Preskočiť na obsah

Kornylo Romanovyč Zaklynskyj

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Kornylo Romanovyč Zaklynskyj
ukrajinský pedagóg, básnik, folklorista, literárny vedec, prekladateľ, kultúrno-osvetový a občiansko-politický činiteľ
PseudonymKorn., Anko, L., K. Z
Štát pôsob.Česko-Slovensko
Narodenie1. august 1889
Ľvov, Rakúsko-Uhorsko (dnes Ukrajina)
Úmrtie1. apríl 1966 (76 rokov)
Praha, Česko-Slovensko (dnes Česko)
Národnosťukrajinská
Alma materViedenská univerzita
Profesiapedagóg, literárny vedec, spisovateľ, folklorista
SúrodenciBohdan Zaklynskyj (brat)

Kornylo Romanovyč Zaklynskyj (pseudonymy a kryptonymy: Korn., Anko, L., K. Z; * 1. august 1889, Ľvov, Rakúsko-Uhorsko, dnes Ukrajina – † 1. apríl 1966, Praha, Česko-Slovensko) bol ukrajinský pedagóg, básnik, folklorista, literárny vedec, prekladateľ, kultúrno-osvetový a občiansko-politický činiteľ. Bol syn Romana Hnatovyča Zaklynského, brat Rostyslava Romanovyča Zaklynského, Bohdana Romanovyča Zaklynského.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Kornylo Romanovyč Zaklynskyj vyučoval klasickú filológiu na filozofickej fakulte Viedenskej univerzity, neskôr vyučoval filológiu na univerzitách v mestách Ľvov a Černivci.[1]

Svoju pedagogickú prax začal na Bukovine – učil v obci Vaškivci. Venoval sa vtedy zberu ľudovej tvorby, písal básne, na témy z histórie a práce venujúce sa charakteristike krajiny. Počas ukrajinskej národnej revolúcie v rokoch 1917 – 1921 sa svojimi bratmi aktívne zapojil do bojov za slobodu ukrajinského národa, po porážke emigroval. V období Západoukrajinskej ľudovej republiky aktívne pôsobil v meste Kolomyja.

Najplodnejšiu etapu tvorby Kornyla Zaklynského predstavu obdobie strávené na Podkapratskej Rusi. Aktívne sa zapojil do spolkov Prosvita, Pedahohične tovarystvo Pidkarpatskoji Rusi a Etnohrafične tovarystvo Pidkarpatskoji Rusi. V rokoch 1920 – 1938 bol profesorom na gymnáziu v Berehove – v tom čase bol prívržencom ukrajinskej národnej skautskej organizácie Plast, v rokoch 1923 – 1926 prispieval do novín Berehivskyj plastun (po slovensky Berehovské poleno). Po Viedenskej arbitráži v novembri 1938 sa presťahoval do obce Bilky. Krátko na to v roku 1938 ho Maďari uväznili a transportovali do koncentračného tábora Varjú-Lapos (neďaleko Nyíregyházy). Po tom, čo sa vo veci angažovali medzinárodné organizácie, boli väzni – medzi nimi aj Kornylo Zaklynskyj oslobodení. Kornylo Zaklynskyj na konci roka 1939 odišiel do Prahy, kde pokračoval v svoje pedagogickej činnosti.

Kornylo Romanovyč Zaklynskyj medzi rokmi 1939 až 1947 pracoval ako profesor ukrajinského jazyka a histórie na ukrajinskom gymnázium v Modřanoch (dnes súčasť Prahy) a aktívne pracoval v Muzeu osvobozeneckého boje Ukrajiny v Prahe. Neskôr vyučoval ruštinu na jednej z pražských stredných škôl. Keďže sa nachádzal v centre vtedajšej zakarpatskoukrajinskej emigrácie, aktívne sa zapojil do činnosti Muzea osvobozeneckého boje Ukrajiny – bol jej posledným riaditeľom až do roku 1948, keď zanikla. Stal sa obeťou komunistických represií v Československu – strávil 7 mesiacov na psychiatrii v Bohniciach po násilnej hospitalizácii. Po prepustení sa zameral na odborno-publicistickú činnosť. Svoje materiály uverejňoval v slovenských časopisoch a v periodikách písaných po ukrajinsky – Dukľa (po slovensky Dukla), Družňo vpered (po slovensky Svorne vpred), Nove žyťťa (po slovensky Nový život), Naukovyj zbirnyk muzeju ukrajinskoji kuľtury u Svydnyku (po slovensky Náučný zborník múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku). Zomrel 1. apríla 1966 v Prahe, kde je aj pochovaný.

Tvorba

[upraviť | upraviť zdroj]

Kornylo Romanovyč Zaklynskyj napísal mnoho článkov, ktoré boli publikované v rôznych periodikách vydávaných na Zakarpatskej Rusi – napríklad v periodikách Naš ridnyj kraj (po slovensky Náš rodný kraj), Pčilka (po slovensky Včielka), Pidkarpatska Rus (po slovensky Podkarpatská Rus)... Písal články o rôznych osobnostiach (Vasyľ Dovhovyč, Gregor Tarkovič, Andrij Mykolajovyč Vaľkovskyj, Michail Aleksandrovič Vrubeľ...), ktoré sa zapojili do kultúrneho rozvoja Zakarpatskej Rusi. Zachoval sa archív, ku ktorému rekonštrukcii v súčasnosti dochádza.[2] Ako samostatné knihy vyšli nasledujúce publikácie:

  • Z večirňoju zoreju (po slovensky S večernou hviezdou, 1908).
  • Novi pisni (po slovensky Nové piesne, 1914).
  • Latynsko-ruskyj y rusko-latynskyj slovar dľa nyžšych himnazij (po slovensky Laatinsko-ruský a rusko-latinský slovník pre nižšie gymnáziá, 1926).
  • Latynska čytanka dľa druhoji klasy himnažijnoji (po slovensky Latinska čínska pre druhú triedu gymnázia, 1926).
  • Fata morgana (po slovensky Fatamorgána, 1909).[3]
  • Perekaz pro kňaza Laborcia (po slovensky Povesť o kniežati Laborcovi, 1923).[4]
  • Narodni opovidaňňa pro davnnynu (po slovensky Ľudové poviedky o minulosti, 1925).[5]
  • Nacionaľne vychovane (po slovensky Ľudová výchova, 1930).[6]
  • Vidblysky davnyny (do istoriji vesiľnych obriadiv v narodnij poeziji (po slovensky Odrazy dávnej minulosti (do histórie svadobných obradov v ľudovej poézii), 1930).[7]
  • Foľklor i literaturnyj proces Zakarpaťťa, XVII – XIX st. (po slovensky Folklór a literárny proces na Zakarpatsku, 1930).[8]
  • Chrestomatija z ukarjinskoji literatury (po slovensky Čítanka z ukrajinskej literatúry, 1953).[9]
  • Dovhovyč v oboroni česti zakarpatskych ukrajinciv (po slovensky Dovhovyč v obrane cti zakarpatských ukrajincov, 1960).[10]
  • Biohrafična tema V. Ľachovyča pro žyťťa pysmennyka Dovhovyča (po slovensky Biografická téma V. Ľachovyča o živote spisovateľa Dovhovyča, 1966).[11]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Vidomi dijači doby [online]. ZaKarpatija, [cit. 2025-03-23]. Dostupné online. Archivované 2014-10-06 z originálu. (po ukrajinsky)
  2. ↑ Zaklynskyj Kornylo Romanovyč [online]. Ukrajina v sviti, 2014-02-22, [cit. 2025-04-05]. Dostupné online. Archivované 2014-02-22 z originálu. (po ukrajinsky)
  3. ↑ LNV. Zväzok 48. [s.l.] : [s.n.], 1909. Kapitola Fata morgana. (po ukrajinsky)
  4. ↑ ZAKLYNSKYJ, Kornylo Romanovyč. Perekaz pro kňaza Laborcia. Pidkarpatska Rus, 1923. (po ukrajinsky)
  5. ↑ ZAKLYNSKYJE, Kornylo Romanovyč. Narodni opovidaňňa pro davnynu (Istorija Pidkarpatskoji Rusi v perekazach. Prešov : [s.n.], 1925. (po ukrajinsky)
  6. ↑ ZAKLYNSKYJ, Kornylo Romanovyč. Nacionaľne vychovane. Pidkarpatska Rus, 1930, čís. 3. (po ukrajinsky)
  7. ↑ KORNYLO ROMANOVYČ, Zaklynskyj. Vidblysky davnyny (do istoriji vesiľnych obriadiv v narodnij poeziji. Pidkarpatska rus, roč. 1930, čís. 4, 5. (po ukrajinsky)
  8. ↑ ZAKLYNSKYJ, Kornylo Romanovyč. Foľklor i literaturnyj proces Zakarpaťťa, XVII – XIX st.. Pidkarpatska Rus, 1930, čís. 5, 6. (po ukrajinsky)
  9. ↑ ZAKLYNSKYJ, Kornylo Romanovyč. Chrestomatija z ukrajinskoji literatury dľa 3 klasy seriidnych škil. 1. vyd. Slovenské pedagogické nakladateľstvo : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1953. (po ukrajinsky)
  10. ↑ Dovhovyč v oboroni česti zakarpatskych ukrajinciv. Zväzok 1. [s.l.] : [s.n.], 1960.
  11. ↑ ZAKLYNSKYJ, Kornylo Romanovyč. Biohrafična tema V. Ľachovyča pro žyťťa pysmennyka Dovhovyča. Dukla (Prešov: Zväz ukrajinských spisovateľov na Slovensku), 1966, čís. 4. (po ukrajinsky)

Zdroje

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Заклинський Корнило Романович na ukrajinskej Wikipédii.
  • HERASYMOVA, Halina Petrivna. Encyklopedija istoriji Ukrajiny: u 10. t.. Zväzok 3. Kyjev : Naukova dumka, 2005. 672 s. Hlavný redaktor: Valerij Andrijovyč Smolij. ISBN 966-00-0610-1. Kapitola Zaklynskyj Kornylo Romanovyč, s. 207. (po ukrajinsky)
  • MUŠINKA, Mikuláš. Encyklopedija sučasnoji Ukrajiny. Kyjev : Nacionaľna akademija nauk Ukrajiny, Naukove tovarystvo imeni Ševčenka, 2001 - 2024. 672 s. Hlavný redaktor: Ivan Mychajlovyč Dziuba. Dostupné online. ISBN 966-02-2074-X. Kapitola Zaklynskyj Kornylo Romanovyč. (po ukrajinsky)
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Kornylo_Romanovyč_Zaklynskyj&oldid=8079898“