Kras

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Typický povrch krasových oblastí

Kras je geologické označenie pre málo poľnohospodársky úrodné vápencové oblasti, v ktorých došlo vplyvom erózie k odstráneniu väčšiny zvetralinového plášťa. Prevládajúce chemické zvetrávanie následne narúša obnaženú krajinu a vytvára tak typické krasové útvary primárneho a sekundárneho charakteru. Krasové oblasti vznikajú pôsobením povrchovej a podpovrchovej vody, v ľahko rozpustných horninách.

Slovo vzniklo zo slovinského pomenovania kras, označujúceho vápencovú oblasť s geológiou krasu na slovinsko-talianskom pohraničí.

Podobné formy erózie sú možné aj v iných ako vápencových horninách. Sú nimi napríklad kamenná soľ, sadrovec, sadrovcové a soľné íly, vápnité pieskovce a zlepence či sliene alebo vo výnimočných prípadoch aj spraš. Vápencové horniny sú však najbežnejšie, keďže tvoria až 90% všetkých rozpustných hornín na zemskom povrchu.

Krasové oblasti sú poľnohospodársky málo úrodné, jednak preto že v nich došlo k odstráneniu väčšiny zvetralinového plášťa, ako aj preto že väčšina vody sa okamžite rýchlo stratí v podzemí, takže ich povrch je do značnej miery suchý.

Predpoklady vzniku krasovej geológie a erózna činnosť podzemnej vody[upraviť | upraviť zdroj]

Detailný pohľad na chemické rozrušovanie vápenca

Obnažená krajina vápencových oblastí je náchylná podliehať chemickému zvetrávaniu, ktoré je prevažne dielom vody obohatenej CO2, pretože kalcit sa v čistej vode rozpúšťa iba veľmi slabo. Ale prítomnosť vápencových hornín a dostatok zrážok nie je ešte automaticky predpoklad pre vznik krasu. Vápencové komplexy dostatočne veľkej hrúbky musia byť v prvom rade obnažené, bez pokryvu nepriepustným ílom. Aby do nich voda cez pukliny prenikala dostatočne ľahko, je nutné aby boli tektonicky porušené. Územie nesmie mať veľké rozdiely v nadmorskej výške, inak z neho voda odtečie skôr ako stihne vsiaknuť. Dôležité je aj to, či zrážkovú vodu pohlcuje hustá vegetácia, čo zohráva význam najmä v tropických oblastiach.

Z chemického hľadiska je základom krasových javov reakcia vzdušného oxidu uhličitého s vodou za vzniku slabej kyseliny uhličitej. Málo koncentrovaná kyselina postupne preniká puklinami vápencov a rozrušuje ich. Dochádza pri tom k reakciám, pri ktorých sa uvoľňuje katión Ca2+ a hydrogénuhličitanový anión HCO3-. Chemické rozrušenie horniny neustále postupuje a umožňuje tak vytvárať krajinné prvky, ktoré majú neraz veľmi bizarné tvary.

CaCO3 + CO2 + H2O → Ca(HCO3)2

Krasové javy[upraviť | upraviť zdroj]

Krasové oblasti sa vyznačujú mnohými unikátnymi geologickými útvarmi. Podľa spôsobu vzniku, ktorý charakterizuje či vznikli rozrušovaním alebo usadzovaním vápenca, ich rozdeľujeme na prvotné a druhotné krasové javy (alebo tiež primárne a sekundárne).

Povrchové formy a vlastnosti krasových oblastí[upraviť | upraviť zdroj]

Krasové oblasti sú typické viacerými znakmi. Okrem prítomnosti karbonátových hornín sa vyznačujú typickým režimom vodných tokov, keď sa potoky či rieky náhle strácajú do podzemia v otvoroch na svahoch kopcov alebo miznú v misovitých závrtoch. Miznutie však môže byť aj pozvoľné, ak sa vodné toky strácajú v sieti puklín. K takýmto javom dochádza často na miestach styku vápencov s nepriepustným podložím, kde do krasovej oblasti pritekajú toky z nekrasových území. Vodný tok sa tak môže na dlhé kilometre strácať z povrchu a na inom mieste opäť vyvierať ako prameň, či ako vyvieračka. Známym príkladom je Slovinská Reka, ktorá takto tečie pod povrchom asi 40 km a vlieva sa priamo do Benátskeho zálivu.

Krasové oblasti boli v dávnych dobách osídlené ľuďmi, ktorí využívali jaskyne ako prirodzené príbytky, a nachádzali tam útočisko pred nepriazňou okolitého prostredia či vojnami. Ako dôkaz osídlenia jaskýň sa do dnešných dní zachovalo mnoho kosterných pozostatkov predkov človeka, ale i jeho umelecké prejavy v podobe nástenných malieb.

Z pohľadu poľnohospodárstva nie sú krasové oblasti vhodné pre pestovanie úžitkových monokultúr, kvôli ich vápenatým pôdam – prevažne rendzinám, ktoré sú nehostinné a chudobné na živiny. Pôdny profil je slabý a humus je často splavovaný vodou. I napriek dostatočným zrážkam bývajú oblasti pomerne suché, keďže sa tu voda nemá ako udržať a väčšinou rýchlo prenikne cez pukliny do hĺbky.

Kras môže byť na základe geomorgologických štruktúr a geologických podmienok rozdelený na niekoľko typov:

  • úplný kras (tzv. holokarst) – označuje dokonale vyvinuté povrchové i podzemné krasové oblasti (napríklad Dinársky kras).
  • neúplný kras (tzv. merokarst) – označuje povrch, ktorý je pokrytý zvetralinami a povrchové krasové javy sú tam nedokonale vyvinuté.
  • kužeľový kras (tiež mogotový) – označuje oblasti, kde neprebieha rozpúšťanie a rozrušovanie rovnomerne. Vyznačuje sa výskytom ostro vyčnievajúcich izolovaných foriem s príkrymi stenami a zaobleným vrchom, nazývaných mogoty (napríklad Qui-lin v južnej Číne).
  • nížinný kras – tvorí sa v nížinách, kde podzemná voda siaha do úrovne dna depresií. Sú v ňom časté rozsiahle horizontálne jaskyne a závrty.
  • horský kras – je najrozšírenejším typom.
  • pseudokras – je geomorfologická forma podobná krasu, nevzniká však rozpúšťaním hornín, ale napríklad lávovým príkrovom (napr. Labertouche Cave vo Viktórii v Austrálii).

Jaskynné komplexy[upraviť | upraviť zdroj]

Jaskyňa v Alabame v USA

Rýchlosť postupu vodnej erózie vo vápencoch je priamo úmerná veľkosti porušenia horninových komplexov. Vsakujúca voda postupuje po drobných puklinách, ktoré sama ďalej rozširuje, svojimi reakčnými schopnosťami voda rozleptáva horninu, rozpúšťa minerály a odvádza ich v podobe roztoku. Z drobných prasklín sa časom stávajú pukliny. Nasledujúca erózia pukliny neustále zväčšuje do značných rozmerov až začnú vznikať útvary, ktoré voláme jaskyne.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Jaskyňa

Jaskyne sú často rozsiahle systémy chodieb dlhé niekoľko metrov až desiatky či stovky kilometrov, do hĺbky môžu siahať až niekoľko sto metrov pod povrch. Môžu dosahovať šírok železničných tunelov. V prípade, že erózia veľmi oslabí vápencové komplexy, masy hornín v nadloží sa môžu v dôsledku svojej vlastnej váhy zrútiť do vzniknutého prázdneho priestoru, tento jav sa nazýva zrútenie jaskynného stropu. Takéto javy umožňujú vznik novým krasovým útvarom. Takto napríklad vznikla najznámejšia česká priepasť Macocha v Moravskom krase. Ak sa zrútenie neprepojí so zemským povrchom, vzniká veľký klenutý priestor, ktorému sa hovorí dóm.

Po poklesnutí hladiny spodnej vody môžu vzniknúť priestory, ktoré sú vyplnené vzduchom, ale do ktorých aj naďalej presakuje vsakujúca voda z povrchu. Tá je nasýtená rozpustenými minerálmi, ale v dôsledku zmien teploty, tlaku a koncentrácie sa z vody opätovne začne vylučovať CO2, čo má za následok zrážanie rozpustených minerálov a vznik výzdoby jaskynných priestorov v podobe kvapľov a ďalších jaskynných útvarov. Kvaple sa podľa veľkosti a smeru rastu označujú ako brčká, stalaktity, v prípade že rastú smerom dole zo stropu jaskyne, prípadne stalagmity, ktoré rastú smerom hore. Stalagnát je spojením stalagmitu a stalaktitu v jednoliatom telese. Inými útvarmi sú závoje či jaskynné perly.

Krasové oblasti na Slovensku a vo svete[upraviť | upraviť zdroj]

Krasové oblasti na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Zádielska tiesňava v Slovenskom krase

Krasové oblasti v Česku[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalšie lokality vo svete[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra a referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Všeobecná geológia 2 - Rechwalder, P. a Jablonský, J. (2003), Bratislava, Univerzita Komenského ISBN 80-223-1664-4, s. 276 - 289
  • Země - James F. Luhr, Euromedia Group k. s. 2004
  • Všechno o Zemi' - kolektiv autorů, Reader´s Digest Výběr 2000
  • ABC přírody - kolektiv autorů, Reader´s Digest Výběr 1996
  • Obecná geomorfologie - Demek, J. 1976

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]