Korytnačka uhoľná
| Korytnačka uhoľná | |
 | |
| Stupeň ohrozenia | |
|---|---|
 | |
| Vedecká klasifikácia | |
| Vedecký názov | |
| Chelonoidis carbonaria Spix, 1824 | |
| Synonymá | |
| Geochelone carbonaria | |
| Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |
Korytnačka uhoľná (Chelonoidis carbonaria) je suchozemská korytnačka z čeľade korytnačkovité, obýva vlhké savany Južnej Ameriky. Nie sú známe žiadne jej oficiálne poddruhy,[1] vyvinuli sa však niektoré drobné rozlišovacie znaky (napr. sfarbenie plastrónu) v závislosti na miestach výskytu. V zimnom období nehibernuje, len znižuje aktivitu.[2]
Opis[upraviť | upraviť zdroj]
Má čierny karapax so žltými škvrnami alebo škvrnami s nádychom oranžovej alebo červenej farby na každom štítku, dlhý asi 50 cm.[3] Plastrón je žltohnedý. Hlava a končatiny sú sfarbené do béžova s jasnými žltými alebo oranžovými škvrnami.[1] Vďaka svojmu príjemnému sfarbeniu je častým druhom chovaným umelo v zoologických záhradách. Objavuje sa u nich nepatrný pohlavný dimorfizmus. Samce mávajú dlhší pancier a bývajú ťažšie,[4] majú vyklenutý plastrón. U starších samcov sa častejšie objavuje tiež malé zaškrtenie panciera do tvaru presýpacích hodín a majú dlhší a širší chvost ako samice.[4]
Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]
Nie sú známe žiadne poddruhy.[1] Obýva predovšetkým vlhké savany,[5] menej okolie močiarov tropických dažďových lesov. Prirodzene sa vyskytuje najčastejšie v Paname, Paraguaji, Kolumbii, Peru, Brazílii, Bolívii, Venezuele a Argentíne.[1] Bola umelo vysadená na mnohých ostrovoch v Karibskom mori, napr. na Barbadose, Trinidade alebo na Svätej Lucii.[6] Pohybuje sa väčšinou v tieni, kde je dostatočné teplo a vlhko.[2]
Potrava[upraviť | upraviť zdroj]
Mláďatá korytnačky uhoľnej sa živia predovšetkým mäsožravo, hľadajú v pôde červov a hmyz.[1] Dospelé jedince sú z väčšiny bylinožravé,[1] živia sa trávou a rôznymi plodmi a listami, nepohrdnú však ani drobnou živočíšnou potravou alebo zvyškami živočíchov.[3] Často sa zdržujú v okolí stromov, na ktorých rastie ich obľúbené ovocie.
Rozmnožovanie[upraviť | upraviť zdroj]
Pária sa, keď dorastú veľkosti asi 25 cm. Samice znášajú 2 – 15 vajec[1] v letnom období. Väčšinou ich zahrabáva do hliny, ale boli vypozorované aj príklady, kedy ich nakládla do hniezd so zmesou lístia. Mláďatá sa liahnu za 4 – 6 mesiacov a sú veľké 4-4,5 cm.[1] V zajatí bývajú samice schopné znášať vajcia kedykoľvek v priebehu roka.
V tomto období sú dôležité zápasy medzi samcami, ktoré začínajú charakteristickým postranným trhaním hlavou. Tieto pohyby hlavy sú u rôznych druhov korytnačiek rôzne, a preto sú považované za jeden zo spôsobov rozoznávania jednotlivých druhov. Potom pokračuje súboj, kedy sa samce snažia otočiť toho druhého na pancier – obvykle býva najúspešnejší ten najväčší.[4]
Chov[upraviť | upraviť zdroj]
Korytnačka uhoľná potrebuje priestorné terárium s dostatočne vysokou teplotou (minimálne 22 °C) a vlhkosťou, ktorej možno dosiahnuť umiestnením rastlín do terária.[5] Ako substrát je najlepšie použiť jemný piesok alebo triesky niektorých listnatých stromov, ktoré udržujú vlhkosť pri stále suchom povrchu, čo zabraňuje tvorbe plesní. Korytnačka musí mať stále k dispozícii veľkú misku s vodou a tienisté miesta na odpočinok.[7] V teráriu by mal byť tiež zdroj svetla, tepla a UV žiarenia, ktorého by sa jej v prírode dostávalo. Korytnačky uhoľné by mali byť kŕmené rastlinami bohatými na vápnik (púpavy, vinné lístky), ovocím (najlepšie jahody, broskyňa, ananás, mango alebo kivi), zeleninou, kvetinami a malým množstvom živočíšnych bielkovín.[6]
Ohrozenie[upraviť | upraviť zdroj]
Najväčšou hrozbou pre túto korytnačku je nadmerný lov pre konzumáciu v miestach prírodného výskytu,[7] ku ktorému prispieva fakt, že vydrží dlhý čas bez príjmu potravy. Korytnačky uhoľné sú zbierané vo veľkom množstve a posielané do miest Južnej Ameriky, kde sú považované za veľkú lahôdku.
Táto korytnačka je ohrozená tiež úbytkom životného prostredia, ktoré je často upravované pre poľnohospodárske účely, a neposkytuje tak vhodné podmienky pre jej výskyt.[4]
Ďalšou hrozbou, aj keď nie tak podstatnou ako lov a úbytok prirodzeného prostredia, je odchyt korytnačiek pre domáci chov.
Je chránená prílohou II Washingtonskej dohody.[7]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e f g h ZYCH, Jiří. Želvy v přírodě a v péči člověka. Praha : Nakladatelství Brázda, 2009. 204 s. ISBN 80-209-0342-9. S. 61. (čeština)
- ↑ a b Geochelone Carbonaria [online]. 2005 – 2009, [cit. 2011-03-18]. Dostupné online. (čeština)
- ↑ a b ANDĚROVÁ, Romana. Suchozemská želva. Havlíčkův Brod : Fragment, 2004. 32 s. ISBN 80-7200-064-0. S. 12. (čeština)
- ↑ a b c d Petra Spiess, The Red-Footed Tortoise (Geochelone carbonaria), a South American Treasure, http://www.kingsnake.com/rockymountain/RMHPages/RMHredfoot.htm
- ↑ a b ANIMALS HOLDING. Želva Uhlířská [online]. Animals holding, 2007, [cit. 2011-03-18]. Dostupné online. (čeština)
- ↑ a b Mike Pingleton, Natural History Notes on the Redfoot Tortoise (Geochelone carbonaria), http://www.pingleton.com/redfoot/natural.htm
- ↑ a b c JINDROVÁ, Renata. Želva uhlířská (Geochelone carbonaria) [online]. 2006 – 2011, [cit. 2011-03-18]. Dostupné online. (čeština)
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Želva uhlířská na českej Wikipédii.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Korytnačka uhoľná
