Kronštadt Orion

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Orion

Prototyp Orionu
TypPrieskumné bezpilotné lietadlo
VýrobcaKronštadt
Prvý let2016
Charakterzavádzanie sériovej výroby
Vyrobenýchcca 4 – 6 prototypov

Orion je ruské bezpilotné lietadlo, ktoré je určené na prieskum, hliadkovanie a vzdušné vyhodnotenie výsledkov útoku.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Počiatky systému Orion siahajú do októbra 2011, kedy ruské ministerstvo obrany podpísalo zmluvu s firmou Tranzas (dnes Kronštadt). Predmetom zmluvy bola realizácia vývojových prác v rámci projektu Inochodec, ktorého cieľom bolo vytvoriť prieskumný bezposádkový vzdušný systém s hmotnosťou asi 1 tony. Hlavným konštruktérom Orionu je Nikolaj Dolženkov, ktorý v rokoch 1980 až 2009 pracoval v OKB Jakovleva. Tu sa podieľal na vývoji cvičného lietadla Jak-130.

Letové skúšky prvého prototypu Orion sa začali na jar roku 2016. Dňa 16.11.2019 sa počas skúšobného letu prototyp s palubným číslom 05 zrútil v blízkosti bytového domu v dedine Listvjanka (riazaňský región). Predpokladaným dôvodom havárie bolo zlyhanie techniky. Problémy s dronom údajne začali ešte pred pristátím na letisku Protasovo a vedľajším faktorom mohol byť bočný vietor. Nemenovaný zdroj uviedol, že podobný incident sa predtým vyskytol v neďalekej dedine Salkovo. Vtedy sa Orion údajne zrútil do záhrady.[1]

Od apríla 2020 prebiehajú štátne skúšky bezposádkového systému Orion, ktoré by mali byť ukončené do konca tohto roku. Následne sa môže sa spustiť sériová výroba. Podľa neoverených informácií sa náklady na vývoj systému zatiaľ vyšplhali na 5 miliárd rubľov.

Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]

Systém Orion pozostáva z 3 – 6 bezposádkových lietadiel, systému automatického vzletu a pristátia, pozemnej riadiacej stanice a letiskového technického vybavenia. Dodávka prvého systému armáde je naplánovaná na rok 2019.

Trup Orionu je celý vyhotovený z kompozitných materiálov na báze uhlíka. Rozmermi sa lietadlo najviac približuje americkému dronu MQ-1 Predator. Dĺžka ruského stroja je 8 m, výška 3 m a rozpätie krídel 16 m.

Prototyp poháňa rakúsky motor Rotax 914 s výkonom 115 koní. Sériovo vyrábané lietadlá by mali byť vybavené motorom APD-100/120 od ruskej firmy Agat.

Maximálna vzletová hmotnosť dronu je 1 000 kg, pričom maximálne užitočné zaťaženie predstavuje 250 kg. Orion letí rýchlosťou až 200 km/h a jeho dostup je približne 7 500 m. Pri štandardnom užitočnom zaťažení (60 kg) dokáže hliadkovať až 24 hodín. Pracovníci pozemnej riadiacej stanice môžu ovládať lietadlo prostredníctvom rádiostanice na vzdialenosť 250 km.

Lietadlo je vybavené prieskumným a zameriavacím systémom MOES s hmotnosťou 56 kg. Systém pozostáva z dvoch infračervených kamier, jednej TV kamery a laserového diaľkomera/značkovača.[2]

Používatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Rusko Rusko

Špecifikácie[upraviť | upraviť zdroj]

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Posádka: 0
  • Dĺžka: 8 m
  • Rozpätie: 16 m
  • Výška: 3 m
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 1 000 kg
  • Užitočné zaťaženie: 200 kg
  • Motor: 1 x Rotax 914 s výkonom 115 koní (v budúcnosti APD-100/120)

Výkony[upraviť | upraviť zdroj]

  • Maximálna rýchlosť: 200 km/h
  • Dostup: 7 500 m[4]
  • Akčný rádius: 250 km
  • Letová vytrvalosť: 24 hodín pri užitočnom zaťažení 60 kg

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Pri Riazani havaroval ruský dron Orion
  2. Ruský "Predator" ide do výroby
  3. Министерство обороны России подписало серийный контракт на закупку БЛА «Орион» [online]. 27.8.2020. Dostupné online.
  4. Бесчеловечная война