Koza bezoárová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
koza bezoárová
Bezoarziege.jpg
Samec
Stupeň ohrozenia
VyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozenýIUCN stupne ohrozenia
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Capra aegagrus
Erxleben, 1777
Capra range map.jpg
Rozšírenie kozy bezoárovej (žltá farba)
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Koza bezoárová[1] (iné názvy: bezoárová koza[2], paseng[2]; lat. Capra aegagrus) je druh z rodu koza (Capra).

Vyskytuje sa v lesnatých, krovinatých a skalnatých oblastiach Stredného východu. Divo žijúca populácia sa odhaduje na 70 000 jedincov.[3]

Systematika[upraviť | upraviť zdroj]

Vedecký názov Capra aegagrus dal tomuto druhu nemecký prírodovedec Johann Christian Polycarp Erxleben v roku 1777. Opísal ho na základe populácií žijúcich na Kaukaze a v pohorí Taurus.[4]

Koza bezoárová má tieto poddruhy:[5]

V minulosti sa sem zaraďovala aj koza krétska (Capra aegagrus cretica) z Kréty, dnes zvyčajne pokladaná za zdivočenú kozu domácu[6]

V širšom zmysle u niektorých autorov koza bezoárová zahŕňa aj kozu domácu.

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Koza bezoárová v kohútiku meria od 70 do 100 cm a váži od 60 do 90 kg, niekedy aj viac.[7][8] Dĺžka tela je 120 až 160 cm. Má hnedasté sfarbenie srsti s tmavými pásmi na bruchu a ramenách. Samce majú typickú dlhú, čiernu briadku a veľké rohy, ktoré sa stáčajú smerom dozadu. Rohy najväčších samcov môžu dosahovať dĺžku 105 cm a váhu 3,3 kg.[7]

Spôsob života a správanie[upraviť | upraviť zdroj]

Koza bezoárová obýva skalnaté, krovinaté až lesnaté horské oblasti. Živí sa hlavne trávami a bylinami, za potravou sa dokáže šplhať aj na nižšie stromy akými sú borievka alebo dub. Jej predátormi sú leopardy, gepardy, vlky, rysy, medvede, ale aj orly skalné, ktoré lovia mláďatá.[3] Je to spoločenský druh tvoriaci stáda do veľkosti až 131 jedincov, veľkosť stád závisí od ročného obdobia, oblasti a miestnych podmienok.[3][9] Ruja trvá okolo šesť týždňov. Samice v júni až júli rodia jedno až tri mláďatá. Samce opúšťajú materské stádo takmer vždy vo veku dvoch rokov.[3][10]

V niektorých oblastiach Turecka dochádza ku kríženiu s kozou domácou.[11]

Rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]

Vyskytuje sa v Turecku, Rusku, Gruzínsku, Arménsku, Azerbajdžane, Iraku, Iráne, Turkménsku a Pakistane. V Jordánsku, Libanone a Sýrii je vyhubená a výskyt v Afganistane je nejasný.[3]

V Turecku sa vyskytuje v pohorí Taurus, Pontských vrchoch a k ním priľahlých oblastiach do nadmorskej výšky 3 250 m.[3][12]

V pohorí Kaukaz obýva horské lesy Gruzínska, Čečenska a Dagestanu do nadmorskej výšky 2 700 m.[10]

V Arménsku sa, podľa prieskumov uskutočnených v rokoch 2006 až 2007, vyskytuje v pohorí Zangezur a vysočinách provincie Sjunik.[13] V Azerbajdžane ju môžeme nájsť v horských oblastiach Nachičevanskej autonómnej republiky.[14] V Iraku sa vyskytuje na severovýchode, v oblastiach blízko hraníc s Tureckom a Iránom.[3] V Iráne, v chránenej oblasti Haftad Gholleh, zvykne obývať predovšetkým strmé skalnaté svahy s dostupnosťou vody orientované na západ, vzdialené od ciest.[15] V Turkménsku obýva pohoria Koppe Dág a Uly Balkan.[16] V Pakistane sa vyskytuje v Národnom parku Kirthar.[9] V Afganistane pravdepodobne obýva horské oblasti blízko hraníc s Iránom a Turkménskom.[3]

Koza bezoárová sa vyskytuje aj v Novom Mexiku, kam bola v roku 1970 introdukovaná z Iránu.[17]

Ohrozenie a ochrana[upraviť | upraviť zdroj]

Na červenom zozname IUCN je koza bezoárová zaradená medzi "takmer ohrozené" druhy.[3] Čelí rôznym hrozbám akými sú pytliactvo, konkurencia o potravu s domestikovanými zvieratami a úbytok prirodzeného prostredia spôsobený ťažbou dreva a rozširovaním ľudských osídlení.[3] Trend populácie je stabilný.[3]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  1. LUPTÁK, PETER. Slovenské mená cicavcov sveta. 1. vyd. Bojnice : Zoologická záhrada, 2003. ISBN 80-969059-9-6. S. 218.
  2. a b Český a slovenský terminologický slovník obecná zootechnika a genetika (s ruskými, německými a anglickými ekvivalenty). [s.l.] : Československá akademie zemědělská, Ústav vědeckotechnických informací pro zemědělství, 1979. S. 400.
  3. a b c d e f g h i j k WEINBERG, P. & AMBARLI, H.. Capra aegagrus [online]. https://www.iucnredlist.org/, 2020, [cit. 2022-04-13]. Dostupné online.
  4. ERXLEBEN, J. C. P.. Systema regni animalis per classes, ordines, genera, species, varietates cvm synonymia et historia animalivm. Classis I. Mammalia. Lipsiae : Weygandt, 1777. Dostupné online. S. 520–521.
  5. AHMED, A., VLASSEVA, A., KITANOVA, S., GENOV, P. V.. BEZOAR WILD GOAT (CAPRA AEGAGRUS ERXLEBEN, 1777) – HISTORY AND OPPORTUNITIES FOR DEVELOPMENT OF THE SPECIES IN BULGARIA [online]. Institute of Biodiversity and Ecosystem Research, 2015, [cit. 2022-04-13]. S. 171–175. Dostupné online.
  6. BAR-GAL, G., SMITH, P., TCHERNOV, E., GREENBLATT, C., DUCOS, P., GARDEISEN, A. AND HORWITZ, L.. Genetic evidence for the origin of the agrimi goat (Capra aegagrus cretica). Journal of Zoology, 2002, s. 369–377. Dostupné online.
  7. a b GENOV, P.; GEORGIEV, G.; GEORGIEV, V.. Persian Wild Goat ( Capra Aegagrus Erxleben)—Biology, Ecology and Possibilities for its Re-Introduction in Bulgaria. Biotechnology & Biotechnological Equipment, 2009-01, roč. 23, čís. sup1, s. 341–342. Dostupné online [cit. 2022-04-13]. ISSN 1310-2818. DOI10.1080/13102818.2009.10818434. (po anglicky)
  8. Sindh Wild Goat (Capra aegagrus blythi) – Ralfs' Wildlife and Wild Places [online]. [Cit. 2022-04-13]. Dostupné online. (po nemecky)
  9. a b EDGE, W. D. & OLSON-EDGE, S. L.. Population Characteristics and Group Composition of Capra aegagrus in Kirthar National Park, Pakistan. Journal of Mammalogy, 1990, s. 156–160. Dostupné online.
  10. a b WEINBERG, P.. On the status and biology of the wild goat in Daghestan (Russia). Journal of Mountain Ecology, 2014, s. 31−40. Dostupné online.
  11. Anatolian hybrid Ibex [online]. www.huntermeetshunter.com, [cit. 2022-04-13]. Dostupné online.
  12. GUNDOGDU, E.; OGURLU, I.. The distribution of Wild Goat Capra aegagrus Erxleben 1877 and population characteristics in Isparta, Turkey. Journal of Animal and Veterinary Advances, 2009, s. 2318−2324. Dostupné online.
  13. KHOROZYAN, I. G.; WEINBERG, P. I.; MALKHASYAN, A. G. IN ZAZANASHVILI, N.; MALLON, D. (EDS.). Conservation Strategy for Armenian Mouflon (Ovis [orientalis] gmelini Blyth) and Bezoar Goat (Capra aegagrus Erxleben) in Armenia [online]. Tbilisi: CEPF, WWF, 2009, [cit. 2022-04-14]. S. 37−45. Dostupné online.
  14. TALIBOV, T. H.; WEINBERG, P. I.; MAMMADOV, I. B.; MAMMADOV, E. N.; TALIBOV, S. T. IN ZAZANASHVILI, N.; MALLON, D. (EDS.). Conservation Strategy of the Asiatic Mouflon (Ovis [orientalis] gmelini Blyth) and the Bezoar Goat (Capra aegagrus Erxleben) in Azerbaijan [online]. Tbilisi: CEPF, WWF, 2009, [cit. 2022-04-14]. S. 46−52. Dostupné online.
  15. ESFANDABAD, B.S.; KARAMI, M.; HEMAMI, M.R.; RIAZI, B. & SADOUGH, M.B.. Habitat associations of wild goat in central Iran: implications for conservation. European Journal of Wildlife Research, 2010, s. 883–894. Dostupné online.
  16. KORSHUNOV, V. M.. Biogeography and ecology of Turkmenistan. Dordrecht : Springer, 1994. Kapitola Ecology of the Bearded Goat (Capra aegagrus Erxleben 1777) in Turkmenistan, s. 231−246.
  17. Persian Ibex (Capra aegagrus) [online]. Santa Fe: New Mexico Department of Game and Fish, Information and Education Division, [cit. 2022-04-14]. Dostupné online.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Wild goat na anglickej Wikipédii.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]