Kyjatická kultúra

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Kyjatická kultúra alebo kyjatický typ bola archeologická kultúra na juhu stredného Slovenska, na Gemeri a v priľahlom Maďarsku od 1100 pred Kr. (prelom Ha A1 a Ha A2) do cca 750/700 pred Kr., teda v neskorej bronzovej dobe.

Je to súčasť okruhu mladších juhovýchodných popolnicových polí (JVPP). Pomenovaná je podľa náleziska Kyjatice. Kyjatická kultúra zanikla s koncom neskorej bronzovej doby, jej územie potom asi dvesto rokov zostalo vyľudnené, iba severnejšie oblasti zaujala lužická kultúra. Kyjatickou kultúrou končí 2700 rokov trvajúci hiát v osídlení regiónu Slovenského krasu. Sídliská mala neopevnené nížinné, opevnené výšinné a jaskyne. Na opevnených výšinných sídlach (hradiskách) spracúvali bronz, nížinné sídla boli poľnohospodárske. V jaskyniach sa našli masky z ľudských a zvieracích lebiek, zrejme súvisiace s mágiou a kultom.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Vyformovala sa z domáceho pilinského substrátu s prvkami a impulzmi zo susedných kultúr. Za priamy impulz zmien je považovaná expanzia z prostredia gávskej kultúry do mladopilinského prostredia v stupni Hallstatt A1 (HA1). Neskoršie sa na jej vývoji podieľala lužická kultúra a čiastočne kultúry stredodunajských popolnicových polí. Pomenovaná je podľa eponymnej lokality v Kyjaticiach.

Rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]

Nositelia kyjatickej kultúry sídlili na dnešnom juhu stredného Slovenska a v severnej časti stredného Maďarska. Severná a západná hranica sa zhoduje s hranicou rozšírenia pilinskej kultúry. Osídlená bola Ipeľská, Lučenská a Rimavská kotlina, Krupinská planina, Cerová vrchovina a južné svahy západnej časti Slovenského rudohoria. V Maďarsku tvorí jej západnú hranicu pahorkatina Gödöllő, resp. údolie Ipľa. Južná hraničná línia prebiehala pozdĺž Mátry a Bukových hôr. Východnú hranicu tvoril Slovenský kras a rieky Bodva a Slaná, v Maďarsku je osídlenie doložené až po Hornád. Osídlenie nezasahovalo do Košickej kotliny. V severnom Maďarsku žil ľud kyjatickej kultúry predovšetkým v kotlinách a údoliach riek Ipľa, Rimavy, Slanej, Bodvy a Hornádu a osídlil oblasti menovaných pohorí. Základnými sídliskovými formami boli otvorené nížinné sídliská, jaskynné sídliská a výšinné sídliská často fortifikované – hradiská. Z celého územného rozšírenia tejto kultúry poznáme približne 300 lokalít, z ktorých len niekoľko bolo skúmaných systematicky (Radzovce, Kyjatice).

Osídlenie zaberá druhú polovicu mladšej doby bronzovej a neskorú dobu bronzovú (stupne HA1/HA2-HB/HC1), čo v absolútnom datovaní zahŕňa obdobie 1100 – 750/700 pred Kr.

Dejiny bádania[upraviť | upraviť zdroj]

O prvých pamiatkach z obdobia mladšej a neskorej doby bronzovej, ktoré prináležia kyjatickej kultúre informovala B. Němcová v Slovenských starožitnostiach. Pamiatky kyjatickej kultúry sa evidovali počas desaťročia spolu s pilinskými nálezmi. Jan Eisner ich zahrnul do mladšieho tzv. pokoradzkého stupňa pilinskej kultúry. Takisto keramiku kyjatickej kultúry zo Silickej ľadovej jaskyne spájal s pilinskou kultúrou J. Böhm. P. Patay taktiež pokladal tento materiál za mladší prejav pilinskej kultúry a N. Kalicz ju spájal s gávskou kultúrou.

Súhrnnú klasifikáciu podal J. Paulík v roku 1962 a použil termín kyjatická kultúra. Počiatky kyjatickej kultúry datoval do HA1/HA2 a koniec datoval do obdobia objavenia sa tráko-kimerských kmeňov. Geneticky odôvodnil kyjatickú kultúru z domácej pilinskej zložky spolu s vplyvmi gávskej a podolskej, ale ako hlavnú zložku uvádzal lužickú kultúru.

Zásadné poznatky na vznik kyjatickej kultúry priniesli výskumy V. Furmánka (Radzovce, Kyjatice). Zdôvodnil opodstatnenosť vyčlenenia kyjatickej kultúry a preukázal genetickú nadväznosť oboch kultúr na keramickom materiáli z pohrebiska v Radzovciach. Vďaka prieskumom a záchranným akciám V. Furmánka sa podarilo zachytiť viacero hradísk a sídlisk kyjatickej kultúry.

Rozborom materiálu zo severného Maďarska potvrdil oprávnenosť vyčlenenia tejto kultúry T. Kemenczei. Dodal, že kyjatická kultúra vznikla zmiešaním pilinskej a lužickej kultúry s vplyvmi stredodunajskými. Pri monografickom spracovaní v roku 1984 zdôraznil úlohu lužickej kultúry, pričom v oblasti Slanej a Hornádu uvažuje priamo o expanzii.

Sídliská[upraviť | upraviť zdroj]

Sú situované predovšetkým v údoliach riek a v kotlinách, na miernych vyvýšeninách alebo svahoch, v blízkosti vodných tokov a často na tých istých polohách, kde boli aj sídliská pilinskej kultúry. Sídliská svojím charakterom svedčia o usadlom spôsobe života, chove zvierat a vyspelom poľnohospodárstve. Materiál z otvorených sídlisk je známy väčšinou z povrchových zberov a prieskumov. Systematický výskum sa viedol na sídliskách v Radzovciach, čiastočne v Kyjaticiach, Stránskej a Čelovciach. Dlhodobejší výskum sa viedol na výšinnom sídlisku Hradová v Tisovci.

Na území Maďarska sa skúmali sídliská v Sajószentpéteri, Hangony, Mátraszőlős.

Jaskyne[upraviť | upraviť zdroj]

Sídliskovým fenoménom nositeľov kyjatickej kultúry je osídlenie jaskýň v neskorej dobe bronzovej. Oblasť rozšírenia tejto kultúry zahŕňa aj krasovú oblasť Slovenska a geograficky s ňou súvisiace severomaďarské jaskyne v Bukových horách a Bakonskom pohorí. Vďaka bádateľskej činnosti J. Bártu bola väčšina z nich preskúmaná a zozbieraný archeologický materiál (Chvalovská, Jasovská jaskyňa, Majda-Hrašková, Majkova jaskyňa, Silická Ľadnica). K posledne objaveným jaskynným lokalitám patrí jaskyňa Praslen v Rybníku.

Takmer vo všetkých obývateľných jaskyniach Bukových hôr z územia Maďarska sa objavili nálezy prislúchajúce kyjatickej kultúre  – napr. Szendrő, Szeleta-Miskolc, Baradla-Aggtelek. K interpretácii viacerých jaskynných lokalít ako miest kultových praktík dokladajú najmä antropologické nálezy so stopami násilných zásahov – Majda-Hrašková, Kostrová jaskyňa, Chvalovská jaskyňa.

Opevnené sídliská[upraviť | upraviť zdroj]

Vo všeobecnosti sa dá povedať, že obyvateľstvo sa k stavbe opevnených sídlisk rozhodovalo z troch podstatných dôvodov: na obranu proti nepriateľským útokom, na kontrolu obchodných ciest alebo z nevyhnutnosti hospodárskych čí politických centier.

Budovanie výšinných hradísk s mohutnou fortifikáciou sa na území kyjatickej kultúry zachytilo vo viacerých prípadoch, najmä v neskorej dobe bronzovej (HB). Markantným rozdielom medzi jednotlivými hradiskami je ich veľkosť. Niektoré areály hradísk nedosahujú ani veľkosť 0,5 ha (Breznička – „Hrádok“, Hradište – „Hrádok“, Kotmanová – „Pohanský hrad“, Šivetice – „Múrik“, Točnica – Uderiná – „Hradište“). Reprezentujú tzv. skupinu opevnených útočíšť – refúgiá. Ich opevnenie pozostávalo z valu, niekedy len na jednej strane a z priekop, ale využívali najmä prírodné danosti terénu. Hradiská s väčšou rozlohou, s mohutnejšou fortifikáciou a stopami výrazného osídlenia boli zväčša osídlené aj v nasledujúcich obdobiach (t.z. Vekerzug, Kelti, Slovania). Ako opevnenie slúžil systém priekop, zemné valy a vhodná konfigurácia terénu. Ľud kyjatickej kultúry si hradiská budoval na vysokých kopcoch a horských planinách. Na území Slovenska evidujeme hradiská na lokalitách Bôrka-"Vrania skala", Horné Plachtince-"Pohanský vrch", Ľuboreč-"Lysec" a Málinec-"Zámok".

Počiatok osídlenia opevnených sídlisk z územia Maďarska datuje viacero bádateľov do stupňa HA1, ktorý ešte zahŕňa mladopilinský stupeň (Benczúrfalva-(Szécsény-) Majorhegy). Na území Maďarska si ľud kyjatickej kultúry budoval hradiská v oblasti pohorí Börzsöny, Cserhát, Mátry a Bukových hôr. Z Bukových hôr sú známe opevnené sídliská Felsőtárkány-Várhegy, Szilvásvárad-Töröksánc a Bükkszentlászló-Nagysánc. Na posledne menovanom sa našli dva hromadné nálezy bronzov. Zánik hradísk kyjatickej kultúry v Maďarsku je možné sledovať v istom časovom predstihu zániku hradísk z územia Slovenska. Je pravdepodobné, že tento jav súvisí s tlakom a posunom stepných etník z východu v období trácko-kimerských vplyvov v priebehu neskorej doby bronzovej (HB1 až HB2).

Pohrebiská[upraviť | upraviť zdroj]

Nositelia kyjatickej kultúry pochovávali na plochých žiarových pohrebiskách. Pochovávanie kontinuálne nadväzuje na pohrebiská ľudu pilinskej kultúry. Najrozsiahlejším skúmaným pohrebiskom je pohrebisko pilinskej a kyjatickej kultúry v Radzovciach (spolu 1334 hrobov – 255 patrí kyjatickej kultúre, 30 hrobov patrí prechodnému pilinsko-kyjatickému horizontu). Vo všeobecnosti sa považujú pre staršiu fázu charakteristické skrinkové hroby, ktoré tvorili kompaktnú skrinku. Vo vyvinutej fáze nahradilo skrinku obloženie hrobu kameňmi, ktoré vyznačovali pôvodný pôdorys hrobovej jamy a v časti hrobov bol iba plochý kameň, ktorý slúžil ako podložka pre popolnicu. V záverečnej fáze sa už obkladanie kameňmi nevyskytuje. V pohrebnom ríte ľudu kyjatickej kultúry sa vyskytujú aj kenotafy. Z územia kyjatickej kultúry sa doteraz eviduje dokopy vyše 40 pohrebísk. K významným patria pohrebiská v Kyjaticiach, Podrečanoch, Radzovciach a nedávno skúmanej Cinobani. Z maďarského územia boli skúmané pohrebiská v Szajle, Ózde a Salgótarján-Zagyvapálfalve.

Zánik kyjatickej kultúry a počiatky novej epochy – železnej doby (halštatskej)[upraviť | upraviť zdroj]

Usadenie sa „tráko-kimerských“ skupín v severnej časti Veľkej maďarskej nížiny prinieslo so sebou na územie kyjatickej kultúry dôležité zmeny. Tieto skupiny obyvateľstva prenikli od severného pobrežia Čierneho Mora pozdĺž dolného Dunaja a Tisy do Veľkej maďarskej nížiny, na územie ľudu gávskej kultúry, ale usadili sa aj na území obývanom kyjatickým obyvateľstvom na úpätí Mátry a Bukových hôr. Domáce obyvateľstvo si ukladalo v tomto období množstvo depotov bronzových predmetov typu Hajdúböszörmény (podľa A. Mozsolics- HB1). Horská oblasť nebola týmito etnickými skupinami dotknutá, takže tam mohol prežívať ľud kyjatickej kultúry.

V priebehu neskorej bronzovej doby sa v priestore juhozápadného Slovenska objavuje osobitá skupina pamiatok mezőcsátskej kultúry. Je zachytená len v kostrových hroboch pre nich s typickým vybavením. Hrob z Ivanky pri Nitre obsahoval centrálnu nádobu kyjatického typu.

Zánik kyjatickej kultúry je dosiaľ nevyriešený. Výskyt kyjatickej keramiky v mezőcsátskych hroboch je dokladom o prežívaní pravdepodobne len niekoľkých skupín ľudu kyjatickej kultúry, ale na druhej strane je možné, že kyjatická kultúra prežíva v horských oblastich Slovenska až na začiatok halštatskej doby. Na území Maďarska zanikajú hradiská o niečo skôr, čo by sa dalo vysvetliť tlakom spomínaných cudzích kmeňov.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]