Kostol Povýšenia svätého Kríža (Petržalka)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Súradnice: 48°07′41″S 17°05′56″V / 48,128066666667°S 17,098872222222°V / 48.128066666667; 17.098872222222
Kostol Povýšenia svätého Kríža
farský kostol
KOSTOL POVYSENIA SVATEHO KRIZA.JPG
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Bratislavský kraj
Okres Bratislava V
Mesto Bratislava
Mestská časť Petržalka
Náboženstvo  
 - cirkev rímskokatolícka
 - provincia západná
 - arcidiecéza Bratislavská arcidiecéza
 - dekanát Bratislava - Juh
 - farnosť Bratislava-Petržalka I.
Adresa Daliborovo námestie 1
 - súradnice 48°07′41″S 17°05′56″V / 48,128066666667°S 17,098872222222°V / 48.128066666667; 17.098872222222
Architekt Vladimír Karfík
Výstavba 1931 – 1932
Správa Spoločnosť Božieho Slova (verbisti)
Štátny znak SRNárodná kultúrna pamiatka SR
ÚZPF[1]
 - číslo 105-10901/0
 - dátum zápisu 29. 11. 1995
Poloha kostola na Slovensku
Legenda kosciol.svg
Poloha kostola na Slovensku
Poloha v Bratislave
Legenda kosciol.svg
Poloha v Bratislave
Wikimedia Commons: Kostol Povýšenia svätého Kríža (Petržalka)
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa

Kostol Povýšenia svätého Kríža je rímskokatolícky kostol, ktorý sa nachádza v bratislavskej mestskej časti Petržalka.

Bol postavený v rokoch 1931 – 32 podľa návrhu zlínskeho architekta Vladimíra Karfíka. Svojím výrazom patrí medzi typické stavby funkcionalistického architektonického smeru. Kostol slúži svojmu pôvodnému účelu dodnes.


História[upraviť | upraviť zdroj]

Kostol vznikol na základe žiadosti obyvateľov Petržalky na spoločnosť Baťa o finančný príspevok na výstavbu kostola. Spoločnosť ponúkla vlastný projekt podľa návrhu architekta Vladimíra Karfíka. Návrh bol spracovaný v roku 1930, samotná výstavba prebiehala v rokoch 1931 až 1932. pod vedením zlínskeho staviteľa Arnošta Sehnala.

Poloha, urbanizmus, okolie[upraviť | upraviť zdroj]

Pohľad zozadu
Socha piety pred kostolom

Poloha kostola súvisela s pôvodnou štruktúrou obce. Nachádzal sa v blízkosti hlavnej cesty, ktorá viedla v severojužnom smere a spájala Petržalku s ďalšími južnejšími obcami (Jarovce, Rusovce, Čunovo). Po asanácii takmer celej obce v 70. a 80. rokoch 20. storočia sa kostol stal jedným z mála zachovaných budov pôvodnej obce. Objekt kostola sa tak dostal do novej urbanistickej štruktúry. V súčasnosti sa kostol nachádza v bezprostrednej blízkosti významného pešieho ťahu vedúceho z petržalskej stanice na nábrežie Dunaja. Súčasťou pozemku, na ktorom stojí kostol je záhrada a dvojpodlažná budova fary.

Architektúra[upraviť | upraviť zdroj]

Architektúra dáva výrazne najavo svoj funkcionalistický pôvod. Hlavnými znakmi tohto architektonického smeru, ktoré sú na stavbe jasne čitateľné, sú jednoduchosť a účelnosť. Aj hmotová kompozícia objektu výrazne podlieha tomuto smeru a je jasne definovaná vnútornou funkciou. Základom kompozície je hlavná loď kostola. Po stranách sú nižšie bočné lode. Na kratších stranách hlavnej lode je umiestnená vstupná časť a časť s presbytériom.

Do kostola sa vstupuje zo severovýchodnej strany. Úroveň podlahy v interiéri je zvýšená, vystupuje sa po širokých schodoch, prekryté sú krátkou konzolou. Nad vstupnou bránou je raster malých štvorcových okien, ktoré osvetľuje priestor chóru. Nad rovinu strechy hlavnej lode len málo prevyšuje zvonica. Je vyjadrená vo veľmi symbolickej forme. Členená je rovnakým rastrom otvorov ako stena nad vstupom, tu sú však otvory na ozvučenie.

Prvkom, ktorý člení steny hlavnej lode je pravidelný raster osvetľovacích otvorov resp. falošných okien. Jedna stena lode je vyplnená oknami, zatiaľ čo druhá zostáva plná, je však na nej viditeľný rovnaký raster „zamurovaných“ okien. Obe bočné lode majú tesne pod rímsou po celej dĺžke osvetľovací pás vyskladaný zo štvorcových okien. Na západnej strane prechádza priestor hlavnej lode do presbytéria. To je z veľkej časti abstrahované a z exteriéru sa nedá rozlíšiť, kde sa presne nachádza hranica medzi oboma priestormi. Presvetlené je ihlanovou priesvitnou konštrukciou.

Interiér[upraviť | upraviť zdroj]

Interiér takisto podlieha všetkým charakteristickým znakom obdobia funkcionalizmu. Aj pri prvom pohľade je veľmi jasná jednoduchosť a účelnosť všetkých interiérových prvkov. V hlavnej lodi sú umiestnené lavice, v prednej časti prechádza priestor lode do presbytéria. Jediným prvkom, ktorý predeľuje oba priestory je symbolické schodisko, ktoré má rovnakú šírku ako hlavná loď. V presbytériu sú jednoduché stolce pre kňaza a miništrantov. Najdominantnejším prvkom interiéru je drevený kríž s ukrižovaným Kristom. Presbytérium je osvetlené svetlíkom, ktorého sklené výplne sú farebné. V celom interiéri je to jediný prvok, ktorý má charakter dekorácie (kostol je zasvätený Svätému Krížu – odtiaľ názov).

Strohý, miestami až priemyselný výraz priestoru podporuje aj prísne a pravidelné členenie mohutnými kruhovými stĺpmi, ktoré prechádzajú v celej výške hlavnej lode. Menej výrazným ale viditeľným ozdobným motívom sú zastavenia krížovej cesty v podobe malých drevorezieb zavesených na stenách bočných lodí. Farebnosť interiéru ladí tak ako s farebnosťou exteriérovej časti, tak aj s celkovým (jednoduchým, strohým) výrazom budovy. V kombinácii je tu svetlý odtieň krémovej farby, ktorá je použitá vo vyššej časti hlavnej lode, zvyšná časť je bielej farby. Steny sú v kontrast s drevenými pôvodnými lavicami. Nad vstupnou časťou (zádverím) je priestor chóru s organom. Točité schody na chór sú nenápadne umiestnené v zádverí.

Konštrukčné riešenie[upraviť | upraviť zdroj]

Nosnou konštrukciou objektu je skeletová sústava zo železobetónu. Pri stavbe bola použitá zlínska technológia odnímateľného oceľového debnenia. Tento spôsob výstavby sa ukázal ako veľmi efektívny z hľadiska časovej i finančnej náročnosti. Rozmery základného modulu konštrukcie sú 6 x 8 m, bočné lode sú široké 3 m.

Záver[upraviť | upraviť zdroj]

Kostol patrí nielen svojím architektonickým stvárnením ale aj novátorským prístupom k zaujímavým bratislavským stavbám. Predstavoval v tom čase nový pohľad na tvorbu sakrálnych stavieb. Tento nový pohľad súvisel jednak s prebiehajúcim obdobím funkcionalizmu, jednak s experimentovaním v oblasti stavebných technológií. Predovšetkým v uplatňovaní priemyselnej výroby, unifikácie a štandardizácie. Tento postup je typický pre tzv. zlínsku architektúru – špecifický smer vo formovaní medzivojnovej československej architektúry. Napriek tomu, že kostol bol postavený už pred viac ako 70 rokmi, stále pôsobí elegantne a veľmi presne a priam ukážkovo vystihuje dobu jeho vzniku.

Správa farnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Farnosť od roku 1990 spravovali Saleziáni Don Bosca. Od 1. júla 2013 správu farnosti prevzali rehoľníci zo Spoločnosti Božieho Slova (verbisti).[2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Pamiatkový objekt – podrobnosti [online]. Bratislava : Pamiatkový úrad SR, [cit. 2016-07-07]. Dostupné online.
  2. Verbisti prevzali vedenie farnosti Sv. Kríža v Petržalke [online]. verbisti.sk, [cit. 2016-07-07]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • DULLA, Matúš; MORAVČÍKOVÁ, Henrieta. Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava : Slovart, 2002. ISBN 8071456845. S. 672.
  • FOLTÝN, Ladislav. Slovenská architektúra a česká avantgarda 1918-1939. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku architektov Slovenska, 1993. ISBN 8090048366.
  • KARFÍK, Vladimír. Architekt si spomína. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku architektov Slovenska, 1993.
  • Nový, O.: Vladimír Karfík - architekt 20. století. Architektúra a urbanizmus č. 4, 1991.
  • Šlachta, Š.: Rímskokatolícky kostol v Petržalke. Architektúra a urbanizmus č.1/2, 1995 s.84 – 87.