, sa preto využívalo na úžitkové a náboženské účely, na výrobu krížov, plastík, násad náradia a vychádzkových palíc. Šperky, ako sú náhrdelníky, náušnice, náramky a ružence, sa vyrábali z jeho semien. Zvyšky takýchto predmetov sa nachádzajú pri archeologických vykopávkach.[7]

V dôsledku jeho mnohorakého využitia a okrasnej hodnoty boli kríky klokoča často vykopávané z prírodných lokalít a vysádzané v blízkosti ľudských sídiel ako aj na hrobkách bojovníkov. V súčasnosti sa mnohé jeho lokality stále nachádzajú na alebo v blízkosti bývalých sídiel a hradísk.[7]

Klokoč perovitý je aj v súčasnosti vhodný do všetkých druhov záhrad a jeho drevo sa cení v rezbárstve.[6]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Barstow, M. & Harvey-Brown, Y. 2017. Staphylea pinnata (errata version published in 2018). The IUCN Red List of Threatened Species 2017: e.T83827703A123855346. https://www.iucnredlist.org/species/83827703/123855346 Accessed on 06 December 2022.
  2. Karol Mičieta, Eva Zahradníková, Michal Hrabovský, Jana Ščefková. Fylogenéza a morfogenéza cievnatých rastlín, s.198. Bratislava : Univerzita Komenského, 2018.
  3. a b Staphylea pinnata [online]. POWO - Plants of the World Online, Kew, [cit. 2022-12-06]. Dostupné online. (anglicky)
  4. a b c d e Michal Hrabovský at al.. Veľká kniha rastlín, hornín, minerálov a skamenelín, s.76-77. Bratislava : IKAR, a.s. - Príroda, 2021.
  5. a b c d e f Josef Dostál, Martin Červenka. Veľký kľúč na určovanie vyšších rastlín I. s.604. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1991.
  6. a b c d e f g V. Větvička, V. Matoušová. Stromy a kry. Bratislava : Príroda, 1992.
  7. a b c Łukasz Piechnik, Przemysław Kurek, Tomasz Wójcik. Distribution of the European bladdernut Staphylea pinnata (Staphyleaceae) in Poland [online]. Research Gate GmbH; Chausseestr. 20, 10115 Berlin, Germany, December 2021, [cit. 2022-12-06]. Dostupné online. (anglicky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]