Lýra (zberač prúdu)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Električka s lýrou z roku 1907 na Rittnerskej dráhe v Taliansku
Historická električka v Plauen, Nemecko
Električka RVZ-6 v Chabarovsku, Rusko (2006)

Lýra (lýrový zberač) je jeden z troch hlavných typov zariadení používaných u električiek a prímestských dráh pre odber elektrického prúdu z vrchného trolejového vedenia. Rozšíril sa predovšetkým v Európe. Vo väčšine električkových prevádzok bol postupne nahradený tyčovým zberačom, a následne pantografom.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Tento typ zberača zaviedol u svojich vozov nemecký vynálezca a podnikateľ Werner von Siemens na konci osemdesiatych rokov 19. storočia. V tom čase už mal americký vynálezca Frank J. Sprague patentovaný systém napájania tyčovým zberačom. Aby sa Siemensova spoločnosť vyhla patentovým sporom sa Sprague, potrebovala vlastný, patentovo čistý systém napájania z troleje. Tým sa stal lýrový zberač. Od roku 1887 bol skúšobne nasadený na električke v Lichterfelde (teraz súčasť Berlína). Prvé použitie v bežnej prevádzke bolo na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 19. storočia, v roku 1893 v Hobarte v Austrálii. Lýrový zberač používalo mnoho električkových prevádzok ako v kontinentálnej Európe, tak v Británii (Leeds, Glasgow). Severná Amerika zostala u tyčového zberača.

Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]

Lýrový zberač je jeden z najjednoduchších a pritom najspoľahlivejších napájacích systémov pre električky. Prvé verzie boli vyrobené z tyčového vodiče ohnutého do obdĺžnikového tvaru a upevneného na streche električky. Vyspelejšie konštrukcie pozostávali z dvoch súbežných tyčí upevnených v spoločnom ložisku na streche a hore spojených vlastnou zbernou lištou - šmýkadlom. Výška zberača bola zvolená tak, aby sa zospodu dotýkal trolejového drôtu. Šmýkadlo bolo u väčšiny konštrukcií oblúkového tvaru a celá konštrukcia tak pripomínala lýru. Okolo roku 1900 boli jednoduché konštrukcie zberačov nahradené komplexnejšími a sofistikovanejšími, ale základ funkcie zostal rovnaký. Ďalšie technické zmeny boli v niektorých britských električkových prevádzkach vynútené súčasnou prevádzkou jednopodlažných a dvojpodlažných električiek pod rovnakou trolejovou sieťou. Jednopodlažné električky väčšinou mali vysoké a subtílne zberače s komplikovanými nosičmi, zatiaľ čo dvojpodlažné električky mali ťažké klzné lišty s jednoduchšími nosičmi.

Používanie[upraviť | upraviť zdroj]

Zvyčajne sa lýrový zberač montoval do takej výšky, aby horná plocha klznej lišty bola pri zvislom vztýčeniu zberača niekoľko desiatok centimetrov nad trolejovým drôtom. Za jazdy zberač smeroval dozadu. Pre jazdu v opačnom smere musel byť zberač preklopený. K tomu slúžili kladky a laná. Mimo prevádzky zostával zberač sklopený do vodorovnej polohy. Mnoho zo starších električiek nemalo technické prostriedky k preklopeniu zberača. Počítalo sa s tým, že zberač sa preklopí do správnej polohy, akonáhle sa voz rozbehne. Takéto zberače boli ale poruchové. Väčšina električiek, ktoré boli v prevádzke v bývalom Sovietskom zväze nebola vybavená pre preklopeniu zberača. Tieto vozidlá boli jednosmerné. Zvláštnym prípadom bola električka typu KTV-55-2, ktorá mala pre každý smer jazdy samostatný zberač. Nevýhodou lýrového zberača sú jeho rozmery, hlavne dĺžka. Zaberá väčšinu strechy vozidla, pantograf je oveľa kompaktnejší.

Rozvoj a ďalšie využitie[upraviť | upraviť zdroj]

Lýrový zberač má menej pohyblivých dielov, ako tyčový zberač, ale je ťažší a má komplikovanejšiu konštrukciu. Oproti tomu konštrukcia trolejového vedenia je jednoduchšia, ako na použitie tyčového zberača. Tým, že lýrový zberač nemá otočnú základňu, nemôže opustiť trolej alebo na križovatke pokračovať zlým smerom, čo tyčové zberače môžu. V prevádzke sú lýrové zberače oveľa hlučnejšie, než tyčové zberače. Trolejové vedenie musí byť umiestnené kľukato, nie rovno nad stredom koľaje, ako to vyžadujú tyčové zberače. Pre odlišné požiadavky na trolejové vedenie nie je vhodná dlhodobá súbežná prevádzka tyčových zberačov s lýrovým alebo s pantografom. Použitie lýrového zberača zjednodušuje konštrukciu trakčného vedenia. Odpadajú vzdušné výhybky a križovatky, nie je potrebné dodržiavať minimálny polomer drôtu v oblúkoch. Mimo múzejných vozov sa lýrového zberača donedávna používalo v niektorých električkových prevádzkach bývalého Sovietskeho zväzu, napríklad v Kazani, Minsku a Dzeržinsku. V Prahe bol používaný lýrový zberač len krátko na niektorých vozoch v rokoch 1913 – 1924, potom bol nahradený tyčovým zberačom. Na železnici je známe použitie lýrových zberačov na elektrických vozoch AEG a Siemens pri rekordných jazdách rýchlosťou cez 200 km/h na vojenskej dráhe Marienfelde-Zossen-Jüterbog. Lýrového zberača používali aj talianske štátne dráhy (FS) u lokomotív napájaných trojfázovú sústavou.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • MAURY, Günter. Strassenbahnen. 1. vyd. Berlín : VEB Verlag für Verkehrswessen, 1979. 258 s.
  • RICHTER, Aleš. Elektrická doprava před 100 lety v obrazech. 1. vyd. Liberec : Technická univerzita v Liberci, 2010. 132 s. ISBN 978-80-7372-625-6.
  • MARUNA, Zdeněk. Modely tramvajových vozidel. 1. vyd. Praha : Nakladatelství dopravy a spojů, 1974. 132 s.
  • LOSOS, Ludvík. Atlas tramvají. 1. vyd. Praha : NADAS, 1981. 400 s.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Lyra (sběrač proudu) na českej Wikipédii.