Kyréné (Líbya)
| Archaeological Site of Cyrene* | |
|---|---|
| Lokalita Svetového dedičstva UNESCO | |
 | |
| Ruiny Kyréné | |
| Štát |  |
| Typ | kultúrna pamiatka |
| Kritériá | ii, iii, vi |
| Identifikačné č. | 190 |
| Región** | Afrika |
| Súradnice | 32°49′30″S 21°51′29″V / 32,82500°S 21,85806°VSúradnice: 32°49′30″S 21°51′29″V / 32,82500°S 21,85806°V |
| História zápisu | |
| Zápis | 1982 (6. zasadnutie) |
| V ohrození | od 2016 |
| * Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva. ** Klasifikované regióny podľa UNESCO. | |
Kyréné alebo Kyréna (starogr. Κυρήνη – Kyréné; dnes Šachát v Líbyi) bolo jedno z najvýznamnejších starovekých gréckych miest v severnej Afrike. Rozkladalo sa na vyvýšenine v úrodnom a zelenom údolí pohoria Džabal Achdar vo východnej Líbyi. Bolo zakladajúcim a najväčším mestom regiónu Kyrenaika, ktorý po ňom dostal aj svoje meno.[1] Od roku 1982 je zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO.[2]
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]Založenie mesta
[upraviť | upraviť zdroj]Okolo roku 700 pred Kr. sa rodák z gréckeho ostrova Théra (dnešný Santorin) radil s delfskou vešticou. Slávna Pýtia mu odporúčala „založiť mesto v Líbyi“. Keďže na Thére nikto netušil, kde sa Líbya nachádza, žiadosť ostala nevypočutá, o čom informuje aj dejepisec Hérodotos (Dejiny IV, 150). Až sedemročné sucho prinútilo skupinu kolonistov pod vedením aristokrata Batta I. vyraziť na juh.[3]
Gréci sa po počiatočných neúspechoch v roku 631 pred Kr. usadili v úrodnom údolí oblasti Džabal Achdar (Zelené hory). Battos I. sa stal prvým kráľom a zakladateľom dynastie Battiovcov.[4] Mesto ležalo približne štrnásť kilometrov od mora kvôli ochrane pred pirátmi a disponovalo vlastným prístavom s názvom Apollónia. Názov mesta pravdepodobne pochádza od prameňa Kyre, ktorý Gréci zasvätili Apolónovi, hoci mytológia ho neskôr odvodzovala od nymfy Kyrény.[3]
Hospodárstvo a kultúra
[upraviť | upraviť zdroj]Kyréné bola nesmierne bohatým mestom, čo dejepisec Strabón (Geografia 17, 3, 21) vysvetľoval kombináciou úrodnej pôdy a ideálnych podmienok na chov koní. Za kráľa Batta III. (Šťastného) došlo k ďalšej vlne osídľovania. Kyréné tvorila spolu s ďalšími kolóniami (Euhesperides, Taucheira, Barké a Apollónia) zoskupenie známe ako kyrénska Pentapolitana (Pentapolis – päť miest).[5]
Hospodárstvo a silfion
[upraviť | upraviť zdroj]Hlavným pilierom prosperity bol export obilia, vlny a vzácnej rastliny silfion (starogr. σίλφιον). Táto plodina rástla výhradne v Kyrenaike a pokusy o jej pestovanie inde zlyhali. V antike bola vysoko cenená ako gurmánska zelenina, liečivo a vyhľadávaný prostriedok na vyvolanie potratu. Vývoz silfionu bol taký kľúčový, že vyobrazenie jeho plodu v tvare srdca sa stalo znakom kyrénskych mincí (podobne ako sova na aténskych platidlách).[5] V rímskom období však rastlina v dôsledku klimatických zmien a nadmerného spásania pôdy vyhynula.[6]
Kultúra a veda
[upraviť | upraviť zdroj]Od 3. storočia pred Kr. mala Kyréné povesť centra učenosti s významnými lekárskymi a architektonickými školami. Miestnu filozofickú školu kyrénikov (hedonistov) založil Sokratov žiak Aristippos z Kyrény, ktorý učil, že najvyšším dobrom je hľadanie pôžitku spoločensky prijateľným spôsobom.[5][7] Mesto bolo rodiskom polyhistora Eratosthena, ktorý ako prvý vypočítal obvod Zeme. O význame mesta svedčia pozostatky obrovského Diovho chrámu a svätyne boha Apollóna.
Šport a preteky na vozoch
[upraviť | upraviť zdroj]Kyréné bola v gréckom svete preslávená chovom koní a majstrovstvom svojich vozatajov. Preteky na vozoch (tethrippon) boli v meste národným športom, čo dokazuje aj veľký hipodróm v blízkosti mesta. O víťazstvách kyrénskych kráľov a aristokratov v Olympii a Delfách písal básnik Pindaros, ktorý oslavoval ich kone ako najrýchlejšie v Líbyi.[8]
- Slávni olympijskí víťazi z Kyrény:
- Mnaseas z Kyrény (bežec, víťaz v roku 484 pred Kr.)
- Kratisthenes z Kyrény (tethrippon, 464 pred Kr.)
- Arkesilaos z Kyrény (tethrippon, 460 pred Kr. – posledný kráľ mesta)
- Eubótas z Kyrény (stadiodromos, 408 pred Kr., neskôr aj tethrippon)
- Póros z Kyrény (stadiodromos, 360 pred Kr.)
- Polykles z Kyrény (tethrippon, 348 pred Kr.)
- Annikeris z Kyrény (tethrippon, neznámy rok)[9]
Helenistické obdobie
[upraviť | upraviť zdroj]Rastúcu moc Kyrenaiky s obavami sledoval susedný Egypt. Kyrénčania si dlho udržiavali nezávislosť obratnou diplomaciou, najmä voči Peržanom. Autonómia mesta skončila až s príchodom Alexandra Veľkého. Po jeho smrti sa velenia ujal stratég Ofelas, ktorý vládol takmer nezávisle.[10]
V roku 276 pred Kr. sa vyhlásil za kráľa Magas, ktorý sa pokúsil o inváziu do Egypta. Neskôr mesto prešlo pod vplyv Ptolemaiovcov. Výraznou postavou bola Magasova dcéra Bereniké II.. Táto rázna princezná dala zavraždiť svojho prvého manžela Démétria po tom, čo zistila jeho pomer s jej matkou. Berenika II. bola úspešnou športovkyňou; dosiahla víťazstvo v pretekoch vozov na olympijských hrách. Neskôr sa vydala za Ptolemaia III. Euergetésa, čím sa Kyrenaika definitívne spojila s ptolemaiovským Egyptom.[10]
Rímska Kyréna
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 96 pred Kr. posledný kyrénsky kráľ Ptolemaios Apión zomrel bez dediča a svoje kráľovstvo formálne odkázal Rímu. Tento v tej dobe bežný diplomatický akt slúžil najmä na ochranu panovníka pred mocenskými ambíciami samozvaných nástupcov. Počas rímskych občianskych vojen, ktoré nasledovali po zavraždení Iulia Caesara, mesto nakrátko získalo autonómiu pod správou Kleopatry Selény, maloletej dcéry Marca Antonia a Kleopatry VII.[11]
V období včasného cisárstva začala Kyréné postupne strácať svoj hospodársky lesk. Jedným z hlavných dôvodov bolo vyhynutie vzácneho silfionu v dôsledku klimatických zmien a nadmerného spásania pôdy dobytkom (jednu z posledných nájdených rastlín dostal cisár Nero ako kuriozitu). Mesto bolo v tomto období domovom početnej židovskej komunity, ktorá sa zapojila do veľkých protirímskych povstaní v rokoch 70 a 117 po Kr. Krvavé potlačenie nepokojov Rimanmi si vyžiadalo množstvo obetí na oboch stranách. Z biblického kontextu je známa postava Žida menom Šimon z Kyrény, ktorého v Jeruzaleme prinútili pomôcť niesť kríž Ježišovi počas cesty na Golgotu.[11]
Bez strategického monopolu na obchod so silfionom nedokázala Kyréné konkurovať prístavom ako Kartágo alebo Alexandria. Ekonomický úpadok zavŕšila séria ničivých zemetrasení v 3. storočí a definitívne v roku 365, po ktorých obyvateľstvo stratilo motiváciu mesto obnovovať. Historik Ammianus Marcellinus opisuje Kyrénu v neskorom rímskom období už ako opustené miesto. Zvyšky kedysi veľkolepej metropoly definitívne zanikli v roku 643 počas arabských výbojov, kedy na ne zaútočili púštni nomádi.[11][4]
Kyréna dnes
[upraviť | upraviť zdroj]Ruiny starovekého mesta dnes čiastočne prekrýva moderná obec Šachát. Väčšina zachovaných pamiatok sa nachádza v zlom technickom stave, čo je dôsledkom nekontrolovaného plienenia a neodborných archeologických zásahov v 19. storočí. Situáciu výrazne zhoršila aj pretrvávajúca občianska vojna v Líbyi, ktorá ochromila pamiatkovú starostlivosť v regióne.[12]
Napriek nepriaznivým okolnostiam sa v lokalite podarilo objaviť množstvo vzácnych antických sôch a archeologický výskum, s výnimkou posledných desaťročí, priniesol dôležité poznatky o urbanizme mesta. Organizácia UNESCO v roku 1982 zapísala Kyréné na Zoznam svetového dedičstva a v roku 2016 ju pre pretrvávajúcu nestabilitu zaradila medzi ohrozené lokality. Očakáva sa, že po upokojení politickej situácie sa do Kyrény vrátia medzinárodné tímy bádateľov, aby pokračovali v odkrývaní tajomstiev tohto kedysi prosperujúceho stredomorského centra.[12][2]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Stefan Beil. Der Hyänenflüsterer vom Wasserfall. Norderstedt : Books on Demand, 2021. ISBN 9783752618242. S. 173.
- 1 2 Marina Gallinaro, Savino Di Lernia. ATLAS of Tadrart Acacus rock art. A UNESCO World Heritage site in southwestern Libya. Sesto Fiorentino : All'Insegna del Giglio, 2021. ISBN 9788892850910. S. 19.
- 1 2 Philip Matyszak. Stratené mestá starovekého sveta. Bratislava : IKAR, 2024. ISBN 978-80-551-9526-1. S. 167.
- 1 2 Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 55.
- 1 2 3 Philip Matyszak. Stratené mestá starovekého sveta. Bratislava : IKAR, 2024. ISBN 978-80-551-9526-1. S. 168 – 169.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 74 – 75.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 412 – 413.
- ↑ Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Perfekt, 2002. ISBN 978-80-8046-103-4. S. 192.
- ↑ Luigi Moretti. Olympionikai, i vincitori negli antichi agoni olimpici. Roma : Accademia nazionale dei Lincei, 1957. S. 94, 98, 102, 107.
- 1 2 Philip Matyszak. Stratené mestá starovekého sveta. Bratislava : IKAR, 2024. ISBN 978-80-551-9526-1. S. 170.
- 1 2 3 Philip Matyszak. Stratené mestá starovekého sveta. Bratislava : IKAR, 2024. ISBN 978-80-551-9526-1. S. 170 – 171.
- 1 2 Philip Matyszak. Stratené mestá starovekého sveta. Bratislava : IKAR, 2024. ISBN 978-80-551-9526-1. S. 171.