Križiacka výprava

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Križiacke výpravy)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Modliaci sa križiacky rytier na dobovej miniatúre (BL MS Royal 2A XXII f. 220)
Územie ovládané Seldžukmi v dobe smrti sultána Malikšáha (1092)

V polovici 11. storočia na Blízky východ začali prenikať z strednej Ázie kočovné turecké kmene,[1] a začali povážlivo ohrozovať byzantskú moc v Anatólii. Byzantský cisár Roman IV. Diogenes sa rozhodol s Turkami stretnúť v otvorenej bitke, ale bol v auguste v roku 1071 porazený pri Mantzikerte.[2] Turci postupne obsadili Sýriu, Palestínu a takmer celú Malú Áziu. V roku 1078 dobyli tiež Jeruzalem, dosiaľ ovládaný šíitskymi Fátimovci. Napriek tomu, že bola kresťanská cirkev rozdelená schizmou, zrodila sa myšlienka na pomoc západných kresťanov.[3]

Byzantský cisár Alexios I. túžil získať naspäť územia dobyté Seldžukmi s pomocou európskych žoldnierov. Snažil sa teda zlepšiť vzťahy medzi východnou a západnou cirkvou a viedol čulú diplomatickú korešpondenciu s pápežom Urbanom II.[4] Pápež v dobe boja o investitúru s cisárom Svätej ríše rímskej Henrichom IV. tiež nemal záujem prehlbovať spory s ortodoxnou Byzanciou a vyhlásením kruciátmi ukázal, že pápež je ten, kto riadi západné kresťanstvo a nie cisár Svätej ríše rímskej.[5]

V roku 1095 bol Jeruzalem napadnutý Arabmi z Egypta,[6] ktorí mesto vydrancovali, moslimovia pobili a nadbytočné kresťanské obyvateľstvo vyhnali.

V západnej Európe 11. storočie medzitým začal pod vplyvom clunyjskej reformy a zintenzívneného náboženského života rásť záujem o sväté miesta, predovšetkým o Jeruzalem, Rím a Compostelu.[7] Tento záujem vychádzal mimo iného z intenzivnejšieho eschatologického očakávania konca sveta a z pocitu viny, že Boží hrob, pre kresťanov miesto Ježišovho vzkriesenia, zostáva v rukách moslimov, ktorí navyše pútnikov vo Svätej zemi ohrozujú. Postupne sa presadilo presvedčenie, že ofenzívny boj za získanie svätých miest a s tým súvisiace zaistenie ochrany kresťanských pútnikov je spravodlivý a mal by sa stať povinnosťou každého rytier. V druhej polovici 11. storočia sa iniciatívy ujali pápeži. Formovanie ideológie krížových výprav podporil hlavne pápež Gregor VII. (pápež)

Prvá križiacka výprava[upraviť | upraviť zdroj]

Pápež Urban II. na koncile v Clermonte
iluminácia z Livre des Passages d'Outre-mer, okolo roku 1490 (Bibliothèque National)

V marci 1095 prijali na koncile do Piacenzy byzantské posolstvo cisára Alexia I.[8] so žiadosťou o pomoc proti seldžuckej expanzii. V novembri 1095 zvolal Gregorov žiak Urban II. koncil do francúzskeho Clermontu. Na záver snemu predniesol strhujúci prejav o utrpení východných kresťanov a aj pútnikov zo Západu a zakončil ho výzvou na pomoc východným kresťanom sužovaným neveriacimi.[4] Okrem obrany Božieho hrobu mal Urban tiež mocenské a cirkevné politické dôvody: jednak prebiehal boj o investitúru s cisárom Henrichom IV., jeho exponent protipápež Kliment III. sa práve zmocnil pápežského stolca v Ríme.[9] Navyše bol Alexios I. ochotný odstrániť rozkol medzi Byzanciou a západnou cirkvou, len ak mu pápež vyjde v ústrety.[10]

Napriek tomu, že bola Urbanova výzva adresovaná šľachte,[11] prišla okamžitá reakcia zo strany chudobných. Pod dojmom vystúpenia entuziastických kazateľov sa zhromaždili početné chudobné húfy a bez prípravy sa vydali na cestu do Svätej zeme. Najvýraznejší z týchto kazateľov bol Peter Pustovník, charizmatický demagóg s fanatickou nenávisťou k Turkom, ktorý kázal predovšetkým v severnom Francúzsku. V roku 1096 vyrazil Peter aj so svojimi asi 20 000 nasledovníkmi zo severného Francúzska.[12] Takmer súbežne sa s nimi tiahol menší chudobný húf pod velením Gautiera Sans-Avoir.

Výpravy tiahli väčšinou oddelene na východ, cez Svätú ríšu rímsku do Uhorska, kde na uhorsko-byzantskej hranici začali z nedostatku zásob drancovať široké okolie. 1. augusta 1096 pútnici vykrádali aj na predmestí Konštantínopola.[13] Cisár Alexios dal výpravu urýchlene prepraviť na ázijskú pevninu do opevneného tábora v blízkosti mestečka Kibotos. Chabo vyzbrojení pútnici podnikali z tábora lúpežné výpravy do okolia. Pri pochode k Nikáji sa pútnici zmocnili pevnôstky Xerigordon, ktorá nemala vlastný zdroj vody. Tú obkľúčili Turci pod velením Kiliča Arslana a nechali pracovať smäd. Pevnosť na počiatku októbra 1096 padla a Turci vyvraždili 6 tisíc pútnikov. Turci v ďalšom pochode na Nikáju vyvraždili zvyšok pútnikov a tábor pri Kibote vydrancovali. Dve až tri tisícky zachránených pútnikov[14] byzantské námorníctvo evakuovalo späť do Konštantínopola.[15]

Godefroy z Bouillonu ako vodca výpravy
Historia rerum in partibus transmarinis gestarum (13. storočie)

V Európe sa zatiaľ sformovalo niekoľko ďalších chudobných výprav, ktoré zavinili brutálne pogromy. Porýnski chudobní vedení grófom Emerichom z LeisingnenuMoháči aj v ďalších mestách pobili tisícky Židov.[16]Lotrinska sa vydala na cestu výprava vedená kňazom Gottschalkom a v českých územiach postavil menšiu skupinu kňaz menom Volkmar,[17] ktorý rozpútal pogromy tiež aj v Prahe,[16] napriek snahám biskupa Kosmu tomu zabrániť.[18] Na uhorských hraniciach boli tieto výpravy rozprášené vojskom kráľa Kolomana.

Dobytie Jeruzalema križiakmi zo stredovekého rukopisu

Rytieri sa na cestu do Svätej zeme vydali až neskôr. Zo severného Francúzska vytiahla výprava grófa Róberta Normandského a Róberta Flanderského. Zo stredného Francúzska sa pridal gróf Štefan z Blois a Hugo z Vermandois, brat kráľa Filipa I. Lotrinské vojsko viedli bratia z Boulogne Godefroy, Eustach a Balduin. Oddiely z Provensálska viedol toulousky gróf Raimond de Saint-Gilles. Pri ceste Huga z Vermandois južným Talianskom sa k prvej križiackej výprave pridal ďalší normandský bojovník, knieža Bohemund z Tarentu a jeho synovec Tankred. Na prelome rokov 1096 – 1097 veľmoži dorazili do Konštantínopola, kde cisárovi zložili lénnu prísahu a cisár na oplátku prisľúbil výprave podporu.

Prvým cieľom križiackych rytierov sa na jar 1097 stala NikájaAnatólii. Tá bola po sedemtýždňovom obliehaní[19] dobytá a križiaci sa vydali na východ. 1. júla v roku 1097 porazili križiaci v údolí pri Dorylea vojská Kiliča Arslana. Vo februári 1098 obsadil Balduin z Boulogne Edessu[20] a založil prvý križiacky štát. Vojsko tiahlo na juh, kde obliehalo Antióchiu. Po ročnom obliehaní sa 3. júna 1098 Bohemundovi z Tarentu podarilo mesto vďaka zrade zbrojára Fírúza obsadiť[21] a po odrazení odvetného útoku atabega KerboguMosulu sa vládcom mesta vyhlásil Bohemund z Tarentu (založil tak ďalší štát). statní križiaci tiahli ďalej do Palestíny, kde 7. júna obliehali Jeruzalem,[22] ktorý 15. júla 1099 dobyli a drvivú väčšinu obyvateľstva povraždili. Masaker prežil len miestodržiaci Iftíchar ad-Daula so svojou gardou a niekoľko civilistov,[23] ktorí potom našli azyl v Damasku.[24] Vládcom Jeruzalema bol zvolený vojvoda Godefroy z Bouillonu s titulom „ochranca Božieho hrobu“.[25]

V roku 1100 boli do Svätej zeme vypravené pomocné križiacke zbory,[26] menšie, zle koordinované skupiny, ktoré sa pokúsili posilniť novo založené križiacke štáty. V roku 1101 však boli rozbitý Turkami v Anatólii, ktorá zostala od tej doby až do konca križiackych výprav takmer neprekonateľnou prekážkou.

Druhá križiacka výprava[upraviť | upraviť zdroj]

Opát Bernard z Clairvaux vyzýva k začatiu druhej križiackej výpravy,
(Salles des Croisades, Versailles, 19. storočie)
Vyobrazenie príchodu križiakov do Konštantínopola
Knieža Raimond z Poitiers víta v Antióchii kráľa Ľudovíta
Stredoveká miniatúra znázorňujúca templárov pri ich útoku na Nábulus
Bližšie informácie v článkoch: Obliehanie Edessy a Druhá križiacka výprava

Na Štedrý deň v roku 1144 turecký atabeg Zengí z Mosulu dobyl Edessu a križiaci tak stratili veľké územia na východ od rieky Eufrat. Pád Edessy otriasol Európou a pápež Eugen III. vydal bulu Quantum praedecessores[27] a energicky sa pustil do organizovania ďalšej križiackej výpravy.[28] Bula bola adresovaná predovšetkým francúzskemu kráľovi Ľudovítovi VII., ktorý už na Vianoce v roku 1145 ohlásil svoju účasť na výprave.[29] Na organizovaní kruciátov sa podieľal aj cisterciánsky mysliteľ Bernard z Clairvaux, ktorý sa so žiadosťou o podporu obrátil na európske kráľovské dvory. Koncom roku 1146 získal aj podporu rímskeho kráľa Konráda III. talianske mestské štáty sa od výpravy dištancovali,[30] juhotalianski Normani boli znepriatelení s pápežom aj s byzantským cisárom[28] a anglickí aj španielski veľmoži boli príliš zamestnaní svojimi vlastnými vojnami a k výprave sa nepripojili.[28]

Na tejto križiackej výprave bola ďaleko menšia účasť ľudových kazateľov, ktorí by podnecovali prosté davy. Napriek tomu napríklad mních Rudolf v Porýní podnecoval protižidovské nálady. Proti tomu zasiahol osobne Bernard z Clairvaux.[31] Koncom mája vytiahla z Regensburgu Konrádova výprava obsahujúca asi 20 000 vojakov[32] z nemeckých území, Lotrinska aj z Čiech. V júni vyrazilo z Metz na pochod aj menšie francúzske vojsko.[33] Z Anglicka vyplávala tretia skupina križiakov na jar 1147. Boli to neurodzení bojovníci a námorníci z Anglicka aj Flámska, ktorí po ceste zakotvili v Portugalsku a pomohli portugalskému kráľovi dobyť Lisabon (dodnes sa zachoval unikátny List križiaka, podrobne popisujúci priebeh dobývania).[34]

Vodcovia križiackej výpravy Ľudovít VII., Konrád III. a Balduin III. Jeruzalemský

V septembri 1147 dorazili križiaci do Konštantínopola. Vzťahy medzi armádami a panovníkmi boli napäté.[35] Nemci sa prepravili na ázijskú pevninu a od Nikáje postupovali ďalej na východ. Konrád rozdelil svoje sily. Menej ozbrojená časť armády pod velením biskupa Ota z Freisingu tiahla pozdĺž pobrežia, zatiaľ čo kráľ s rytiermi sa vydal cez vnútrozemie.[35] Pri Dorylaea, kde kedysi vojská prvej križiackej výpravy zvíťazili, bola nemecká armáda prepadnutá seldžuckými Turkmi. Väčšina výpravy bola vyhladená a kráľovi sa s desatinou svojich pôvodných oddielov podarilo prebiť späť do Nikáje.[36] Druhá časť armády vedená biskupom bola napadnutá a takmer pobitá Turcami pri Laodikaji. Ostatná hŕstka vojakov aj s biskupom Otom prenikla do Sýrie.

Ostatky nemeckej armády sa v Nikáji spojili s francúzskym vojskom. Francúzi boli ukázanejší, Ľudovít bol však ako vojvodca rovnako zlý ako Konrád a navyše nerozhodný.[37] Spojená križiacka výprava tiahla pozdĺž pobrežia na východ. V Efeze kráľ Konrád ochorel a vrátil sa do Konštantínopola. Väčšina jeho vojakov tiahla ďalej s Francúzmi. Pri pisidijskej Antióchii (hovorilo sa jej tiež Antiochetta) sa križiaci stretli s Turcami, ktorých donútili k ústupu. Potom križiacke vojská prekročili pod neustálou tureckou hrozbou Taurus a vo februári 1148 dorazili ku gréckemu mestu Attaleia. Časť výpravy odplávala a armáda pešiakov a pútnikov zostala napospas osudu.[38] Ľudovít Francúzsky bol po vylodení v Antióchii vrelo privítaný kniežaťom Raimondom. Napriek všetkým útrapám a stratám, akými križiacka výprava dosiaľ prešla, predstavoval Ľudovítov kontingent významnú pomoc pre križiacke štáty.[38] Ľudovít sa potom vydal do Jeruzalema, kam už medzitým z Konštantínopola dorazil kráľ Konrád.

Obliehanie Damasku
Les Passages Faits Outremer par les Français contre les Turcs et Autres Sarazaines et Maures Outremarins, 1490

V Jeruzaleme sa obaja panovníci stretli aj s jeruzalemským kráľom Balduinom III. a rozhodli sa dobyť Damask, ktorý bol spojencom Jeruzalemského kráľovstva, napriek pôvodným cieľom druhej križiackej výpravy bolo znovudobytie Edessy. Damask napadli 24. júla 1148, pred dobytím ho však zachránila veľká turecká armáda z Aleppa vedená sultánom Núr ad-Dínom.[39]

Neslávny koniec výpravy len prehĺbil spory medzi francúzskym a nemeckým panovníkom. Konrád odišiel už na Vianoce 1148 do Konštantínopola, kde uzavrel spojenectvo s cisárom Manuelom. Ľudovít sa zdržal v Palestíne a pri návrate domov v južnom Taliansku nadviazal priateľské vzťahy so sicílskym kráľom Rogerom II. – úhlavným nepriateľom Byzancie. Damask bol obsadený Núr ad-Dínom a moslimovia tak boli proti križiakom opäť o niečo jednotnejší.

Tretia križiacka výprava[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v článkoch: Obliehanie Jeruzalema (1187) a Tretia križiacka výprava

Po katastrofickej bitke pri Hattíne 4. júla 1187, dobytí Jeruzalema na jeseň toho istého roku a následnej strate takmer celého územia Jeruzalemského kráľovstva v prospech sultána Saladina vyhlásil pápež Gregor VIII. bulu Audita tremendi29. októbra 1187 tretiu križiacku výpravu.[40] Vyslancom kúrie sa podarilo dokonca sprostredkovať mier medzi francúzskym kráľom Filipom Augustom a anglickým kráľom Richardom. Svoju účasť na výprave prisľúbil tiež aj rímsko-nemecký cisár Fridrich Barbarossa[41]

Králi Richard Levie srdce a Filip II. prijímajú kapituláciu Akkonu
(Grandes Chroniques de France)

Ako prvý sa do Svätej zeme vydali sicílski Normani a vzápätí aj menšie námorné kontingenty z Anglicka, Dánska a Flámska.[42] Fridrich I. Barbarossa sa vydal na výpravu z Regensburgu na jar 1188 a po ceste začal na byzantskom území drancovať. Cisár Izák II. kvôli možným násilnostiam radšej povolil cestu ďalej na východ cez Dardanely.[43] Nemci prezimovali v Adrianopoli a na jar 1190 sa opäť vydali na cestu. Pri Ikonii ich napadli Turci sultána Kiliča Arslana II. a boli Barbarossou porazení. Pri prechodu rieky Salef sa však Fridrich I. utopil[44] a výprava sa rozpadla. Časť bojovníkov pokračovala ďalej do Svätej zeme a časť sa vrátila domov. Nemci sa tak výpravy významnejšie nezúčastnili.[45]

4. júla 1190 vyrazili z Vézélay francúzske aj anglické vojská, ktoré pod vedením Richarda Levie srdce a Filipa II. prezimovali na Sicílii. Na jar 1191 križiaci vyplávali ústrety Svätej zemi a 12. júla dobyli mesto Akkon a francúzsky kráľ sa vrátil späť do vlasti, zatiaľ čo Angličania a zvyšok francúzskych križiakov na čele s kráľom Richardom bojovali so Saladinom ešte tri roky. Veľkým križiackym úspechom bola bitka pri Arsufu a obsadení Jaffy. Po márnom pokuse o dobytie Jeruzalema Saladin predložil Richardovi mierový návrh, podľa ktorého sprístupní Boží hrob západným pútnikom a uzná hranice existujúcich križiackych dŕžav.[43] Po polročnom váhaní plnom šarvátok bol mier 2. septembra potvrdený a Richard Levie srdce sa vydal na cestu domov.

Štvrtá križiacka výprava[upraviť | upraviť zdroj]

Palma Le Jeune: Útok križiakov na Konštantínopol
(Les croisades, origines et consequences)
Bližšie informácie v článkoch: Štvrtá križiacka výprava a Latinské cisárstvo

Na prelome rokov 1199 – 1200 pápež Inocent III. požehnal snahe francúzskych veľmožov usporiadať ťaženie na Blízky východ[46] a zároveň zdôraznil doterajšiu neschopnosť európskych kráľov.[47] Výprava, organizovaná výborom navzájom si rovných rytierov a vedená grófom Theobaldom zo Champagne, postupovala do severného Talianska. Tu si na úver najala lode u Benátčanov, ktorí si tak zaistili vplyv na výpravu.

Na jar v roku 1201 zomrel gróf Theobald a vedenie prevzal Bonifác z Montferratu. Cieľom výpravy mal byť Egypt, čo sa nepáčilo Benátčanom, ktorí tam mali obchodné záujmy.[48] Požadovali preto od vodcov výpravy, aby križiaci pre Benátky vybojovali od Uhorska mesto Zadar, za čo im budú odložené splátky dlhov.[49] Útok na katolícky Zadar bol pod trestom exkomunikácie pápežom zakázaný,[50] križiaci aj napriek nátlaku benátskeho dóžu ustúpili a v novembri 1202 Zadar dobyli.[51]

Križiacke štáty a grécke nástupníckymi štátmi v dobe po štvrtej križiackej výprave v Grécku

Krátko potom križiakov požiadal rímsko-nemecký kráľ Filip Švábský o pomoc pri dosadení svojho švagra Alexia IV. na byzantský trón. Alexios križiakom ponúkal uznanie pápežovej autority nad východnou cirkvou, toľko potrebné peniaze, zásoby a vojenskú pomoc na križiackej výprave.[52] V júli 1203 preto križiaci zaútočili na ďalšie kresťanské mesto Konštantínopol a na trón dosadili princa Alexia a jeho otca Izáka II. Tým sa však sľuby dané križiakom nepodarilo splniť a obyvateľstvo ich skoro zvrhlo a zabilo.[53] Križiaci na mesto zaútočili znovu a 12. apríla 1204 sa im podarilo byzantskú obranu zlomiť a vniknúť do mesta; nasledovalo trojdňové drancovanie a vraždenie obyvateľstva.[54] Štvrtá križiacka výprava už do Egypta ani Svätej zeme nepokračovala.[44]

Novým cisárom Latinského cisárstva vzniknutého na troskách Byzancie bol zvolený flanderský gróf Balduin. Novo vzniknuté Solúnske kráľovstvo získal Bonifác z Montferratu a Achájske kniežatstvo a Aténske vojvodstvo pripadlo francúzskym veľmožom. Benátčania získali obchodný monopol a Naxos. Byzantská cisárska rodina si zachovala časť svojich dŕžav na východe a založila tu Nikajské cisárstvo, ktoré sa stalo hlavným nepriateľom križiakov v Konštantínopoli.[55] Ďalší členovia rodu Komnenovcov založili na pobreží Čierneho mora Trapezuntské cisárstvo. Posledným gréckym štátom bol Epirský despotát ležiaci v Epiru na pobreží Iónskeho mora. Všetky tieto štáty sa považovali za legitímnych nástupcov Byzantskej ríše a viedli vojnu proti latinským križiackym štátom.

Legenda o výprave detí[upraviť | upraviť zdroj]

Gustav Doré: Križiacka výprava detí

Pramene hovoria tiež aj o údajnej francúzskej a nemeckej križiackej výprave detí,[56] zorganizovanej vraj preto, že sa verilo, že neúspechy doterajších ťažení zapríčiňuje hriešnosť ich dospelých účastníkov.[56] Pôvodcom mal byť akýsi francúzsky pasáček Štefan, ktorému sa vraj v roku 1212 zjavil Kristus a vyzval ho ku križiackej výprave proti neveriacim.[57] Štefan preto veril, že sa more pred ním rozostúpi a cesta do Svätej zeme bude možná suchou nohou.[58] Po strastiplnej ceste vraj niekoľko tisíc detí dorazilo do Marseille, kde sa neúspešne pokúsili prejsť Stredozemným morom. Dvaja obchodníci, Hugo Železo a Vilhelm Prasa, potom mali ponúknuť výprave zdarma prepravu do Palestíny,[59] deti odviesť do Alžíru a neskôr do Alexandrie a rozpredať do otroctva. Podobná nemecká výprava, ktorú viedol mladík menom Mikuláš, údajne vyšla z Porýnia a cez Alpy doputovala do Janova. Časť pútnikov sa stala janovskými občanmi[59] a časť putovala ďalej do Pisy a Ríma, kde Mikuláša prijal sám pápež a podarilo sa mu presvedčiť časť detí k návratu domov.[56] Pri spiatočnej ceste ich mnoho zomrelo, medzi nimi aj Mikuláš.[59]

Stredoveké pramene popisujúce križiacku výpravu detí sú však v súčasnej dobe spochybňované a celý opis detskej križiackej výpravy je považovaný za omyl vzniknutý tridsať rokov po popisovaných udalostiach.[56]

Piata križiacka výprava[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Piata križiacka výprava

V roku 1215 pápež Inocent III. zvolal Štvrtý lateránsky koncil. Jedným z dôsledkov koncilu bola piata križiacka výprava, ktorej príprav sa energicky chopil Inocentov nástupca Honorius III. Účasť na výprave prisľúbil uhorský kráľ Ondrej II., nórsky kráľ Inge II. (ktorý však počas príprav zomrel a nórski križiaci tak nakoniec zostali stranou) a rakúsky vojvoda Leopold VI. Vojska mali na Blízky východ prepraviť frízske lode,[60] Frísi sa však zdržali v Portugalsku dobývaním maurského hradu Alcácer do Sal. Do Svätej zeme tak dorazila len časť križiakov, ku ktorým sa pridali cyperské oddiely kráľa Huga I. a antiochijská armáda kniežaťa Bohemunda IV.[61] Križiaci v Zajordánsku nenašli žiadneho protivníka, vydrancovali široké okolie a s korisťou sa vrátili do Akkonu. Kráľ Ondrej odišiel domov a ostatní križiaci sa chystali po príchode francúzskych posíl k útoku na egyptský prístav Damietta.

Cornelis Claesz van Wieringen: Frígski križiaci útočia na Damiettu

V máji 1218 križiaci dobyli obrannú vežu chrániacu ústie Nílu a čiastočne obliehali samotné mesto Damiettu, ktorú po takmer dvojročnom obliehaní v novembri 1219 dobyli. Vládu nad mestom si proti vôli kardinála Pelagia nárokoval jeruzalemský kráľ Ján z Brienne. Stal sa dočasným vládcom Damietty až do predpokladaného príchodu cisára Fridricha II.[62] Mesto bolo križiakmi pretvorené na kresťanské sídlo s vlastným arcibiskupom Pierrom des Roches.

Po príchode nemeckých križiakov mal Pelagio pocit, že vojsko je dostatočne silné na dobytie celého Egypta a napriek cisárskemu rozkazu sa s armádou vydal na juh[63] bez cisára s cieľom dobyť Káhiru. Výprava neslávne skončila potom, čo sa vojaci utáborili medzi dvoma ramenami Nílu a Egypťania vypustili riečne hrádze, čím križiakov odrezali od pevniny a donútili kapitulovať. Sultán al-Kamil vyjednal odchod križiakov z Damietty a osemročné prímerie.[64] Prepustení križiaci odtiahli do Akkonu a na mieste, kde sa vzdali, dal sultán na počesť víťazstva vystavať nové mesto al-Mansúra - Víťazné.

Cisár Fridrich II. na stretnutí so sultánom al-Kamilom

Šiesta križiacka výprava[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Šiesta križiacka výprava

V septembri roku 1227 vyplávala z Brindisi do Svätej zeme veľká nemecká flotila. Viedol ju cisár Fridrich II.,[65] ktorého na vyplávanie donútila po deviatich rokoch sľubov až hrozba exkomunikácie. Krátko po vyplávaní však na lodiach vypukla epidémia,[66] chorý cisár zastavil v Otrante a podozrievavý pápež Gregor IX. ho exkomunikoval. Fridrich, ktorého zbožnosť bola vždy pochybná,[66] to ignoroval a po uzdravení vyrazil ďalej na východ. V septembri 1228 pristal v Akkone, kde už čakalo križiacke vojsko.

Cisár nemal záujem viest dlhú nákladnú vojnu v Palestíne a rozhodol sa pre diplomaciu. Sultán al-Kamil, ktorý sa nachádzal uprostred mocenského zápasu so svojimi bratmi, bol na jednania povoľný. Fridrich však v Palestíne nemal pevnú pozíciu, pretože jeruzalemský patriarcha aj rytierske rády johanitov a templárov ho ako exkomunikovaného nepodporovali.[67] Akkonskí baróni si zase zakladali na svojej slobode a nechceli sa cisárovi podrobiť.[68] Iba príslušníci rádu nemeckých rytierov stáli pevne pri cisárovi. Z tejto nejednoty medzi kresťanmi al-Kamil ťažil, jednanie preťahoval a Fridrich začal zľavovať zo svojich požiadavok.

V roku 1229 bola dohoda potvrdená, kresťania získali naspäť Betlehem, Nazaret, Galileu a predovšetkým Jeruzalem, do ktorého však mali moslimovia slobodný prístup.[69] Potom Fridrich vstúpil do Jeruzalema a protiprávne sa nechal korunovať kráľom jeruzalemským. Právoplatným kráľom mal byť Fridrichov nedospelý syn Konrád.[70] V máji 1229 Fridrich zo Svätej zeme odišiel a pri naloďovaní v Akkone po ňom miestni občania hádzali odpadky.[71] V roku 1244 bol neopevnený Jeruzalem dobytý chórezemskými vojskami v službách Egypta a kresťania ho už nikdy nezískali.

Émile Signol: Ľudovít IX. Svätý na križiackej výprave
(Salles des Croisades, Versailles)

Siedma križiacka výprava[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Siedma križiacka výprava

V auguste roku 1248 sa na križiacku výpravu vydal francúzsky kráľ Ľudovít IX. Vojsko vyplávalo z novo postaveného prístavu v Aigues-Mortes a bola to najväčšia námorná operácia v dejinách križiackych výprav.[72] Počas medzipristátia na Cypre bol Ľudovít miestnymi presvedčený, že ideálnym cieľom útoku bude Egypt. V júni 1249 sa križiaci vylodili pred egyptskou Damiettou, ktorú sa im podarilo získať bez boja, a v novembri 1249 sa francúzske vojsko vydalo na pochod do egyptského vnútrozemia.

Výjavy zo siedmej križiackej výpravy, 15. storočie

V tej dobe zomrel egyptský sultán as-Sálih Ajjúb, ale vdova Šagrat Al Durr smrť zatajila a spolu s ministrom Fakrh ad-Dínom zem a armádu riadila sama.[73] Egyptské vojsko na križiakov čakalo pri pevnosti al-Mansúra a ostrelovalo ich cez rieku gréckym ohňom. Križiaci objavili brod[74] a vo februári roku 1250 ich predvoj vedený Ľudovítovým bratom Róbertom zaútočil na egyptské ležanie pred al-Mansúrou a mamlúkov zahnal do mesta. Róbert, opojený úspechom, zaútočil na mesto, ale v jeho uliciach sa križiaci rozptýlili a väčšina z nich boli pobití, vrátane Róberta z Artois alebo grófa Vilhelma zo Salisbury. Egypťania sa zatiaľ preskupili a po príchode hlavnej časti križiackej armády sa strhla vyrovnaná bitka trvajúci celý deň. Postup sa zastavil a Egypťania privolali posily. Na pomoc im prišiel syn zosnulého sultána Turanšáh a pomohol križiakov odrezať od nílskych zásobovacích tras. Po vypuknutí hladomoru musel dať Ľudovít v marci rozkaz k ústupu. Turanšáhovi vojaci začali križiakov prenasledovať a tí sa po ochorení samotného Ľudovíta rozhodli kapitulovať. Celá križiacka armáda skončila v zajatí. Damietta zostala zatiaľ zachovaná vďaka kráľovnej Margaréte Provensálskej a jej janovským a pisánskym žoldnierom. Egypťana za prepustenie kráľa a jeho armády požadovali vydanie Damietty a zaplatenie 800 000 zlatých bezantov.[75] Križiaci nemali dostatok hotovosti, prepustený bol preto najprv len kráľ Ľudovít a časť rytierov. Prepustenému panovníkovi sa počas ďalších štyroch rokov, ktoré strávil v Akkone, podarilo dosiahnuť prepustenie zvyšku zajatcov a až 24. apríla 1254 opustil Svätú zem.

Ôsma križiacka výprava[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ôsma križiacka výprava

V roku 1267 vytiahol francúzsky kráľ Ľudovít IX. na ďalšiu križiacku výpravu. Najprv márne hľadal spoločníkov, nakoniec ho podporil brat, sicílsky kráľ Karol z Anjou. Ten však chcel cieľ výpravy stočiť na Tunis, kde mal ekonomické a politické záujmy, a Ľudovít sa nechal presvedčiť. Z Tunisu sa chcel vydať na Egypt, potom prejsť Sinaj a z juhu znovu dobyť Jeruzalem.[76]

Križiaci obliehajúci Tunis
(Biblioteque nationale de France)

V júli 1270 sa križiaci vylodili na africkom pobreží. Počas obliehania Tunisu sa vo vojsku križiakov rozšírila epidémia. Medzi chorými bol aj kráľ Ľudovít, ktorý v Kartágu pri čakaní na posily z Anglicka, Aragónska a Navarry zomrel na úplavicu. Kráľom sa stal tiež chorý následník trónu Filip III. Velenie vojenských operácií prevzal Karol z Anjou,[77] ktorému sa podarilo vyjednať s tuniským emirom Muhammadom al-Mustansirom mier a voľný odchod križiakov z Afriky. Keď do Tunisu dorazil anglický princ Eduard I. s malým križiackym zborom z Anglicka, bolo už po boji. Zatiaľ čo Francúzi sa začali pod velením Karola z Anjou sťahovať naspäť do Európy, Angličania hodlali pokračovať v križiackej výprave do Svätej zeme.

Deviata križiacka výprava[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Deviata križiacka výprava

Po neúspechu ôsmej križiackej výpravy sa Angličania rozhodli vydať do Sýrie ohrozovanej mamlúckym sultánom Bajbarsom. Eduard s anglickou armádou prezimoval na Sicílii a v máji 1271 sa vylodil v Akkone.[78] Eduardove sily boli slabé, asi len tisíc vojakov,[79] ale mal v úmysle zjednotiť rytierov vo Svätej zemi a na Cypre[44][78] a uzavrieť dohodu s Mongolmi, ktorí v tej dobe ohrozovali aj moslimské územia. Po príchode do Akkonu Eduard zistil, že situácia kresťanov na Prednom východe, kde mamlúcke vojsko ovládlo v rokoch 1265 – 1271 väčšinu územia Jeruzalemského kráľovstva a Antiochijského kniežactva, je omnoho horšie, než sa v západnej Európe domnievali. Cyperskí rytieri odmietli bojovať vo Svätej zemi a Benátčania s Janovčanmi začali s mamlúkmi obchodovať, a to so súhlasom akkonských barónov.[80]

Eduard sa svojho plánu nevzdal a dúfal v možnosť vyjednávania o prípadnú pomoc s mongolským ÍlchanátomPersii. Mal úspech a ílchán Abaga vyslal desaťtisícovú armádu,[78] ktorá dobyla moslimské Aleppo. Hneď ako však sultán Bajbars vytiahol z Damašku na sever, Mongoli pred ním ustúpili a mamlúci mesto získali naspäť. Eduard tiež podnikol ťaženie do vnútrozemia, akkonskí rytieri však odmietli brániť prípadne dobyté územia a križiaci sa bezvýsledne vrátili do Akkonu.[81] Keď princ zistil, ak márne je jeho úsilie, vrátil sa v septembri roku 1272 do Anglicka. Urobil tak nedlho potom, čo skoro zahynul pri pokuse o atentát. Napriek tomu, že pri odchode mal v úmysle vrátiť sa na Blízky východ na čele veľkej križiackej výpravy, politická situácia v Anglicku mu v tom zabránila.[81]

Križiacke štáty[upraviť | upraviť zdroj]

Križiacke dŕžavy vo Svätej zemi tesne po zavŕšení prvej križiackej výprave v roku 1102
Bližšie informácie v hlavnom článku: Križiacky štát

Križiacke panstvá vzniknuté počas kruciatov boli budované v duchu západoeurópskeho feudalizmu[82] a vládnucu triedu predstavovali predovšetkým osadníci z Európy.[83] Pôvodní obyvatelia, predovšetkým arménski monofyziti, východní pravoslávni kresťania a moslimovia Franky (ako orientálci označovali križiakov) v zemi početne prevažovali. Domorodci boli svojimi križiackymi pánmi tolerovaní, aj keď Frankovia neboli voči svojim inoverným poddaným nábožensky tak benevolentní ako Arabi pred nimi.

Po prvej križiackej výprave vznikli na Blízkom východe štyri križiacke štáty: Edesské grófstvo, Antiochijské kniežatstvo, Grófstvo Tripolis a Jeruzalemské kráľovstvo. Vládcovia prvých troch boli formálne vazalmi jeruzalemského kráľa.[84] Po tretej križiackej výprave na Cypre vzniklo Cyperské kráľovstvo, ktorého prvým panovníkom sa stal bývalý kráľ jeruzalemský Guy de Lusignan a celá ďalšia existencia tohto štátu bola zviazaná s rodom Lusignanovcov. V 13.storočí Cyprus vytvoril s Jeruzalemskym kráľovstvom úniu, keď sa titulárnym jeruzalemskym kráľom stal cyperský kráľ Hugo III.

Dobytie Tripolisu roku v 1289
(Ms Add 27695 Fol. 5)

Po štvrtej križiackej výprave a dobytí Byzancie vznikli v Grécku ďalšie štyri križiacke štáty: Latinské cisárstvo a na ňom formálne závislé Achájske kniežatstvo, Aténske vojvodstvo a Solúnske kráľovstvo. Ďalšie územia, predovšetkým ostrovy, pre seba dobyli Benátčania a johaniti, ktorí sa po páde levantských dŕžav usadili na Rodose. Na Kykladských ostrovoch benátsky dobrodruh Marco Sanudo založil Vojvodstvo Archipelagos. Tiež aj Janovčania sa pokúsili získať križiacke dŕžavy, keď janovský admirál a Korzár Enrico Pescatore obsadil Krétu. Po niekoľkých rokoch bol z ostrova vytlačený Benátčanmi,[85] takže Janovská republika žiadne územia nezískala. Križiaci v Grécku vybudovali podobné feudálne vzťahy, ako sto rokov pred nimi križiaci v Palestíne.[55] V Grécku sa húfne usadzovali západní rytieri, ktorí túžili získať pôdu.[86]

Pád Akry v roku 1291 po ktorom nasledoval masaker na kresťanských obyvateľoch

Križiacke štáty v Palestíne zanikli koncom 13.storočia. V Roku 1268 bola mamlúkmi dobytá a zničená Antióchia,[87] v roku 1271 sa Bajbars zmocnil križiackeho hradu Kal’a al-Hisn a od tej doby postupne likvidoval posledné zvyšky križiackych dŕžav. V roku 1289 bol dobytý a vyplienený Tripolis a 18. mája 1291 padol po obliehaní Akkonu s poslednými zvyškami križiackych dŕžav. Kresťania, ktorým sa nepodarilo uniknúť, boli vyvraždení či predaní do otroctva. Prístavné mesta boli zničené a nové centrá boli neskôr postavené ďalej od mora, aby nemohli slúžiť ako základňa pre ďalšiu kresťanskú ofenzívu. Po páde Akkonu latinské dŕžavy pretrvali iba na Cypre a v Grécku.

Zatiaľ čo v Levante križiacke štáty, s výnimkou Edesského grófstva, zanikli takmer narovnako, v Grécku zanikali po dobu tristo rokov. Prvým štátom, ktorý podliehal nepriateľom, bolo Solúnske kráľovstvo, ktoré v roku 1225, po dvadsiatich rokoch od založenia, dobyl epirský despota Michael Komnenos Dukas. Latinské cisárstvo bolo od počiatku hospodársky i vojensky slabé a v roku 1261 nikajský cisár Michael VIII. Palaiologos dobyl naspäť Konštantínopol.[55] Posledné dva križiacke štáty na gréckej pevnine, Achajské kniežatstvo a Aténske vojvodstvo, byzantskému protiútoku odolávali ďalších dvesto rokov, kedy Achajské kniežatstvo bolo Morejským despotátom dobyté v roku 1432 a Atény až v roku 1453 obsadil osmanský sultán Mehmed II.

Ostrovné štáty mali silnejšie väzby na európske námorné mocnosti, hlavne Benátky, a preto útokom dokázali omnoho úspešnejšie čeliť. Cyperské kráľovstvo bolo od roku 1426 prinútené platiť egyptským mamlúkom výpalné, až roku 1489 kráľovná Caterina Cornaro ostrov predala Benátčanom, ktorí ho udržali až do roku 1571. Vojvodstvo Archipelagos sa kvôli rastu moci Osmanskej ríše v Egejskom mori dostalo pod osmanský vplyv a sultán Selim II. v roku 1579 väčšinu Kyklad obsadil. Niektoré ostrovy viac-menej ešte nejakú dobu ubránili miestni šľachtici z rodu Gozzadini a Benátska republika stratila niekoľko egejských ostrovov a gréckych prístavov až v rokoch 1714 – 1718.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. HROCHOVÁ, Věra. Křižáci v Levantě [online]. Praha : Mladá fronta. S. 25. [ďalej len Hrochová].
  2. DUGGAN, Alfred. Křižácké výpravy [online]. Praha : Orbis. [ďalej len Duggan].
  3. BRIDGE, Antony. Křížové výpravy [online]. Praha : Academia. S. 25. [ďalej len Bridge]. ISBN 80-200-0512-9.
  4. a b Bridge, str 28.
  5. Bridge, str. 27.
  6. KOVAŘÍK, Jiří. Meč a kříž, rytířské bitvy a osudy [online]. Praha : Mladá fronta. S. 123. [ďalej len Kovařík].
  7. Bridge, str. 15.
  8. Duggan, str. 22.
  9. Bridge, str 27.
  10. Duggan, str. 23.
  11. Hrochová, str. 14.
  12. Bridge, str. 29.
  13. Bridge, str. 32.
  14. Kovařík, str. 69
  15. Duggan, str. 26.
  16. a b Bridge, str 36.
  17. Bridge, str. 35.
  18. Hrochová, str. 20.
  19. Kovařík, str. 116.
  20. Hrochová, str. 47.
  21. Kovařík, str. 91 – 92.
  22. Duggan, str. 63.
  23. Kovařík, str. 133.
  24. Hrochová, str. 63.
  25. Bridge, str 83.
  26. Hrochová, str. 80.
  27. Hrochová, str. 111.
  28. a b c Duggan, str. 92.
  29. Hrochová, str. 112.
  30. Hrochová, str. 113.
  31. Bridge, str. 112.
  32. Bridge, str. 113.
  33. Hrochová, str. 114.
  34. Duggan, str. 95.
  35. a b Bridge, str. 114.
  36. Hrochová, str. 116.
  37. Bridge, str. 115.
  38. a b Duggan, str. 100.
  39. Hrochová, str. 122.
  40. Kovařík, str. 241.
  41. Hrochová, str. 171.
  42. Hrochová, str. 173.
  43. a b Duggan, str. 150.
  44. a b c KOLÁČEK, Luboš. Křížové výpravy [online]. . S. 52.
  45. Hrochová, str. 175.
  46. Duggan, str. 170.
  47. Hrochová, str. 211.
  48. Bridge, str. 171.
  49. Hrochová, str. 215.
  50. Hrochová, str. 216.
  51. Bridge, str. 172.
  52. Hrochová, str. 217.
  53. Bridge, str. 175.
  54. Bridge, str. 176.
  55. a b c Hrochová, str. 235.
  56. a b c d KOLÁČEK, Luboš. Křížové výpravy [online]. . S. 54.
  57. Bridge, str. 180.
  58. Hrochová, str. 240.
  59. a b c Bridge, str. 181.
  60. Duggan, str. 178 – 179.
  61. Hrochová, str. 243.
  62. Duggan, str. 183.
  63. Duggan, str. 184.
  64. Bridge, str. 188.
  65. Duggan, str. 186.
  66. a b Bridge, str. 189.
  67. Hrochová, str. 252.
  68. Duggan, str. 188.
  69. Duggan, str. 189.
  70. Hrochová, str. 252 – 253.
  71. Duggan, str. 190.
  72. HARLANSSON, Kali. Crusades [online]. 1997, rev. 2004-11-24, [cit. 2008-05-27]. Dostupné online. (anglicky)
  73. Bridge, str. 201.
  74. Duggan, str. 196.
  75. JONES, Robert C. The Crusades: A Brief History (1095-1291) [online]. Acworth, Georgia : 2004, [cit. 2008-05-27]. Dostupné online. (anglicky)
  76. RICKARD, J. Eighth Crusade, 1270 [online]. 2001-3-25, [cit. 2008-05-27]. Dostupné online. (anglicky)
  77. Duggan, str. 203.
  78. a b c Duggan, str. 204.
  79. Hrochová, str. 269.
  80. Bridge, str. 214 – 215.
  81. a b Duggan, str. 205.
  82. Hrochová, str. 90.
  83. Hrochová, str. 198.
  84. Hrochová, str. 104.
  85. HISTORY OF CRETE & THE REGION OF SFAKIA [online]. [Cit. 2008-02-02]. Dostupné online.
  86. Duggan, str. 176.
  87. KOLÁČEK, Luboš. Křížové výpravy [online]. . S. 55.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Křížové výpravy na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).