Kylón z Atén

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Kylón (starogr. Κύλων – Kylón) bol aténsky štátnik, v roku 640 pred Kr. víťaz olympijských hier v behu na dve stadiá.[1]

Kylón pochádzal z vplyvnej aténskej aristokratickej rodiny.[2] Na 35. olympijských hrách zvíťazil v behu na dve stadiá.[1] Keďže v starovekom Grécku olympijské víťaztvo zaujímalo na stupnici výkonov dosiahnutých človekom rovnaké miesto ako víťazstvo vojvodcu vo vojne,[3] Kylón už mal potom v spoločnosti Atén vyhradené miesto medzi najpoprednejšími občanmi.[3][4] Okolo roku 632 pred Kr. zneužil svoju popularitu a pokúsil sa o štátny prevrat.[1][2][5]

Antický historik Thukydides uvádza, že Kylón sa oženil s dcérou tyrana Theagena z Megary.[2][6] Keď sa potom Kylón radil v delfskej veštiarni, vyveštili mu, aby sa zmocnil Akropoly v Aténach počas najväčšieho Diovho sviatku.[2] Od svojho svokra Teagena dostal následne vojsko a so svojimi spoločníkmi sa v deň olympijských hier zmocnil Akropoly, vo viere, že sa mu veštba splní a stane samovládcom. O tom však, že o akom Diovom sviatku sa vo veštbe hovorilo, Kylón nerozmýšľal. V Atike sa konávali tzv. diasie, sviatky na počesť Dia Meilichia, ktoré sa pokladali za najväčšie sviatky Dia Milostivého. Celý okolitý ľud počas sviatkov prinášal do Atén obete, nie krvavé, ale posvätené domáce pečivo. Keď sa potom Aténčania dozvedeli, že vidiečania prišli do mesta a obsadili Akropolu, Kylóna a jeho spojencov obkľúčili a ochranu Akropoly zverili deviatim archontom (pod vedením archonta Megakla z rodu Alkmeónovcov).[5] Kylón a jeho stúpenci začali onedlho trpieť nedostatkom potravín a vody. Kylónovi a jeho bratovi sa nakoniec podarilo ujsť, ale ostatní, ktorým hrozila smrť hladom začali prosiť pri oltári bohyne Atény o záchranu. Keď sa aténski strážcovia dozvedeli, že obliehaní môžu zomrieť na posvätnom mieste, odviedli ich odtiaľ so sľubom, že sa im nič nestane, ale vzápätí ich všetkých pobili.[2] Podľa historika Herodota medzi obeťami tejto vraždy bol aj Kylón.[4] Dôsledkom toho privolali na seba Alkmeónovci dedičnú kliatbu, ktorá sa v Aténach často pripomínala pri politických roztržkách.[5]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Eusebios, Kronika 2,193.[1]
  2. a b c d e Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny I-IV. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. 90.
  3. a b Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. 77-043-86. S. 169.
  4. a b Herodotos, História, 5,71.
  5. a b c Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 69.
  6. Pausanias, Periégésis tés Hellados, 1,40,1.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]