Krvavá nedeľa (1972)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Pohľad na štvrť Bogside v meste Derry

Krvavá nedeľa bol masaker v meste Derry v Severnom Írsku, pri ktorom bolo dňa 30. januára 1972 príslušníkmi 1. práporu britského výsadkového pluku (1st Battalion of the British Parachute Regiment) postrelených 27 účastníkov protestného pochodu usporiadaného Severoírskou asociáciou pre občianske práva. Zásahu velil podplukovník Derek Wilford a zodpovednosť za zásah niesol aj druhý veliaci dôstojník kapitán Mike Jackson. Trinásť osôb, z toho sedem maloletých, zomrelo na mieste, ďalšia obeť zomrela na následky zranení z daného dňa po štyri a pol mesiacoch, dvaja protestujúci boli zranení vojenskými vozidlami. Mnoho svedkov vrátane prizerajúcich a novinárov uviedlo, že všetci ranení a mŕtvi boli bez zbraní, päť z nich bolo zastrelených do chrbta.

Britská vláda v danej veci viedla dve vyšetrovania. Prvá vyšetrovacia komisia bola zostavená krátko po udalosti a viedol ju sudca John Passmore Widgery. Po prešetrení veci vydala správu, v ktorej sa postavila na stranu britských orgánov a zasahujúcich vojakov. Správa bola z mnohých strán kritizovaná, že záležitosť bola zametená pod koberec. Nové vyšetrovanie sa začalo v roku 1998 a viedol ich sudca Mark Oliver Saville. O novom vyšetrovaní rozhodol premiér Tony Blair pod tlakom príbuzných obetí. Zverejnenie výsledkov druhého vyšetrovania sa očakávalo v lete 2007, potom v roku 2009, neskôr bolo presunuté na marec 2010.

Kampaň Dočasnej IRA proti zotrvaniu Severného Írska ako súčasti Spojeného kráľovstva síce začala už dva roky pred Krvavou nedeľou, ale masaker z 30. januára 1972 posilnil jej vážnosť a znamenal aj príliv nových členov. Krvavá nedeľa je jednou z najvýznamnejších udalostí počas Problémov, a to zrejme aj z dôvodu, že zásah proti demonštrantom realizovala armáda, že mu bola venovaná značná publicita, a že sa dostal do povedomia širokej verejnosti.

Priebeh udalostí[upraviť | upraviť zdroj]

Veľa detailov z tohto dňa je v rozpore, nesúhlasia ani uvádzané počty účastníkov pochodu. Podľa organizátorov na mieste bolo 30 000 protestujúcich. Lord Widgery uviedol, že účastníkov protestu bolo len 3000 až 5000. V knihe Cesta ku Krvavej nedeli miestni lekár Dr. Raymond McClean odhadol počet demonštrantov na 15 000, rovnaký počet ako uvádzala aj Bernadette Devlin McAliskey v britskom parlamente.

Pôvodný trasa pochodu mala viesť k radnici, ale kvôli armádnym barikádam bola zmenená smerom k Free Derry Corner. Malá skupinka teenagerov sa od hlavnej časti pochodu oddelila a postupovala k radnici. Následne mladíci napadli armádnu barikádu kameňmi a vykrikovali po vojakoch rôzne urážky. Bolo proti nim nasadených vodné delo, slzný plyn a streľba gumovými projektilmi. Takýto konflikt nevybočoval z priebehu obdobných incidentov medzi vojakmi a mladými protestujúcimi, podľa prizerajúcich svedkov nebolo napádanie vojakov nijako zvlášť intenzívne. Na William Street boli postrelení dvaja ľudia.

Niekedy v tom čase mali do armádneho centra velenia doraziť správy o tom, že v oblasti pôsobí ostreľovač Írskej republikánskej armády. Bol vydaný rozkaz na ostrú streľbu a na Chamberlain Street bol zastrelený mladík, ktorý v dave utekal pred postupujúcimi vojenskými oddielmi. Touto prvou obeťou bol John Duddy, bol zastrelený do chrbta, keď prebiehal okolo kňaza Edwarda Dalyho. Útoky na britských vojakov silneli a časom bol vydaný rozkaz na mobilizáciu oddielov, aby vykonali zatýkanie. Došlo k prenasledovaniu zadnej časti hlavnej pochodujúce skupiny na okraji oblasti Free Derry Corner.

Napriek rozkazu na zastavenie paľby vojaci pod velením majora Teda Lodena do utekajúceho davu vypálili cez stovku dávok. Bolo zabitých ďalších dvanásť ľudí, mnoho z nich keď sa pokúšali pomôcť tým, ktorí spadli na zem. Ďalších štrnásť osôb bolo zranených, z toho dvanásť v dôsledku streľby a dvaja ľudia boli zrazení obrnenými transportérmi.

Mŕtvi[upraviť | upraviť zdroj]

  • Pamätník obetiam Krvavej nedele
    John "Jackie" Duddy (17) – zastrelený do oblasti pŕs na parkovisku pri Rossvillských bytov, štyri svedkovia vyhlásili, že Duddy bol neozbrojený a utekal preč od výsadkárov, keď ho zabili, traja zo svedkov videli vojaka, ktorý na Duddyho úmyselne zamieril
  • Patrick Joseph Doherty (31) – zastrelený spredu, keď sa plazil do bezpečia na nádvorí Rossvilleských bytov. Doherty bol zachytený na sérii fotografií francúzskeho novinára Gillesa Peressa, napriek svedectvu "vojaka F", ktorý tvrdil, že strieľal na muža, ktorý držal pištoľ a strieľal z nej, Lord Widgery uznal, že podľa fotografií bol Doherty neozbrojený, testy na zvyšky strelného prachu na rukách boli negatívne
  • Bernard McGuigan (41) – zastrelený do zadnej časti hlavy, keď išiel pomôcť Patrickovi Dohertymu, na vojakov mával bielou vreckovkou, aby dal najavo, že má mierumilovné zámery
  • Hugh Pious Gilmore (17) – zastrelený do pŕs, keď bežal od výsadkárov na Rossville Street, Lord Widgery uznal, že snímka odfotená niekoľko sekúnd po jeho zásahu potvrdila svedecké výpovede, že bol neozbrojený, testy na zvyšky strelného prachu tiež u neho boli negatívne
  • Kevin McElhinney (17) – zastrelený zozadu počas toho, ako sa plazil do bezpečia pri vstupe do Rossvillských bytov. Dvaja svedkovia vyhlásili, že aj tento mladík bol neozbrojený
  • Michael G. Kelly (17) – zastrelený do brucha, keď stál tesne vedľa štrkovej barikády pred Rossvillskými bytmi, Lord Widgery uznal, že Kelly bol neozbrojený
  • John Pius Young (17) – zastrelený do hlavy počas toho, ako stál na štrkovej barikáde, dvaja svedkovia tvrdili, že bol neozbrojený
  • William Noel Nash (19) – zastrelený do pŕs blízko barikády, podľa svedkov bol neozbrojený a bol zastrelený vo chvíli, keď chcel inému poskytnúť pomoc, podľa Widgeryho bol Nash pravdepodobne zastrelený civilistom, ktorý strieľal na vojakov
  • Michael M. McDaid (20) – zastrelený do tváre na barikáde, keď odchádzal od výsadkárov, podľa balistickej dráhy strely bol zastrelený vojakom z Derryských hradieb
  • James Joseph Wray (22) – najprv zranený a následne zastrelený z menšej vzdialenosti, keď ležal na zemi, podľa svedkov, ktorí neboli pred Widgeryho komisiu predvolaní, Wray pred druhým výstrelom kričal, že nemôže pohnúť nohami
  • Gerald Donaghy (17) – zastrelený do brucha, keď utekal do bezpečia medzi Glenfada Park a Abbey Park, Donaghyho prizerajúci vzali do susediaceho domu, kde bol prehliadnutý doktorom, s cieľom identifikovať ho boli bezvýsledne prehľadané jeho vrecka, na neskoršej policajnej fotografií Donaghyho mŕtvoly je zachytená klincová bomba v jeho vrecku, ale pri predchádzajúcej prehliadke jeho vreciek nebola žiadna bomba nájdená, nič také nevidel ani vojenský zdravotnícky úradník (vojak 138), ktorý konštatoval Donaghyho smrť, Donaghy bol členom Fianna Éireann, Paddy Ward pri svedectve pred Savillovou vyšetrovacou komisiou vyhlásil, že niekoľko hodín pred Donaghyho smrťou mu dal dve klincové bomby
  • Gerald (James) McKinney (34) – zastrelený bezprostredne po Gerald Donaghym, svedkovia tvrdili, že McKinney bežal za Donaghym, a keď videl Donaghyho padnúť, zastavil sa, dal ruky hore a kričal: "Prosím, nestrieľajte!", Potom bol zastrelený do pŕs
  • William A. McKinney (27) – zastrelený zozadu, keď sa pokúšal pomôcť Gerald McKinneymu (nie sú príbuzní), opustil úkryt, aby pomohol staršiemu mužovi
  • John Johnston (59) – zastrelený na William Street 15 minút pred začiatkom streľby, Johnson zomrel na následky zranení o 4,5 mesiace neskôr, ide o jedinú obeť, ktorá nezomrela na mieste

Postoje a analýzy[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa oficiálneho stanoviska armády, podaného nasledujúceho dňa v Dolnej snemovni ministerstva vnútra, výsadkári reagovali na ohrozenie zo strany osôb podozrivých z členstva v IRA, ktoré boli ozbrojené strelnými zbraňami a klincovými bombami. Ale všetci očití svedkovia (účastníci pochodu, miestni obyvatelia, britskí a írski novinári, iba s výnimkou vojakov) zhodne tvrdili, že vojaci strieľali do neozbrojeného davu alebo sa zameriavali na osoby, ktoré unikali alebo starali o zranených, hoci na vojakov nikto nestrieľal. Žiadny britský vojak neutrpel strelné zranenia, neboli nájdené žiadne guľky alebo klincové bomby, ktoré by podporili tvrdenia vojakov.

V reakcii na masaker rozzúrený dav vypálil britskú ambasádu v Dubline. Britsko-írske vzťahy sa dostali do jednej z najhlbších kríz a írsky minister zahraničných vecí Patrick Hillery podnikol špeciálne cestu do New Yorku, kde u Organizácie spojených národov požadoval angažmán organizácie v severoírskych "problémoch".

Hoci sa pochodu zúčastnila rad členov IRA (ako z OIRA tak aj z PIRA), bolo tvrdené, že všetci boli neozbrojení, lebo určitý konflikt s výsadkármi bol očakávaný. Poslanec Ivan Cooper vopred sľúbil, že v blízkosti pochodujúcich nebudú žiadni ozbrojení členovia IRA. Mnoho výsadkárov pri vyšetrovaní vypovedalo, že ich nadriadení upozorňovali na možné prestrelky a povzbudzovali ich, aby "si získali nejaké zárezy" (za zabitie). Podľa výpovede kňaza Edwarda Dalyho a ďalších svedkov jeden muž strieľal z revolvera smerom k výsadkárom. Neskôr bol identifikovaný ako člen oficiálnej IRA a tiež bol vyfotený, ako vyťahuje zbraň, ale zjavne nebol zameraný ani videný vojakmi. Pri vyšetrovaní sudca Savilleho boli uvádzané aj rôzne ďalšie informácie o ozbrojených osobách angažovaných v incidente.

Koroner pre mesto Derry Hubert O'Neill (major britskej armády vo výslužbe) dňa 21. augusta 1973 v súvislosti s ukončením vyšetrovania príčin úmrtí obetí zverejnil vyhlásenie. Uviedol:

Pripadá mi to, akoby armádu toho dňa chytil amok a začala strieľať bez rozmýšľania, čo práve robí. Strieľali na nevinných ľudí. Títo ľudia sa možná zúčastnili zakázaného pochodu, ale to neospravedlňuje zasahujúce oddiely, aby bezhlavo viedly ostrú streľbu. Bez váhania by som povedal že to bola čistá nefalšovaná vražda.

Dva dni po Krvavej nedeli parlament prijal rezolúciu o zavedení špeciálneho vyšetrovania incidentu a následne premiér Edward Heath do čela vyšetrovanie povolal vrchného sudcu lorda Widgeryho. Mnoho svedkov cielene vyšetrovanie bojkotovalo, pretože nemali dôveru vo Widgeryho nestrannosť, ale nakoniec sa nechali presvedčiť a riadenia sa zúčastnili. Widgeryho narýchlo vytvorená správa bola spracovaná v priebehu desiatich týždňov (10. apríla) a zverejnená počas jedenástich týždňov (19. apríla). Podporovala opis udalostí podaný armádou. Medzi dôkazmi predloženými komisii boli výsledky parafínových testov, ktoré sa používajú na odhalenie zvyškov olova po použití strelnej zbrane, a fakt, že klincové bomby boli nájdené na tele jedného zabitého. Testy oblečenia jedenástich obetí na stopy po výbušninách boli negatívne, u zostávajúcej obete testy neboli vykonané, pretože šaty boli vypraté. Mnoho Írov a svedkov udalosti spochybňovalo závery správy a považovalo ju za "zametanie veci pod koberec". V neskoršej dobe bolo všeobecne uznávané, že klincové bomby vyfotené u Gerarda Donaghyho tam boli naaranžované až po jeho smrti a že stopy po streľbe na niektorých telách obetí pochádzali od samotných vojakov, ktorí s telami manipulovali, alebo že prítomnosť olova na rukách Jamesa Nasha možno jednoducho vysvetliť tým, že pri svojom povolaní používal spájku na báze olova. A tiež v roku 1992 premiér John Major v liste severoirskému politikovi Johnovi Humovi uviedol:

Vláda v roku 1974 objasnila, že na zabitých z 'Krvavej nedele' treba prihliadať ako na to že boli zastrelení, keď manipulovali so strelnými zbraňami alebo výbušninami. Dúfam, že rodiny usmrtených prijmú toto uistenie.

V januári 1997 britská televízia Channel 4 priniesla správu, ktorá hlásala, že príslušníci Kráľovského pluku Anglov (Royal Anglian Regiment) tiež viedli streľbu na protestujúcich a že by mohli byť zodpovední za smrť troch zo štrnástich obetí.

Vplyv na severoírske spory[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek sporom sa všetky zainteresované strany zhodujú, že Krvavá nedeľa spôsobila negatívny zvrat v osude Severného Írska. Harold Wilson, predák opozície v Dolnej snemovni, zopakoval svoje presvedčenie, že jediným riešením problémov je zjednotenie celého Írska. William Craig, severoírsky minister vnútra, navrhol, aby časť mesta Derry na západnom brehu bola prisúpená Írskej republike.

Keď pôvodne britská armáda prišla do Severného Írska, bola vítaná katolíkmi ako neutrálna sila, ktorá ich ochráni pred protestantskými bandami predstavovanými policajnými silami Kráľovskej ulsterskej polície a B-Specials. Po Krvavej nedeli sa katolíci od armády odvrátili a už nebola vnímaná ako ochranca, ale ako nepriateľ. Mladí nacionalisti boli viac priťahovaní extrémistickými republikánskymi skupinami. V situácii, keď Oficiálna IRA a Oficiálna Sinn Féin opustili hlavný prúd írskeho nacionalizmu a republikanizmu smerom k marxizmu, Dočasná IRA začala získavať podporu nespokojných radikalizujúcich sa mladých ľudí.

V nasledujúcich dvadsiatich rokoch Dočasná IRA a ďalšie menšie republikánske skupiny ako Írska národná oslobodzovacia armáda začali ozbrojenú kampaň proti Britom, a to proti policajnej organizácii Kráľovská ulsterská polícia, britskej armáde a jej Ulsterskému obrannému pluku (Ulster Defence Regiment), ako aj proti protestantom všeobecne a proti unionistickým predstaviteľom. Medzi polovojenskými organizáciami nacionalistov / republikánov a unionistov / lojalistov (Ulsterské obranné združenie, Ulsterské dobrovoľnícke sily) sa rozhorela zatrpknutá a krutá vojna, ktorá si vyžiadala tisíce obetí. Ako príklady zverstiev teroristov možno uviesť zavraždenie troch členov Katolíckej popovej skupiny Miami Showband členmi polovojenskej organizácie UVF, ktorí zároveň oficiálne pôsobili ako príslušníci Ulsterského obranného pluku a pri svojej akcii boli oblečení v uniformách pluku, na druhej strane zase príslušníci Dočasnej IRA bombovým atentátom zabili veteránov druhej svetovej vojny a ich rodiny, ktorí navštívili pamätník v meste Enniskillen.

Oficiálne ukončenie násilia zo strany niektorých hlavných polovojenských skupín na základe Veľkopiatokovej dohody (1998) a nové prešetrenie udalostí Savilleho vyšetrovacou komisiou dáva nádej k zahojeniu rán, ktoré po Krvavej nedeli zostali.

Reakcia umelcov[upraviť | upraviť zdroj]

Pamiatke masakru bolo venovaných niekoľko piesní, napr. „Sunday Bloody Sunday“ z roku 1983 hudobnej skupiny U2, „Bloody Sunday“ celtic metalovej skupiny Cruachan či „Bloody Sunday“ punkovej hudobnej skupiny Stiff Little Fingers. Na albume Johna Lennona Sometime In New York City sa objavila pieseň "Sunday Bloody Sunday", ktorá je inšpirovaná udalosťou, a ďalej pieseň „The Luck of the Irish“, ktorá sa zaoberá írskym konfliktom všeobecne. Lennon bol írskeho pôvodu rovnako ako Paul McCartney, ktorý krátko po Krvavej nedeli uverejnil pieseň s názvom „Give Ireland Back to the Irish“ vyjadrujúci názory na severoírsky problém. Bola to jedna z mála McCartneyho piesní, ktoré boli zakázané BBC.

O udalostiach boli tiež v roku 2002 natočené dva filmy: Bloody Sunday (r. Paul Greengrass) s Jamesom Nesbitt v hlavnej úlohe a Sunday od Charlesa McDougalla. Ich opísanie udalostí sa blíži skôr k názorom protestujúcich a svedectvom v masmédiách ako k oficiálnym vysvetleniam britskej armády.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Krvavá neděle (1972) na českej Wikipédii.