Kormorán okuliarnatý

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Kormorán okuliarnatý
ExtbPallusCormorantovw.jpg
Ilustrácia (1869)
Stupeň ohrozenia
VyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozenýIUCN stupne ohrozenia
[1]
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Phalacrocorax perspicillatus
Pallas, 1811
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Kormorán okuliarnatý (Phalacrocorax perspicillatus) je vyhynutým druhom kormorána. Druh opísal nemecký prírodovedec Peter Simon Pallas pod stále platným menom Phalacrocorax perspicillatus[2]. Kormorán okuliarnatý sa vyskytoval na Beringovom ostrove (Komandorské ostrovy, Aleuty) a pravdepodobne aj v iných blízkych oblastiach, kde obýval skalnaté pobrežia. Jediným prírodovedcom, ktorý vtáka pozoroval, bol Georg Steller, člen poslednej expedície Vita Beringa (1741), pri ktorej Bering zomrel. Exempláre kormorána sú uložené výhradne v Európe: v Petrohrade, Tringu, Leidene, Helsinkách a Drážďanoch (týchto päť vzoriek pochádza z rokov 1840 až 1850). Niektoré subfosilné pozostatky sú ale okrem Petrohradu tiež vo Washingtone. Vzorky vajec neexistujú.

Kormorán okuliarnatý meral asi 97 cm a vážil asi 6 až 6,8 kg (12 až 14 libier). Kvôli krátkym krídlam nevedel dobre lietať. Sfarbenie bolo bronzovo-zelené so žltými perami na hlave a krku, čelo a koža okolo zobáka neboli pokryté perím. Okolo očí sa iba u samcov vyvinuli „okuliare“, biela perím neporastená koža. Kormorán okuliarnatý sa živil na otvorenom mori. Hniezdil pravdepodobne na blízkych pobrežných ostrovčekoch, lebo na Beringovom ostrove sa vyskytovala populácia líšok polárnych. Dĺžka generácie bola 8,9 rokov.

Keď Steller kormorána objavil, išlo o bežný druh. Osadníci, ktorí Aleuty neskôr kolonizovali, ale začali vtáky loviť. Na zemi bol vták neohrabaný a dal sa ľahko uloviť, navyše kormorán, veľký asi ako hus, vraj nasýtil až troch ľudí. Steller sa zmieňuje, že zvláštne chutnú pečienku človek získal, keď vtáka obalil hlinou a piekol vo vyhrievanej jamke; čo bol tradičný spôsob prípravy. V roku 1882 sa na ostrov vydal ornitológ Leonhard Stejneger a kormorána nenašiel. Podľa miestnych obyvateľov vyhynul asi okolo roku 1852. Podľa teórie nemeckého ornitológa Ernsta Harterta posledné zvyšky kormoránov vyhubila až epidémia medzi rokmi 1876 až 1877, ktorá sa významne podpísala aj na tunajšej populácii kormorána morského (Phalacrocorax pelagicus). Medzinárodná únia na ochranu prírody a prírodných zdrojov (IUCN) hodnotí druh ako vyhynutý a prikláňa sa k vyhynutiu v 50. rokoch.[3][4][1]

Okrem kormorána na ostrovoch kvôli lovu vyhynul aj kôrokožec bezzubý.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b BIRDLIFE INTERNATIONAL. Phalacrocorax perspicillatus [online]. iucnredlist.org, [cit. 2018-08-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. (Zoogr.Rosso-Asiat. 2 s. 305) https://avibase.bsc-eoc.org/species.jsp?avibaseid=F7CFAA5DEC6DE2C0
  3. HUME, Julian P.; WALTERS, Michael. Extinct Birds. [s.l.] : A&C Black, 2012. 544 s. ISBN 978-1-4081-5861-6. (po anglicky)
  4. ELLIS, Richard. No Turning Back: The Life and Death of Animal Species. NY : Harper Perennial, 2004. ISBN 0-06-055804-0. S. 134 – 135. (po anglicky)

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]